tag:blogger.com,1999:blog-23365990082590111562024-03-13T06:13:45.709-07:00मला वाटतं...Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.comBlogger38125tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-66125686386011819572018-06-12T06:51:00.001-07:002018-06-12T07:22:49.627-07:00रणबीर राज कपूर<div class="_5pbx userContent _3576" data-ft="{"tn":"K"}">
<h2>
<b>रणबीर राज कपूर </b></h2>
<a class="_58cn" data-ft="{"tn":"*N","type":104}" href="https://www.facebook.com/hashtag/%E0%A4%B6%E0%A4%A4%E0%A4%B2%E0%A5%87%E0%A4%96?source=feed_text"><span class="_5afx"><span class="_58cl _5afz">#</span><span class="_58cm">शतलेख</span></span></a>, <br />
<a class="_58cn" data-ft="{"tn":"*N","type":104}" href="https://www.facebook.com/hashtag/%E0%A4%B0%E0%A4%BE%E0%A4%9C%E0%A4%95%E0%A4%AA%E0%A5%82%E0%A4%B0?source=feed_text"><span class="_5afx"><span class="_58cl _5afz">#</span><span class="_58cm">राजकपूर</span></span></a><br />
<span class="_5afx"><span class="_58cm">(*माझा मराठीचा बोल या फेसबुक ग्रुपवर पूर्वप्रकाशित) </span></span><br />
<span class="_5afx"><span class="_58cm">-----------------------------------</span></span><br />
<br />
दूरदर्शन पाहणे हल्ली एकूण कमीच झाले आहे. पण रविवारी सकाळी 8 वाजता
रंगोली निदान काम करता करता ऐकायची हा कित्येक वर्षांचा शिरस्ता. गेल्या
रविवारी सकाळी रंगोली चालू केली. आणि सगळी कामं सोडून टीव्ही बघत बसले.
कारण होतं समोरच्या पडद्यावर असलेली निळ्या डोळ्यांची एक जादू. त्याचं नाव
रणबीर राज कपूर. हे राज कपूरच्या अभिनयाचं किंवा दिग्दर्शनाचं समीक्षण
नव्हे. पण काहीसं विस्कळीत वर्णन म्हणता येईल.<br />
<br />
वास्तविक मी लहान
असताना राज कपूरची सद्दी संपून ऋषीचा चढता काळ होता. खरे तर राजेश खन्नाही
उतरणीला लागून अमिताभ नावाचा सूर्य तळपू लागला होता. पण तेव्हा सिनेमा
पाहणे हीआतासारखी सोपी गोष्ट नव्हती. शोले रत्नागिरीत यायला प्रदर्शित हौन
दोन वर्षे जावी लागली होती. त्यामुळे जुने सिनेमाही अधून मधून लागत असत.
अशात कधीतरी अनाडी लागला. रत्नागिरीचे दिव्य लता टॉकिज. तिथे बाल्कनीचं
तिकीट एक रुपयात मिळायचं. कोणाच्या तरी डोक्यात पंखा पडल्याची सुरस आणि
चमत्कारिक कथा ऐकू यायची. तर त्या दिव्य लता टॉकिजमधे राज कपूर नावाचं
कृष्ण धवल गारूड पहिल्यांदा बघितलं. आणि त्या निळ्या डोळ्यांची जशी काय
भूलच पडली!<br />
<br />
राज कपूरच्या सिनेमांची गाणी तोंडपाठ झाली होतीच. आईला
चांगले सिनेमा आवडत असत आणि ती अशा सिनेमांबद्दल सांगून आम्हाला ते सिनेमे
बघायला प्रवृत्त करायची. मग काय! आह, आग, आवारा, श्री 420, संगम, मेरा नाम
जोकर, जिस देश में गंगा बहती है, बॉबी, तीसरी कसम, बूटपॉलिश, जागते रहो, अंदाज काय विचारू नका! सगळे
सिनेमे शोधून शोधून बघितले. याला अर्थात कित्येक वर्षे लागली. पण आरके चे
सगळे सिनेमे बघायचे मग राम तेरी गंगा मैली, सत्यम शिवम सुंदरम आणि हीना
सुद्धा बघितले!<br />
<br />
प्रत्येक सिनेमात काहीतरी चांगलं सापडायचंच. उदाहरण
घ्यायचं तर राम तेरी गंगा मैली मधे शेवट गर्दीचा सीन आहे त्यातल्या
प्रत्येक माणसाचे भाव बघून घ्यावेत. दिग्दर्शक काय करू शकतो हे तिथे
दिसतं.. गाणी तर सगळीच लाजवाब. विकि पान बघितलं तर राज कपूरच्या सिनेमांची
आणि पुरस्काराची यादी सगळी तिथे मिळेल. दिग्दर्शक म्हणून त्याचं काम किती
मोठं होतं ते वाचायला मिळेलच, हा माणूस पृथ्वीराज कपूरांचा मुलगा आणि दिवाण
कपूर साहेबांचा वारस असला तरी कसा सर्व प्रकारची कामे करत कसा झगडत एक
नंबराला पोचला तेही कुठे ना कुठे वाचायला मिळेल. लाहोर पेशावर हून परागंदा
झालेल्या कुटुंबातले तीन तरूण भारतात आले आणि त्यानी भारतीय सिनेमा
सृष्टीला कसं वळण लावलं, आणि तिथे कसं राज्य केलं याच्या सुरस कथाही
वाचायला मिळतील. राज दिलीप आणि देव ही त्रयी फारच उंच जाऊन बसली. तिथे
पोचणं खूप कष्ट करूनच साध्य होणारे आहे.<br />
<br />
राज कपूरच्या सिनेमांवर
सुरुवातीच्या काळात डाव्या समाजवादी विचारसरणीचा प्रभाव दिसतो. स्वातंत्र्य
नवं असताना आणि नेहरू पंतप्रधान असताना ते साहजिकच म्हटलं पाहिजे. तरूण
वयात तुम्ही कम्युनिस्ट नसाल तर तुम्हाला हृदय नाही आणि प्रौढत्वात
कम्युनिस्ट असाल तर तुम्हाला मेंदू नाही असं कोणाचं तरी वक्तव्य आहे.
त्याचा गंमत म्हणून इथे संदर्भ घेते आहे! उत्तरौत्तर राज कपूरचे सिनेमे
जास्त जास्त सामाजिक प्रश्न आणि सुधारणांवर भाष्य करणारे होत गेले. त्याचवेळी त्याच्या उत्तरकाळातील सिनेमात नायिकांचे अंगप्रदर्शन नको इतके दिसायला लागले. <br />
<br />
<span class=" UFICommentActorAndBody"><span data-ft="{"tn":"K"}"><span class="UFICommentBody _1n4g">राज
कपूरच्या दिग्दर्शक म्हणून कारकीर्दीचे सरळ दोन भाग पडतात. मेरा नाम जोकर
च्या आधी आणि नंतर. मेरा नाम जोकर पर्यंत अतिशय निरागस, भाबडा, आदर्शवादी,
संवेदनाशील आणि स्वच्छ सिनेमा त्याने केला. पण सर्वस्व ओतून केलेला मेरा
नाम जोकर सुरुवातीला लोकानी नाकारला. मग
तुम्हाला पाहिजे ते घ्या म्हणत राज कपूरने सामाजिक प्रश्नावरचे सिनेमे
सुद्धा फिल्मी पद्धतीने सादर करायला सुरुवात केली. त्यातही चांगले भाग
दिसतात. पण नायिकेचे शोषण वाटेल इतके कमी कपडे आणि तेही कथेत मोठी आवश्यकता
नसताना राज कपूरच्या सिनेमात दिसायला लागले. याच काळात म्हणजे सत्तर आणि
ऐंशीच्या दशकात भारतात प्रचंड घडामोडी चालू होत्या. एकूणच निरागस सिनेमा
मागे पडून सेक्स आणि व्हायोलंस याना प्रतिष्ठा मिळायला लागली होती.
अमिताभचे आगमन आणि स्वच्छ सिनेमाची पीछेहाट हे एकदमच घडत होते. काही लोक
आपापले किल्ले सांभाळत होते. पण मोठ्या प्रमाणात गुंतवलेले पैसे वसूल होणे
आवश्यक म्हणून अनेक तडजोडी बहुतेक दिग्दर्शक करत होते. तेव्हा सिनेमात
उघड्या नायिका आणणे हे पाप एकट्या राज कपूरच्या माथी मारता येत नाही.</span></span></span><br />
<br />
प्रत्येक चांगल्या गोष्टीला एक गालबोट असतं. तसं त्याचं खाजगी आयुष्य.
अतिरिक्त दारू पिणे, नायिकांच्या प्रेमात पडायची सवय. कृष्णा कपूरनी राजची
पत्नी म्हणून काय काय सोसलं असेल असं खूपदा मनात येतं. पण तेव्हा कोणाच्या
संसारातल्या फटी वाढवायला आतासाराखी माध्यमे नव्हती म्हणून, का जुन्या
काळचे कुटुंब म्हणून त्यांचे लग्न टिकून राहिले. राजच्या दारू पिण्याबद्दल
असे कुठेतरी वाचले होते की ज्या दिवशी नवा सिनेमा सेटवर जायचा त्या दिवशी
राजची दारू जी बंद व्हायची ती सिनेमा पुरा होऊन पार्टी सुरू झाली की पुन्हा
सुरू व्हायची. ती पुढचा सिनेमा सुरू होईपर्यंत. अति संवेदनाशील आणि
क्रिएटिव्ह, प्रतिभावंत कलाकाराला रिकामे राहणे नरकासमान वाटत असले तर देव
जाणे!<br />
<br />
राज कपूरचा अप्रतिम संयत अभिनय त्याच्या देखणेपणामुळे जरा
मागेच रहायचा, म्हणजे लक्षात यायला जरा कठीन. पण टाईम साप्ताहिकाने
जगातल्या सर्वोत्तम 10 भूमिकांमधे राज च्या आवारामधल्या भूमिकेचा समावेश
केला आहे. तीसरी कसम, अंदाज, आवारा, श्री 420 सगळेच अविस्मरणीय भूमिकांनी
नटलेले. शोमन म्हणजे नुसता पोकळ दिखावा तिथे नव्हता. आवारा आणि आह मधली
गाणी बघताना राजच्या डोळ्यातले भाव बघताना दर वेळी ती जादू मनावर गारूड करत
असतेच. आजा सनम गाणं बघताना त्या डोळ्यांवर एकदा लक्ष गेलं की मागचा
काचेचा चंद्र खटकत नाही की पडद्यावरच्या कृत्रिम चांदण्या! पण रविवारी मेरा
नाम जोकर मधले जाने कहां गए वो दिन बघताना जाणवलं की डोळ्यांनी अभिनय तर
सोपा आहे. त्या बोलक्या डोळ्यांवर गॉगल चढवून फक्त चेहर्याच्या
स्नायूंच्या हालचालीनी दु:ख लपवण्याचा प्रयत्न करण्याचा अभिनय किती कठीण
आहे! पण राज च्या भूमिका बघताना हे लक्षातसुद्धा पटकन येत नाही!<br />
<br />
किती लिहावे आणि कुठे थांबावे! सगळे आयुष्य भव्य निर्मिती करत घालवणार्या
राजचा अंतही तसाच अत्युच्च बिंदूवर झाला. दादासाहेब फाळके पुरस्कार
घेण्याच्या समारंभात त्याला खूप बरं नाहीसं झालं. आणि सगळ्या प्रथा मोडत
स्वत: राष्ट्रपतींनी मंचावरून खाली उतरून त्याला तो पुरस्कार दिला होता!
तिथून राज घरी परत आलाच नाही. सुमारे महिनाभर हॉस्पिटलमधे मृत्यूशी
त्याच्या झुंजीच्या बातम्या येत राहिल्या. तेव्हा सिनेमावाल्यांबद्दलच्या
बातम्या रेडिओवर टीव्हीवर फार येत नसत. पण राज कपूरची प्रत्येक गोष्ट भव्य
प्रमाणावर व्हायची तशा त्याच्या तब्बेतीच्या बातम्याही त्याच्या
चाहत्यांसाठी तेव्हा प्रसारित झाल्या होत्या. शेवट 2 जूनला त्याने जगाच्या
रंगमंचावरून ग्रॅंड एक्झिट घेतली तेव्हा अख्खा भारत त्याच्यासाठी डोळ्यात
पाणी घेऊन हळहळला असेल..<br />
<br />
राजचा वारसा त्याच्या मुला-नातवंडानी
उत्तम चालवला. त्याचेच नाव घेऊन आलेला त्याचा नातू आज भारतीय सिनेमा सृष्टी
गाजवतो आहे. प्रचंड खर्च करून महत्त्वाकांक्षी सिनेमे आजही तयार होत आहेत.
पण मर्यादित पैसे आणि तंत्र हातात असताना अख्ख्या जगाला स्वप्नं विकणारा
दुसरा ग्रेट शोमन आणि त्याचवेळी संयमी अभिनेता राज कपूरच्या तोडीचा भारतात
कोणी झाला नाही! ते निळ्या डोळ्यांचं गारूड माझ्या पिढीवरून अजून उतरलं
नाही आणि आता या जन्मात तरी उतरायचं नाही.<br />
<br /></div>
<div class="_3x-2" data-ft="{"tn":"H"}">
<div data-ft="{"tn":"H"}">
<div class="mtm">
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://scontent.fnag1-2.fna.fbcdn.net/v/t1.0-9/34841695_10209720892698954_3256224353041252352_n.jpg?_nc_cat=0&oh=6be4b2c664c7c2809b1940326b28d8ba&oe=5BAAB924" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img alt="Image may contain: 1 person, closeup" border="0" class="scaledImageFitWidth img" height="224" src="https://scontent.fnag1-2.fna.fbcdn.net/v/t1.0-9/34841695_10209720892698954_3256224353041252352_n.jpg?_nc_cat=0&oh=6be4b2c664c7c2809b1940326b28d8ba&oe=5BAAB924" style="top: -23px;" width="400" /></a><a href="https://scontent.fnag1-2.fna.fbcdn.net/v/t1.0-9/34847711_10209720893858983_8456957916275015680_n.jpg?_nc_cat=0&oh=c9e1482209612cd603dbb86961e41ad0&oe=5BC4EF71" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img alt="Image may contain: 1 person, closeup" border="0" class="scaledImageFitWidth img" height="320" src="https://scontent.fnag1-2.fna.fbcdn.net/v/t1.0-9/34847711_10209720893858983_8456957916275015680_n.jpg?_nc_cat=0&oh=c9e1482209612cd603dbb86961e41ad0&oe=5BC4EF71" style="top: -25px;" width="264" /></a></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://scontent.fnag1-2.fna.fbcdn.net/v/t1.0-9/34919463_10209720894699004_8014695087877390336_n.jpg?_nc_cat=0&oh=a4e3d750bfba2b245ccbbe2058ecf04d&oe=5BB0C473" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img alt="Image may contain: 1 person, smiling, closeup" border="0" class="scaledImageFitHeight img" height="297" src="https://scontent.fnag1-2.fna.fbcdn.net/v/t1.0-9/34919463_10209720894699004_8014695087877390336_n.jpg?_nc_cat=0&oh=a4e3d750bfba2b245ccbbe2058ecf04d&oe=5BB0C473" style="left: -5px;" width="400" /></a></div>
<div class="uiScaledImageContainer" style="height: 246px; margin-left: 1em; margin-right: 1em; width: 494px;">
</div>
<br />
<div class="_2a2q _65sr" style="height: 494px; width: 494px;">
<div class="uiScaledImageContainer" style="clear: right; float: right; height: 246px; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em; width: 246px;">
(चित्रे आंतरजालावरून साभार) </div>
</div>
</div>
</div>
</div>
<div class="_ipo">
<div class="_36_q">
</div>
</div>
<span class="_3t54" role="toolbar" tabindex="0"><a class="_3emk _401_" href="https://www.facebook.com/ufi/reaction/profile/browser/?ft_ent_identifier=1315247685276514&av=1829585420" rel="dialog" role="button" tabindex="-1"><span class="_9zc _2p7a _4-op _3uet _4e-m"></span></a><a class="_3emk _401_" href="https://www.facebook.com/ufi/reaction/profile/browser/?ft_ent_identifier=1315247685276514&av=1829585420" rel="dialog" role="button" tabindex="-1"><span class="_9zc _2p7a _4-op _3uet _4e-m"></span></a></span><a class="_2x4v" href="https://www.facebook.com/ufi/reaction/profile/browser/?ft_ent_identifier=1315247685276514&av=1829585420" rel="ignore" role="button"><span class="_1g5v"><span data-hover="tooltip" data-tooltip-uri="/ufi/reaction/tooltip/?ft_ent_identifier=1315247685276514&av=1829585420"></span></span></a>Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-77738431521491090952017-10-19T01:08:00.002-07:002017-10-19T01:11:32.175-07:00पड्यारमाम कवळे शाखेत बदली झाली, तेव्हा शाखा घराजवळ असल्याने मोठ्या उत्साहाने
जॉइनिंग टाईम न घेता शाखेत दुसर्याच दिवशी हजर झाले. शाखेत पाय ठेवला,
तेव्हा मॅनेजरची केबिन रिकामी होती. काउंटरवरचे काही चेहरे ओळखीचे होते. एक
नवाच अनोळखी चेहरा 'मे आय हेल्प यू' काउंटरवर बसला होता. त्याचे वय बघता
हा नवा क्लार्क नव्हे, हे सहजच लक्षात येत होते. चेहर्यावर भरपूर पावडर
चिकटून बसलेली, कसला तरी उग्र वासाचा सेंट मारलेला आणि कपाळावर गंध. मात्र
चेहर्यावर अगदी खरेखुरे हसू होते.<br />
<br />
"अरे ज्योती, तू आयले गो?" (अरे, ज्योती, तू आलीस का?) म्हणत मोहिनी भट
पुढे आली. तोपर्यंत शरद पेंडसेही माझ्यामागोमाग येऊन पोहोचला. शरद हे एक
जबरदस्त व्यक्तिमत्त्व. त्याच्याकडे बघून अगदी बाजीराव पेशवा कसा दिसत असेल
याची कल्पना यावी. खूपच हुशार. मात्र घरच्या काही अडचणींमुळे कधीच
प्रमोशनच्या वाटेला न गेलेला. तो कधीतरी कवळे शाखेत येऊन गेला असावा. कारण
त्याने येताच काउंटरवरच्या माणासाला हात दिला. "पड्यारमाम, कसो आसा तू?"
(पड्यारमाम, तू कसा आहेस?) "हे ज्योती कामत. हाजीय मज्याबरोबर हांगा
ट्रान्स्फर जाल्या." (ही ज्योती कामत. हिचीही माझ्याबरोबर इथे ट्रान्स्फर
झाली आहे.")<br />
<br />
"यो गो! वेल्कम!"<br />
"जॉईनिंग रिपोर्ट दिउपाक जाय न्ही?" (जॉइनिंग रिपोर्ट द्यायला पाहिजे ना?) मी.<br />
"मॅनेजरु नांति. सोमवारा येउच्याक पुरो. ते रिपोर्ट गिपोर्ट कडेर पळोवका."
(मॅनेजर नाहीत. बहुधा सोमवारी येतील. ते रिपोर्ट वगैरे नंतर बघायला हवे."<br />
<br />
त्याच्या बोलण्यात मंगलोरी वळण लक्षणीय प्रमाणात होते. कसे कोण जाणे, पण
तोपर्यंत मंगलोरहून गोव्यात जन्मात पहिल्यांदा आलेला नमुना मी त्या दिवशी
पहिल्यांदाच बघत होते. म्हणजे मंगलोरहून येऊन गोव्यात स्थायिक झालेले काही
जण भेटले होते. पण त्यांना गोव्यात बरीच वर्षे झालेली असल्याने त्यांची
कोंकणी समजण्यात अडचण येत नसे. याच्याशी बोलताना काही दिवस तरी नीट लक्ष
देऊन ऐकावे लागणार आहे, हे लगेच लक्षात आले.<br />
<br />
"बरे. माका काउंटर खंचो तो दाखय." (बरं, मला काउंटर कोणता तो दाखव.)<br />
"हांग बैस." (इथे बस) म्हणत मला त्याने सेव्हिंग बँक काउंटरवर नेऊन बसवले.
शरदला काउंटर रिकामा नसल्याने पाठीमागे बसून स्टेटमेंट्स, रिटर्न्स कर
म्हटले.<br />
<br />
संध्याकाळी स्लिपांच्या टोटल चेक करता करता पड्यारमामसोबत बर्याच गप्पा
झाल्या. तो रिटायरमेंटच्या जवळ पोहोचलेला साधा कुटुंबवत्सल माणूस होता.
बँकेतले महत्त्वाचे समजले जाणारे अॅडव्हान्सेस वगैरेची त्याला फार माहिती
नव्हती. त्यापूर्वी कित्येक वर्षे आमच्या बँकेत प्रमोशन्स झालेली नव्हती.
जेव्हा थोडीफार प्रमोशन्स सुरू झाली, तेव्हा रिटायरमेंटच्या जवळ
पोहोचलेल्या लोकांना एखादी ट्रॉफी दिल्यासारखी एकेक प्रमोशन देऊन बँकांच्या
दृष्टीने त्यातल्या त्यात चांगल्या सेफ गोवा आणि कोकणात पाठवले होते.
त्यात याचाही नंबर लागलेला. आयुष्यात प्रथमच घर सोडून लांब राहिला होता.
घरी सगळे छान होते. दोन्ही मुले शिकून नोकरीला. बायको खंबीरपणे
सासू-सासर्यांना सांभाळणारी. तेव्हा याला बँकेला सोडून दिला होता म्हणायला
हरकत नव्हती. तब्बेत छान. सडपातळ, मध्यम बांधा आणि चेहर्यावर कायम
प्रसन्न हसू.<br />
<br />
बोलता बोलता त्यानेही माझ्याकडून सगळी माहिती काढून घेतली. "घरालागी कोण कोण अस्सां?" (घरी कोण कोण आहेत?)<br />
"एक चली आणि एक चलो" (एक मुलगी आणि एक मुलगा.)<br />
"तांका कोणे पळोवचे?" (त्याना कोण बघते?)<br />
"एकटी सर्व्हंट आसां. सकाळी येऊन सांची वतां." (एक सर्व्हंट आहे. सकाळी येऊन संध्याकाळी जाते.)<br />
"व्हय गो, तुगेलो बाम्मुण कसलं करतां?"<br />
यावर मी त्याच्याकडे आ वासून बघत राहिले. त्याचे बोलणे समजून घेताना माझे
डोके बंद होणार हे माझी स्टाफमधली नवी मैत्रीण वीणा समजून होती. ती
त्याच्याच गावची. लग्न होऊन गोव्यात येऊन तिला बरीच वर्षे झालेली. त्यामुळे
गोव्यात चांगली मुरली होती. ती शेजारीच बसली होती. "अगो, बाम्मुण म्हळ्यार
घो" (अग, बाम्मुण म्हणजे नवरा) म्हणत ती हसत सुटली. मलासुद्धा हसायला येऊ
लागले. "मजो घो पाळे ब्रँच स्टाफ आसां" (माझा नवरा पाळे ब्रँच स्टाफ आहे.)<br />
"मोगान लग्न कित गो!" (प्रेमाचे लग्न की काय गं?)<br />
"हय, म्हणून बँकेन आमका हांगा येऊपाची पनिशमेंट दिल्या." (होय, म्हणून बँकेने आम्हाला इथे यायची पनिशमेंट दिली आहे) म्हटले.<br />
<br />
तेवढ्यात काम संपले. घर तसे जवळ असल्याने आम्हाला बायकांनासुद्धा
संध्याकाळी फ्रेश वगैरे व्हायची गरज वाटत नसे. मात्र पड्यारमाम ही अजब
वल्ली होती. पाच वाजले की वॉशरूममधे जाऊन त्याचा सेंट-पावडरसह साग्रसंगीत
मेकप व्हायचा. आम्ही त्यावरून त्याची किती वेळा चेष्टा केली असेल, पण
त्याला ढिम्म फरक नव्हता.<br />
हळूहळू सगळ्या स्टाफशी ओळख झाली. काही जण माझ्या आधीपासून ओळखीचे होते.
अंजनीसोबत मी आधी म्हापश्याला काम केले होते. तीही खूप हुशार, पण काम पटापट
करून बाहेर पडायच्या फिकिरीत. ते कसं होतंय हे बघायची भानगड नाही. आणि
कमालीची फटकळ. तिची सगळीकडे सुपर घाई. तर पड्यारमाम कुठे एक शब्द बोलायला
मिळाला की अर्धा तास बोलतच बसणार. मग तिकडे कोण कस्टमर ताटकळत बसू दे की
स्टाफ चेकिंगला ये म्हणून बोंबलत बसू दे. हा आपले बोलणे संपवूनच उठणार.
मारियान म्हणून एक कॅथॉलिक शिपाई होता. तोही एक नमुनाच. पड्यारमामची
मंगलोरी कोंकणी आणि मारियानची साष्टीची कॅथॉलिक कोंकणी यांच्यामध्य आमच्या
बाकी लोकांच्या कोंकणी अध्येमध्ये अंग चोरून कुठेतरी उभ्या राहायच्या.<br />
<br />
पड्यारमामची पेंडिंग कामांची एक पुस्ती होती. सकाळी स्ट्राँगरूम उघडताना
रोज पड्यारमाम धार्मिकपणे ती पुस्ती बाहेर काढायचा. त्यात लोकांचे सह्या
घेऊन ठेवलेले लोन अॅग्रीमेंट्स, त्याने सह्या करायचे उरलेले फॉर्म्स,
बँकेच्या हेडऑफिसची न वाचलेली सर्क्युलर्स असे काय काय जादुई म्याटर
असायचे. बोलण्याच्या नादात यातले काहीच त्याच्या हातून व्हायचे नाही आणि
संध्याकाळी ती पुस्ती आणखी चारदोन कागद घेऊन परत आत जायची! पड्यारमामची
पेंडिंग पुस्ती हा आमचा कायमचा चेष्टेचा विषय होता. तो मात्र त्याबद्दलची
चेष्टा मनाला लावून घेत नसे.<br />
<br />
हळूहळू आपण ऑफिसरांना आणि बाकी क्लार्कांना कामाला लावले पाहिजे, हे
मॅनेजरने त्याच्या गळी उतरवले. अंजनी आपले काम संपवून बडबड करत बसायची
किंवा मग घरी जाते म्हणून निघून जायची. एक दिवस पड्यारमामला काय वाटले
कोणास ठाऊक. संध्याकाळी सेव्हिंगचे काम संपल्यावर त्याने अंजनीला हाक
मारली.<br />
<br />
"व्हय गो अंजनी, कस्सलं करतां तुव्व?" (ए अंजनी, काय करते आहेस?)<br />
"काई ना पड्यारमाम, कस्सलं काम करकां व्हय?" (काही नाही पड्यारमाम, काही काम करायचं आहे का?)<br />
"हय गो, ह्ये लोन अॅग्रीमेंट चिक्के बरोवन दी पळोवया." (हे लोन अॅग्रीमेंट जरा भरून दे बघू.)<br />
"दी हाड पळॉवया. पुणि कशी बरोवकां ते? हांवे जन्मात असले काम केले ना." (दे
बघू. पण कसे लिहायचे ते? मी जन्मात कधी असले काम केलेले नाही.)<br />
पड्यारमामने लगबगीने आत जाऊन तिला दुसरे एक अॅग्रीमेंट आणून दिले.<br />
"घे. आसां तश्शी बरय." (घे, आहे तसेच लिहून काढ.)<br />
तिने पटापट लिहून दिले. आणि पाच वाजले तसे आम्ही घरी पळालो.<br />
दुसर्या दिवशी बॅंकेत आले, तर पड्यारमाम काउंटरवर कपाळाला आठ्या पाडून
चश्मा नाकावर ठेवून चश्म्याच्या वरून अंजनीकडे रागाने बघत असलेला सापडला.
रीडिंग ग्लासेस नाकावर ठेवून तो नेहमी त्याच्या वरून समोरच्याकडे बोलायचा.
तेही जाम मजेशीर दिसे.<br />
<br />
"कन जालें?" (काय झाले?) वीणा म्हणाली.<br />
"वय गो, हिका हांवे कस्लं सांगले? तू अॅग्रीमेंट आस्स्सा तश्शे बरय. हिणे
तश्शे बरोवचें वय? मात तरी माथे युज करच्या नजो?" (अग, मी हिला काय
सांगितले, आहे तसे लिही. तिने अगदी तसेच्या तसे लिहायचे का? जराही डोके
वापरू नये?)<br />
"गलाट नाका. तुवें सांगला तश्शी हांवे सरसरी बरयलां. माका तुवें समां
सांगका अशिले. मगली काय मिश्टेक ना." (ओरडू नको. तू जसे सांगितलेस तसेच मी
भराभर लिहिले. तू मला नीट सारखे काय ते सांगायचे होतेस. माझी काही चूक
नाही.) इति अंजनी ठामपणे.<br />
<br />
मी अॅग्रीमेंट हातात घेऊन बघितले. जुन्या अॅग्रीमेंटची कॉपी म्हणजे I XYZ
son of ABC residing at H. No. Kavlem Goa वगैरे सगळे तिने जसेच्या तसे -
एक अक्षराचा फरक न करता लिहिले होते. दोन्हीत फरक एवढाच की त्यावर सह्या
वेगवेगळ्या माणासांच्या होत्या! ते बघून मी पोट धरून हसायला लागले. बाकी
सगळ्यांना कळताच आख्खी बँक खुर्चीतून खाली पडायच्या बेताला आलेली. त्या
सगळ्यांसोबत पड्यारमामसुद्धा मग आपला राग विसरून मोठ्याने हसायला लागला!
कहर म्हणजे तिने काय लिहिले हे न बघताच पड्यारमामने आपली सही करून
अॅग्रीमेंट पेपर मॅनेजरला नेऊन दिले होते आणि तिथे अर्थातच त्याची छान
तासंपट्टी झाली होती. पण सगळे हसले, तसे पड्यारमाम ते लगेच विसरला! हा "असा
तश्शी बरय"चा किस्सा त्या ब्रँचमध्ये लिजंडरी होऊन राहिला आहे.<br />
<br />
पड्यारमाम तसा भारी चिकट. मुद्दाम पैसे खर्च करून फार तर कोणाला चहा कधी
द्यायचा इतकेच. सगळा स्वयंपाक घरी व्यवस्थित करून नीट डबा घेऊन बँकेत
यायचा. त्याच्यामते काही खास केले असेल तर आम्हाला त्यातले नमुने चाखायला
मिळत. त्याच्यामुळेच घशी, बेंदी, आंबट, वाळी भाजी, साँग वगैरे पदार्थांशी
ओळख झाली. संध्याकाळी स्लिपा चेक करता करता "पड्यारमाम, आयज किते रांधले
तुवें?" (पड्यारमाम आज काय स्वयंपाक केलास?) म्हटले की हातातल्या स्लिपा
तिथेच राहायच्या आणि पड्यारमाम त्या दिवसाच्या पदार्थाची रेसिपी सुरू
करायचा. त्यातला एखादा पदार्थ घरी केला तर नवरा कधीतरी आवडीने खायचा,
कधीतरी त्याला त्या एकसारख्या वाटणार्या मसाल्यांचा वैताग यायचा.<br />
<br />
एकदा त्याने कसले तरी डोसे हल्दी म्हणून सांगितले. सगळ्या डाळी भिजत
घालून वाटून काहीतरी प्रकार होता. वीणा त्याच्या गावची असून तिला माहीत
नसलेला प्रकार होता. तिने मोठ्या उत्साहाने ते डोसे करून नवर्याला खायला
घातले. तो मरणाचा फटकळ. त्याने एक घास तोंडात घातला आणि तो वैतागला. "ह्ये
कसलं केलं गो तुवे! वच तेकड! त्या पड्यारमामाकच व्हरून दी ते दोसे!" (हे
काय केलंस गं तू! जा पळ, त्या पड्यारमामालाच तुझे डोसे नेऊन खाऊ घाल!"<br />
<br />
झालं होतं असं की कृती सांगताना पड्यारमाम मीठ घाल हे सांगायला विसरला
होता. वीणाने किती शिव्या दिल्या, तरी त्यानंतरही त्याचे रेसिपी सांगणे बंद
झाले नाहीच! विचारले की त्याचे सुरू व्हायचे. "एक बटाट घेउका, एक पियांव
घेउका..." (एक बटाटा घ्यायचा, एक कांदा घ्यायचा....) हे काही काही त्याचे
टिपिकल मंगलोरी कोंकणीतले शब्द तो बोलायचा. त्याला पर्यायी गोव्यात काय
म्हणतात ते त्याला आठवायचे नाही. मग वीणा कायमची दुभाष्या. इंग्लिश
प्रतिशब्दही त्याला पटकन आठवायचे नाहीत. मग हातवारे करून काही असेल, पण
त्याचे बोलणे कधी थांबायचे नाही. येईल ती भाषा धडकून बोलत जाणे हा मोठाच
गुण त्याचा. फक्त हिंदीत बोलायची वेळ आली की मात्र जाम गोंधळ व्हायचा. आणि
बरेचदा ती वेळ यायची, कारण येणार्या कस्टमर्सना त्याची कोंकणी नीट कळायची
नाही. मग एखादा हप्ता चुकवणार्या कोणा धनगराशी पड्यारमाम हिंदीत वाद
घालायचा. ते मोठे मजेशीर प्रकरण असायचे. आम्ही स्टाफ एकीकडे हसून लोळतोय,
मध्ये गोंधळ वाढवायला मारियानची साष्टीची कोंकणी. शेवट मॅनेजर शुद्ध मराठी
बोलून सगळ्यांची सुटका करायचा.<br />
<br />
कस्टमर पैसे पुढच्या वेळी भरतो म्हणून मुंडी हलवत गेला की पड्यारमाम
डोळे मिचकावत हसून म्हणायचा, "पळयले वय! हांका अश्शी जोर करका. जाल्यार ते
पैशे भरतले. " (यांना असेच ओरडले पाहिजे, तरच ते पैसे भरतील.) त्याच्या
रिकव्हरीची पद्धत बघून रिकव्हरी एजंटांनीसुद्धा तोंडात बोट घातले असते!<br />
<br />
एक दिवस संध्याकाळची गोष्ट. एका मोठ्या कॅश क्रेडिटचे रिन्युअल पुरे
झाले होते. नियमाप्रमाणे सगळ्या लोन पेपर्सची एक कॉपी रिजनल ऑफिसला
पाठवायची असते. मारियानने पेपर्सच्या झेरॉक्स कॉप्या करून आणल्या. त्या
सॉर्ट करून झाल्या. आम्ही आपापल्या कामात बिझी होतो. जरा वेळाने मारियानने
एक गट्ठा काउंटरवर आणून ठेवला.<br />
<br />
"अय शरद, मातसो लक्ष दोर. हांव फस्का हाट्टां." (शरद, जरा लक्ष ठेव. मी काडेपेटी आणतो.)<br />
"फस्कां कित्या रे?" (काडेपेटी कशाला रे?)<br />
"पड्यारमाम पिसावलो. हांये ह्ये पेपर्स आता झेरॉक्श कोरुनू हाडल्याइ आनि
व्हो माका ते पेटय म्हन सांगतां. माका कितें हा? हाव फस्का हाड्नु उजो
घालतां." (पड्यारमाम येडा झालाय. आता मी झेरॉक्स करून आणल्यात आणि हा ते
'पेटव' म्हणून सांगतो. मला काय करायचंय? मी काडेपेटी आणून आग पेटवतो.)<br />
"ए, रांव रांव रांव!" (ए, थांब, थांब, थांब!)<br />
बोलता बोलता शरद आणि वीणा खुर्चीतून पडायला आले. पड्यारमामने "पेटय" म्हणजे
मंगलोरी कोंकणीत 'पाठव' असे सांगितलेले. मारियान ते गोव्याच्या कोंकणीत
'आग लाव' असे समजला होता! झाले! दोघांची पुन्हा जुंपली आणि मग सगळेच
हास्यकल्लोळात बुडून गेले.<br />
<br />
मग हळूहळू सगळ्याना मंगलोरी कोकणीची सवय झाली. इतकी की मारियान माझ्या
नवर्यालासुद्धा कामत माम म्हणायला लागला! खरे तर माम म्हणायची पद्धत
मंगलोरची. आदरार्थी माम आणि माई असे संबोधन वापरतात. गोव्यात असे काही
म्हणायची पद्धत नाही. पण पड्यारमामची चेष्टा करता करता सगळेच आधी गंमत
म्हणून आणि मग सवयीने मंगलोरी कोंकणी बोलू लागले. मी तर इतकी फ्लुएंट
बोलायचे की नंतर आलेल्या मंगलोरच्या लोकांना मी त्यांच्या गावची म्हणून
जास्तच आपुलकी वाटायची.<br />
<br />
पड्यारमाम अतिशय भाविक. आणि शांत. एखाद्याने किती शिव्या दिल्या तरी
त्याच्याशी भांडणे त्याला कधी जमले नाही. कवळे मठाच्या स्वामींच्या पाया
पडताना त्याला खूप आनंद व्हायचा. स्वामींना भेटल्यानंतर त्याचा चेहरा अगदी
भाविकतेने फुलून यायचा. चिकित्सक मी, छुपा नास्तिक शरद पेंडसे कधीही त्याचा
आनंद हिरावून घेऊ शकलो नाही. आपण लहान असताना मठाच्या मालकीच्या
आंब्याच्या कैर्या पाडल्या की जुने स्वामी कसे घाण शिव्या देत अंगावर
यायचे, याची स्टोरी एक जण सांगत होता तेव्हाही पड्यारमामची श्रद्धा कमी
झाली नाही.<br />
संतापून कोणाला कधी पड्यारमाम फडाफड बोलतोय असे झाले नाही. चुकीचे काही
दिसले की आरडाओरड करणारी युनियन कार्यकर्ती मी, जिभेच्या जागी तलवार असलेला
शरद पेंडसे, सरळ स्वभावाची आणि तिरकस बोलणारी वीणा, कडक मॅनेजर आणि काही
कामचुकार पण जिभेवर साखर पेरलेले नमुने असली सगळी ब्रँचमधली सर्कस, जन्मात
पहिल्यांदाच मिळालेले प्रमोशन, संपूर्ण नवे गाव, भाषा या सगळ्याशी जमवून
घेत पड्यारमाम कसा राहिला होता, देव जाणे! आणि तरीही सतत चेहर्यावर
खरेखुरे हसू बाळगणे सोपी गोष्ट नव्हती.<br />
<br />
यथावकाश पड्यारमामची एक टर्म शिल्लक राहिली आणि मग त्याच्या गावाला
त्याची ट्रान्सफर झाली. जातानाही पड्यारमाम आनंदाने सगळ्यांचा निरोप घेऊन
गेला. नंतर एक-दोन वेळा तो ब्रँचमध्ये येऊन गेल्याचे कळले. पण तेव्हा मी
पणजीला असल्याने भेट झाली नाही. आता पड्यारमाम पंचाहत्तरीला पोहोचला असेल.<br />
<br />
कधीतरी पड्यारमामच्या गावाला जायचे आहे. पड्यारमाम आनंदाने स्वागत करील.
"जाणतेली जाली मगो तुव्व" (म्हातारी झालीस ना गं तू!) म्हणेल. वर "खुशाल
केली हां!" (चेष्टा केली हां.) त्याच्या गावाला जाऊन आता पंचाहत्तरीला
पोहोचल्यावरही पड्यारमाम पावडर तश्शीच फासतो का, हे बघायचे आहे आणि मुख्य
म्हणजे त्याचा 'सुखी माणसाचा सदरा' बघायचा आहे पुन्हा एकदा!<br />
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-31902543068117698262017-10-19T01:05:00.002-07:002017-10-19T01:05:52.713-07:00बाप्पाचा नैवेद्य: खजूर शेंगदाणा लाडू <div class="field field-name-body field-type-text-with-summary field-label-hidden">
<div class="field-items">
<div class="field-item even">
गणपतीबाप्पाचा
नैवेद्य म्हणजे विविध प्रकारचे लाडू आलेच. गणेश चतुर्थीला उपास करणारी
मंडळी भरपूर आहेत. त्या सर्वांना चालेल असे लाडू म्हणजे खजुराचे लाडू. मी
खजूर आणि शेंगदाण्याच्या कुटाचे लाडू केले. मात्र शेंगदाण्याऐवजी तुम्ही
सुका मेवा, बदाम, काजूगर या गोष्टी वापरूनही असेच लाडू तयार करू शकता. हे
लाडू अतिशय पौष्टिक आहेत तसेच पांढरी साखर न वापरता खजूर वापरल्याने
शरीराला काही प्रमाणात लोह मिळते. हे लाडू इतरही उपासाला चालतात. पाहूया तर
कृती<br />
<strong>साहित्यः </strong><br />
अर्धी वाटी भाजलेल्या शेंगदाण्याचे जाडसर कूट<br />
१२ ते १५ बिया काढलेले खजूर<br />
थोडेसे तूप<br />
<strong>कृती:</strong><br />
शेंगदाणे भाजून त्याचे जाडसर कूट करून घ्यावे.<br />
खजूर मऊ असेल तर बिया काढून हाताने कुस्करावा. फार मऊ नसेल तर तुकडे करून मिक्सरमधून भरड वाटून घ्यावे आणि कढईत किंचित परतून घ्यावे.<br />
आवश्यकतेप्रमाणे तूप घालून (अर्धा एक चमचा पुरते, किंवा अजिबात घातले नाही
तरी चालते.) सगळे नीट एकत्र करून छोटे लाडू वळावेत. या प्रमाणात ७/८ लाडू
होतात.<br />
करा तर सुरुवात!<br />
<img alt="1" src="https://s19.postimg.org/tn5bn7h9v/IMG_20170814_133906.jpg" width="640" /><br />
गणपतीबाप्पा मोरया!<br />
</div>
</div>
</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-8141567154969520232017-10-19T01:03:00.003-07:002017-10-19T01:03:48.770-07:00होरपळ "आई, मनीकडे जाते गं खेळायला."<br />
"ये जाऊन. जेवायच्या वेळेपर्यंत ये, म्हणजे झालं."<br />
"हो, येते गं"<br />
म्हणत आमची स्वारी निघाली रस्त्याकडे. वाटेत रहाटाच्या पाळीवरून विहिरीत
डोकावलं नाही, तर पाप लागलं असतं. जरा टाचा उंचावतेय, तोच शेजारचे काका
पंप सुरू करायला आले.<br />
"काय बघतेस गं?" <br />
मी फक्त मान उंचावून डोळे विस्फारून हसले. बेड्यातून बाहेर. रस्त्यावर.
गोंद्या बैलगाडी घेऊन तरीकडे निघालेला. त्याला वाट दिली. हो, बैलांनी मला
शिंग मारलं तर काय घ्या! काही मुलं सायकलचे टायर काठीने पळवत होती.
त्यांच्याकडे एक तुच्छ कटाक्ष टाकून मी वेगाने मनीच्या घराकडे निघाले.
वाटेत बैलगाडीच्या चाकोर्यांनी रस्त्यात दोन्ही बाजूला घळी आणि मध्ये
उंचवटा तयार झालेला. धुळीत टायरचे ठसे आणि मण्यार गेल्याच्या पुसट खुणा.
काळजीपूर्वक त्या उंचवट्यावरून चालत राहिले. एवढ्यात मनीच्या परसवाचं बेडं
आलंच. <br />
बेड्यातून आत चार दळे पार करून धावत गेले, तर मनीच्या घरच्या मागच्या
सोप्यात काहीतरी गडबड दिसली. बरीच माणसं जमली होती. मोठ्या माणसांच्या
पायातून वाकून पाहिलं, तर माई - म्हणजे मनीची मोठी बहीण हात-पाय आखडून
भिजलेली आणि जमिनीवर पडलेली दिसली. लोक मोठ्याने बोलत होते. कोणीतरी
सायकलवरून तरीकडे गेला. डॉक्टरांना आणि त्यांच्याकडे कंपाउंडर असलेल्या
बंड्यादादाला बोलवायला.<br />
"काय झालं?"<br />
"अशी कशी पडली?"<br />
"पुन्हा फीट आली का काय?"<br />
तेवढ्यात कोणीतरी आम्हा पोरांना हाकललं, तसे आम्ही खळ्यात जाऊन उभे
राहिलो. कोणीतरी सगळं बघितलेली पोरं बोलत होती, त्यावरून थोड कळलं, थोडं
डोक्यावरून गेलं. <br />
माई पायरहाटावर बसून पाणी रहाटत होती. तिला फीट आली आणि ती विहिरीत
पडली. खळ्यात असलेल्या पांडू गड्याने ती पडताना आवाज ऐकून ओरडत धाव घेतली
आणि दोघातिघांनी तिला वेळीच वर काढून वाचवली म्हणे. माई म्हणजे मनीची दोन
नंबरची बहीण. ताई लग्न होऊन मुंबईला होती. माई मनीपेक्षा मोठी. तिच्याहून
लहान बंड्यादादा. त्याच्याहून लहान मनी आणि मनीहून लहान ठकी. माई
काळीसावळी, अगदी शेलाटी आणि मोठ्या मोठ्या डोळ्यांची. अबोलच. कधीतरी
आमच्याकडे बघून हसायची तेवढंच. नेहमी घरातली कामं करत गपचूप वावरत असायची.
त्यांच्या घरात सगळेच काहीतरी काम करत असलेले. <br />
मनी दर वर्षी न चुकता नापास व्हायची. त्यामुळे मी अचानक तिच्या वर्गात
जाऊन पडलेले. शाळेत जाईपर्यंत माझी अॅल्युमिनियमची नवी पेटी मला भारी
वाटायची. पण शाळेत जाता जाता तिचा कंटाळा येऊ लागायचा. सरळ शाळेत जायचा
रस्ता मला आवडायचा नाही. पर्ह्याच्या बाजूने एकट्याने जाताना भीती
वाटायची. मग आधी मनीच्या घरी आणि मग तिथून शाळेत अशी आमचे वरात जायची.
मनीच्या घरी रायावळ्याचं, चिंचेचं, साखरी बिटकी असली कसली कसली झाडं होती.
दुसरी-तिसरीतल्या मुलीला जगायला अजून काय पाहिजे! <br />
धावत मनीच्या अंगणात जाऊन उभं राह्यलं की बहुधा मनी आंघोळ करत असायची.
माई म्हणणार, "आत ये गं, झोपाळ्यावर बस. मनी येतेच आहे." हे नेहमी ठरलेलं.
सांगून माई कामाला निघून जायची. जोशीकाका मुंबईला कापडाच्या दुकानात काम
करत म्हणे. ते दर वर्षी मे महिन्यात आपल्या घरी यायचे. मनीची ताईसुद्धा
यायची. मनीचा भाऊ तरीवर डॉक्टरांच्या दवाखान्यात कंपाउंडर. आणि जोशीकाकू
आपल्या चार म्हशी, भाताच्या पेंड्या, उडव्या, गायीला चरवणं असल्या काहीबाही
कामात सतत असायच्या. <br />
पण त्यांच्या घराला मस्तपैकी खिडकी असलेली माळ्याची खोली होती. तिथे
मनीसोबत तिची चिंध्यांची बाहुली घेऊन छत्रीचं घर करून खेळायला जाम मजा
यायची. दादांनी आणलेली डोळे मिटणारी माझी बाहुली घरीच पडून रहायची मग.
मनीची धाकटी बहीण सतत आमच्या मागे यायची, हीच एक कटकट. तिला चुकवून मग
आम्ही शिताफीने पळ काढायचो. त्यांच्या घरच्या वरच्या बेड्यातून पलीकडे एक
दगडी पाळंद होती. तिच्यातून जाताना राम राम म्हणायचं आणि करवंदीच्या
जाळ्यांकडे बघायचं नाही, हा आमचा न चुकता नेम. पाळंदीतून गेलं की एका
बाजूला रस्ता आमच्या पूर्ण प्राथमिक शाळेकडे जायचा, तर दुसर्या बाजूला
बापटीणकाकूंच्या घराकडे. त्यांच्याही मुली आमच्या मागे-पुढे शाळेत
असायच्या.<br />
मनीच्या साड्या नेसणार्या बहिणी, त्यातली एक लग्न झालेली. कंपाउंडर
बंड्यादादा, मुंबईला असलेले जोशीकाका हे मला तर सगळं फारच भारी वाटायचं.
आमच्या घरात सगळे शाळेत जाणारे. वेळ मिळाला की कुठे स्कॉलरशिपचा अभ्यास कर,
पुस्तकं वाच, कुठे गीतेचे अध्याय पाठ कर असल्या तापातून उसंत मिळाली की मी
मनीच्या घरी खेळायला धाव घ्यायची. माई अधूनमधून हात-पाय आखडत, तोंडातून
फेस काढत फीट येऊन पडायची. मग जो कोण बाजूला असेल तो चप्पल, कांदे काय
मिळेल ते घेऊन तिच्या नाकाला लावायला धावायचा. हे सगळ्यांच्याच अंगवळणी
पडलेलं. <br />
एकदा खेळता खेळता मला जाम भूक लागली. "घरी जाऊन पटकन खाऊन येते" म्हटलं,
तर मनीने साबुदाण्याची खिचडी करायचा बेत केला. तूप नव्हतंच घरात. मग मस्त
चुलीवर कढईत गोडेतेलात आमची खिचडी शिजली. खाऊन झाल्यावर आम्ही नेहमीप्रमाणे
खळ्यात. आणि माई काळवंडलेली कढई उचलून घासायला न बोलता घेऊन गेली. चुलीजवळ
का गेलात म्हणून ती ओरडलीसुद्धा नाही. <br />
त्या वर्षी तुळशीचं लग्न झालं, त्यानंतर कधीतरी मनीच्या अंगणात मांडव
पडला. माईचं लग्न लागलं. माईचा नवरा तिच्यापेक्षा अगदीच 'हा' दिसतोय असं
म्हणून नाक मुरडत आम्ही जिलबी-मट्ठा आणि मसालेभातावर ताव मारायच्या
महत्त्वाच्या कामाला पळालो. दुसर्या दिवसापासून माई नवर्याच्या घरी अन
मनीला घरात जास्त कामं पडायला लागली. ठकी तर तिची पाठच सोडत नसे. एकूण
कंटाळवाणा प्रकार झाला आणि मलासुद्धा एकटीने जरा लांब जाता यायला लागलं. मग
मनीच्या घरच्या फेर्या कमी झाल्या. <br />
थोड्याच दिवसात शाळेत जाताना माई पुन्हा मनीच्या घरी दिसायला लागली. फरक
म्हणजे गळ्यात लोंबणारं मंगळसूत्र आणि हातात जरा जास्त बांगड्या. मे
महिन्यात मनीची ताई माहेरपणाला यायची. जोशीकाका सुटीवर यायचे. आम्ही मात्र
आजोबांकडे जायचे. सुटी संपवून परत आले आणि शाळेत उड्या मारत निघाले, तरी
माई आपल्या घरात होतीच. संध्याकाळी घरी येऊन खाणं खाता खाता काहीतरी आठवलं
आणि आईला विचारलं, "ती माई अजून कशी गं इथे?" आईने कानावर आलं, ते
सांगितलं. त्याचा अर्थ असा की जोशीकाकांनी माईचं लग्न ठरवताना तिला फीट
येतात हे तिच्या सासरच्याना सांगितलंच नव्हतं. त्यांनी चिडून तिला एक-दोन
फीट्स आल्यावर परत पाठवून दिलं ते कायमचंच. <br />
<div align="Center">
<img alt="." src="https://s26.postimg.org/ego461yw9/paisatai_katha.jpg" width="600" /><br />
(चित्रस्त्रोत, <a href="http://www.jitendrasule.com/about.php#">http://www.jitendrasule.com/about.php#</a> फोटोशॉप करून)</div>
त्या वर्षी वटपौर्णिमेला वडाच्या पूजेला आईच्या पाठून गेले, तर तिथे
बाकी बायकांबरोबर माईसुद्धा पूजा करून वडाला दोरा गुंडाळत होती. काही बायका
जरा सावरून तिच्याकडे बघत. तर जोशीकाकूंशी आणि तिच्याशी सांभाळून बोलत
होत्या. घरी येताना सगळ्या बायकांचं बोलणं कानावर पडत होतं. <br />
"अशी कशी आली ती पूजेला?"<br />
"नवर्याने टाकलीय ना?"<br />
"अहो, घटस्फोटाची केस घातलीय म्हणे कोर्टात."<br />
तोपर्यंत आम्हाला जराशी शिंगं फुटून घटस्फोट म्हणजे नवरा-बायकोचं जोरात
भांडण होऊन लग्न मोडून टाकणं या माहितीची सामान्यज्ञान म्हणून डोक्यात भर
पडली होती. सगळ्याचा जो काय अर्थ माझ्या एवढ्याशा डोक्यात लागत होता,
त्यालाही नवर्याचं भलं व्हावं आणि सात जन्म नवरा पुन्हा मिळावा म्हणून
पूजा करणारी माई एकदम वेगळीच आणि बिचारी वाटायला लागली होती. <br />
नंतर माईला एकदा फीट आली आणि ती पडली ती नेमकी आंघोळीच्या पाण्याला थाळ
पेटवलेली तिच्यात. खूप भाजली होती. कितीतरी दिवस जोशीकाकूंच्या घरी अंधारात
खाटेवर पडलेली असायची. मनीची कामं आणि ठकीचं रडगाणं संपायचं नाही. बरेच
दिवसांनी माई तिच्या अंगावर भाजल्याच्या खुणा घेऊन घरात हळूहळू वावरू
लागली. तिच्या हाताची बोटंही एकमेकांना चिकटल्यासारखी वेगळ्याच आकाराची
लहान दिसायला लागली होती. मनी आपली जास्त जास्तच कामात असायची. मग मला
तिकडे जायचा मनस्वी कंटाळा यायला लागला आणि हळूहळू पर्ह्याच्या कडेने
जाताना भीतीही वाटेनाशी झाली. मग कधीतरी माझा शाळेत जायचा रस्ताही बदलला.
ते वर्ष असंच कधीतरी संपून गेलं. <br />
सुटी संपून शाळा पुन्हा सुरू झाली. मनी त्या वर्षी नापास होऊन खालच्या
वर्गात आणि मी पुढे पाचवीत हायस्कूलला पोहोचलेली. आता तर मनीच्या घराकडे
मुद्दाम गेलं, तरच ती भेटायची आणि माईसुद्धा. जोशीकाकू कधीतरी म्हणायच्या,
"येत जा हो!" पण तोपर्यंत माझं लक्ष दुसर्या मैत्रिणींकडे वळलेलं. मनीच्या
घराच्या बाजूला जाणं जवळपास बंदच झालं मग. <br />
शाळा सुरू झाली, त्यानंतर त्या वर्षी पाऊस भरपूर पडला. अगदी आठ आठ दिवस
ऊन पडत नव्हतं. शेजारच्या काकांच्या शेतात असलेली तळी अगदी वरपर्यंत पूर्ण
भरली, तसे लोक तिथे पोहायला जायला लागले. <br />
एक दिवस सकाळी जोशीकाकू घाबर्याघुबर्या झालेल्या. "माई आली का?"
विचारत आमच्या घरून अजून पुढे गेल्या. एवढ्यात तळीवर पोहायला गेलेली
कोणीतरी पोरं किंचाळत मागे आली. त्यांना तळीत एक बाईचं प्रेत तरंगत असलेलं
दिसलं म्हणून. सगळे तिथे धावले. ती माई होती. तिची होरपळ अशी कायमची संपली
होती. एकदम खूप वाईट वाटायला लागलं. अगदी गुरुजी ओरडले तर जेवढं वाईट
वाटायचं, त्याहून जास्त वाईट. घशात खूप दुखल्यासारखं वाटायला लागलं. समोर
पांडू गड्याने पातेरा गोळा करून पेटवला होता. त्याच्या धगीने आंब्याची
पालवी होरपळत होती. तिकडे बघत फ्रॉकचं टोक हातात पकडून उंबरठ्यात बसून
राहिले मग नुसतीच. <br />
**********<br /><em>(सत्यघटनेवर आधारित. नावे बदलली आहेत.)</em><br />
**********Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-28431125399085411422016-09-29T03:43:00.000-07:002016-09-29T03:43:09.369-07:00प्रवासातले काही अनुभवः फतेहपूर सीकरी, दिल्ली आणि म्हैसूर बंगलोर<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background: transparent; border: 0px; font-weight: 700; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;"><span style="background: transparent; border: 0px; font-size: medium; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">फतेहपूर सीकरी</span></span></div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
मुलं लहान असताना त्यांना घेऊन जमेल तसे फिरत होतो. २००५ मधे दिवाळीच्या आधी सुटी घेऊन दिल्ली वारी करू म्हटले. दिल्लीला जायचे म्हटल्यावर ८० वर्षांचे सासरे बरोबर येतो म्हणाले. त्यांची दोघांचीही तिकिटे काढली. हॉटेल्स दिल्लीत जाऊन बघू म्हटले. दोन म्हातारे आणि दोन मुले बरोबर असल्याने फार काही बघून होणार नाही हे माहीत होतेच. त्याप्रमाणे दिल्ली, आग्रा, मथुरा, फतेहपूर सीकरी एवढाच प्लॅन ५ दिवसांसाठी ठरवला.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
जुनी दिल्ली, लाल किल्ला, म्युझियम वगैरे पाहिले. मथुरा वृंदावन, आग्रा किल्ला, ताजमहाल हे बघून झाले. हॉटेलवाल्याने गाडी ठरवून दिली होती तो ड्रायव्हर मुस्लिम होता. अतिशय अदबशीर ऊर्दू-हिंदी बोलणारा आणि व्यवस्थित माणूस. पान सिगारेट काही व्यसन दिसले नाही. ग्रँड ट्रंक रोडवर दरोडे वगैरे घातले जातात असे काहीबाही सांगत होता. फतेहपूर सीकरीला जाताना किल्ल्याजवळ पोचताच ५/६ टपोरी पोरांनी गाडीच्या मागून पुढून धावत गाडीला अक्षरशः घेरले. दोघेजण गाडीच्या बॉनेटवर चढले. शेवट ड्रायव्हरने गाडी थांबवली. पोरे एकूण 'अवतार' दिसत होती. ऊर्मट भाषेत आम्ही गाईड आहोत, किल्ला दाखवू म्हणाले. ड्रायव्हर काही बोलेना. दोन म्हातारे आणि दोन मुले बरोबर असताना विरोध तरी कसा करणार?</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
नशिबावर भार टाकून त्यांच्याबरोबर गेलो. त्यानी सलिम चिश्तीच्या दर्ग्यात नेले. तिथे चादर चढवा म्हणून त्या चादर विकणार्याला दीडशे रुपये देणगी झाली, फुले सब्जा वगैरे झाले. आणि मग त्या पोरांना खंडणी दीडशे रुपये दिल्यावर परत त्यांनी गाडीकडे आणून सोडले. गाडी सुरू झाल्यावर ड्रायव्हर म्हणाला "साब, असली किला आगे दूसरे दरवाजे से जाकर मिलेगा" पुन्हा आता असलाच प्रकार आहे का म्हणून जीव मुठीत धरून बसलो. पण नाही. तिकडे गेल्यावर खरा किल्ला, जोधाबाई महाल, दरबार वगैरे बघायला मिळाला. पण साक्षात दिल्लीच्या जवळ गाईडच्या नावाखाली अशी लुटालूट कशी काय चालू देतात हा प्रश्न पडला. ड्रायव्हरही त्या प्रकारात सामील असावा का शंका आलीच, पण हा प्रकार होऊन गेल्यावर आता काय उपयोग होणार होता? तीनशे रुपये अक्कलखाती खर्च समजून गप्प बसलो. मात्र इतर ट्रिप छान झाली त्यामुळे एक गालबोट एवढेच म्हणून दुसर्या दिवशी शॉपिंगला आणि चांदनी चौकात जायचे ठरवले.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
-------------------</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background: transparent; border: 0px; font-weight: 700; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;"><span style="background: transparent; border: 0px; font-size: medium; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">दिल्ली</span></span></div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
चांदनी चौकात एक दहा मिनिटे भयानक टेन्शनची गेली. झालं काय की तिथल्या प्रसिद्ध गुरुद्वारासमोर आम्ही जरा रेंगाळलो तेवढ्यात सासरे आणि सासूबाई गायब!! जिवाचे पाणी झाले. त्याना हिंदी काही समजत नाही. सगळ्या बाजूंना माणसांचा अफाट सागर. धनत्रयोदशीचा दिवस, संध्याकाळ. सगळी दिल्ली शॉपिंगसाठी बाहेर पडलेली. शोधायचे तरी कुठे? मुलाचे प्रसंगावधान तेवढ्यात कामाला आले. तो म्हणाला आजोबा आपल्या पुढे या फूटपाथवर चालत पुढे होते. त्यांच्यासोबत आजी पण होती. नवरा अक्षरशः धावत त्या दिशेने गेला. एका सिग्नलसमोर फूटपाथच्या टोकाला दोघेही उभे सापडले! (माझ्या सासर्यांना असे कोणी सोबत आहे का नाही न बघता चालत सुटायची सवय आहे) तिथल्या ट्रॅफिकमधे रस्ता क्रॉस करायची हिंमत त्यांना झाली नाही हे नशीब.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
शॉपिंग वगैरे विचार कॅन्सल करून आम्ही परत पहाडगंज एरियातल्या हॉटेलवर आलो. हॉटेलच्या बाहेर वातावरण जरा विचित्र वाटले. लोक काळजीत दिसत होते आणि घाईघाईत इकडून तिकडे जात होते. बहुतेक हॉटेल्स आणि दुकाने बंद होती. जरा टेकतोय तेवढ्यात भावाचा फोन आला, "तुम्ही कुठे आहात? सगळे सुरक्षित आहात ना?" काय झालं म्हणून विचारले तर टीव्ही लाव म्हणाला. पहाडगंज भागात बॉम्बस्फोट झालाय. अजून कुठे कुठे बाँबस्फोट झालेत आणि चांदनी चौक भागात एक बॉम्ब पकडला गेलाय. अरे देवा!</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
आम्ही राहिलो होतो तिथून २ रस्ते ओलांडून पलिकडच्या गल्लीत बाँबस्फोट झालेला. चांदनी चौक मधून आम्ही निघालो त्यानंतर अर्ध्या तासात तिथेही एक बाँब डिफ्युज केला होता! सासरे दुसर्या खोलीत विश्रांती घेत होते. त्यांना ब्लडप्रेशरचा त्रास आणि अनोळखी गावात उगीच टेन्शन नको म्हणून काही सांगितलेच नाही. रात्री हॉटेलचे रेस्टॉरंट बंद होते. बरेचसे चालून एक बंगाली खानावळ उघडी सापडली. तिथे पटापट मिळाले ते जेवून परत येऊन झोप काढली. सासरे जरा त्या जेवणाबद्दल कुरकूर करत होते, पण ते फक्त ऐकून घेतले. दुसर्या दिवशी ऑगस्ट क्रांतीने परत यायची तिकिटे काढली होती.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
संध्याकाळपर्यंतचा वेळ कसातरी काढला. बाहेर कुठे जाणे शक्य नव्हतेच. गाडीत पेपर बघताना सासर्यांना समजले की दिल्लीत बाँबस्फोट झाले. मुंबईला नणदेच्या घरी पोचल्यावर ते गप्पा सांगत होते, दिल्लीत असे बाँबस्फोट झाले तसे झाले, तेव्हा मुलगा म्हणाला, "काय आजोबा, दिल्लीत असताना तुम्हाला स्फोट झाले हे कुठे माहीत होते?" :D हा आमचा बॉम्बस्फोटांचा सर्वात जवळून घेतलेला अनुभव. प्रत्यक्षात ज्यांना असे कुठे दुर्दैवाने स्फोटाच्या किंवा दहशतवादाच्या तडाख्यात सापडून त्रास होत असेल त्याची किंचित का होईना कल्पना मात्र तेव्हा आली.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
--------------------</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background: transparent; border: 0px; font-weight: 700; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;"><span style="background: transparent; border: 0px; font-size: medium; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">बंगलोर - म्हैसूर</span></span></div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
२००६ साली म्हैसूर, बंगलोर ऊटीला जायचे ठरले. बंगलोर पर्यंत रेल्वेची तिकिटे आयआरसीटीसीवरून विनासायास काढली. मात्र हॉटेल आणि तिथल्या लोकल साईट सीइंगची व्यवस्था तिथे गेल्यावर करू म्हणून निवांत राहिलो. गेल्यावर बंगलोरमधे हॉटेल चांगले मिळाले. म्हैसूर बघायचे आहे केटीडीसी च्या बसची तिकिटे कुठे मिळतील म्हणून हॉटेलवाल्याला विचारले. तर इथेच शेजारी ऑफिस आहे म्हणाला म्हणून आम्ही बुकिंग केले. ऑफिस लहानसे होते. आणि प्रवासाची तिकिटे हातात पडली त्यावर दादा ट्रॅव्हेल्स असे नाव! बाहेर येऊन पाहिले तर केटीडीसीचा बोर्ड!! हा काय प्रकार म्हणून विचारले तर "इदर ऐसाच रहता" हे उत्तर तिथल्या माणसाने दिले.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
हे सगळे काही बरोबर वाटेना. संध्याकाळी पुन्हा तिकिटे कॅन्सल करावी म्हणून गेलो तर तिथे दुसराच कोणीतरी गुंडासारखा दिसणारा माणूस बसलेला. त्याची हिंदी अजून दिव्य. पण अर्थ समजला. तिकिटे कॅन्सल होणार नाहीत. तुम्हाला नको तर येऊ नका. पैसे परत मिळणार नाहीत हे समजले. आता असो. काय फसवणूक करतील? एखादे दुसरे ठिकाण दाखवणार नाहीत. असे ना का! जाऊ म्हणून दुसर्या दिवशी सकाळी सांगितल्या ठिकाणी भरभर आटपून हजर राहिलो. आठाचे नऊ झाले, नऊचे दहा झाले तरी बसचा पत्ता नाही! शेवट साडेदहाला एकदाचा एक बसनामक प्रचंड आवाज करणारा खटारा आला. इतका उशीर म्हटल्यावर माझे डोके आधीच गरम झाले होते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
बस अजून उशीर उशीर करत काही ठिकाणे दाखवून चालत होती. त्या बसवाल्यांची जेवणाची ठिकाणे ठरलेली असतात. तिथे पोचायला दुपारच्या दीडऐवजी पावणेचार झाले. प्रवासात असल्याने काही च्याव म्याव बरोबर होतं. पण माझ्या मुलाला पहिल्यापासून वेळेवर व्यवस्थित जेवायची सवय. त्याला खूप भूक लागलेली. त्याचे कळवळणे बघून मला रडू फुटले. आधीच केटीडीसीच्या नावाचा वापर करून फसवणूक झाली म्हणून डोक्यात संताप खदखदत होता. त्यात सगळ्यात वाईट गोष्ट म्हणजे मुलाचा त्या दिवशी वाढदिवस म्हणून आम्ही ती ट्रिप आखली होती!</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
माझा सगळा संताप टूर गाईडवर निघाला. त्याला म्हटले, वेळेवर गाडी जेवायला का थांबवली नाही? तो म्हणे की आमची ठरलेली हॉटेले असतात. त्या दिवशी मी त्यालाच नव्हे, त्याच्या मुलांना शाप दिला. म्हटले, तुला मुले आहेत? माझ्या मुलाला वाढदिवसाच्या दिवशी तुझ्यामुळे उपाशी रहावे लागले, तुझी मुले पण उपाशी राहतील. त्याच्या चेहर्यावर एकच अर्धा क्षण चलबिचल दिसली. पुन्हा काहीच झाले नाही असा तो निगरगट्टपणे पुढे चालता झाला.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
संध्याकाळी परत यायला उशीर झाला. सगळ्या दिवसाची वाट लागली होती. भुकेमुळे कोणाला काय पाहिले त्यातही इंटरेस्ट राहिला नव्हता. फसवणुकीमुळे अपमान, निराशा आणि असल्या सगळ्या निराश भावना घेऊन ती म्हैसूर ट्रिप पार पडली. दुसर्या दिवशी ऊटीला जायचे होते. सुदैवाने दादा ट्रॅव्हेल्सकडे बुकिंग केले नव्हते. आम्हीच दुसर्या एका बसने गेलो आणि कोणत्याही अपघाताशिवाय बंगलोरला परत आलो. मैसूरच्या दादा ट्रॅव्हेल्सच्या अनुभवावर जरा उतारा मिळाला. चांगली गोष्ट म्हणजे ऊटीहून परत येताना बसमधे मुंगारु मळे चित्रपटाची अतिशय गोड गाणी पहिल्यांदाच ऐकायला मिळाली!</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
नंतर इकडे तिकडे बोलताना कळले की बंगलोरमधे कसल्याही चिंधी ट्रॅव्हेल्सनी केटीडीसीचे बोर्ड लावून लुटालूट चालवली आहे. आणि केटीडीसीही त्याच्याकडे काणाडोळा करते. आता या गोष्टीला १० वर्षे झाली. आताची परिस्थिती काय माहीत नाही.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
-------</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
उत्तर असो की दक्षिण आपण भारतीय प्रवाशांची फसवणूक आणि प्रेक्षणीय स्थळांच्या जवळ गुंडगिरी यात सगळीकडे सारखेच आहोत! आता हॉटेल बुकिंग आणि लोकल साईट सीइंग सगळे ऑनलाईन आणि सोपे झाल्यामुळे एवढी फसवणूक होत नसेल. पण जे असे ऑनलाईन बुकिंग करू शकत नाहीत, त्यांची परिस्थिती मात्र कठीण वाटते. प्रवासात अनेक चांगले अनुभवही आले. मुलगा अगदी लहान असताना भाषा सुद्धा न कळणार्या केरळी हॉटेलवाल्यांकडून वेळोवेळी गरम पाणी, दूध, दूधभाताची व्यवस्था होणे असो की कोणी आजारी पडल्यावर अनोळखी गावात जुन्या डॉक्टरने नीट समजून उपचार करणे असो. आंबटगोड अनुभव सगळीकडे येणारच. मात्र हे फसवणुकीचे दोन अनुभव सांगावेत असे वाटले, कारण एरवी आपण खाजगी कंपन्यांचे काम सरकारी कंपन्यांपेक्षा चांगले असे समजतो, पण प्रवासाच्या क्षेत्रात मात्र सरकारी कंपन्याच उत्तम. कारण गाड्या वेळेत सुटतात, वेळेत पोचतात. आपल्याला किती पैशात काय मिळणार आहे याची सुरुवातीलाच कल्पना असते. व्यवहारात पारदर्शकता महत्त्वाची. इथे गोव्यात येणार्यांना मी नेहमी सरकारी गोवा टुरीझमच्या हॉटेल्सची शिफारस करते ती याचसाठी. तिसरा अनुभव म्हणजे दहशतवादाशी लांबून ओळख झाली ती एवढी घाबरवणारी होती, की ज्यांना सहन करावे लागत असेल त्यांच्या हालांची पुसट तरी कल्पना आपल्याला असावी.</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-3130918719739996592016-09-29T03:41:00.000-07:002017-10-19T00:59:05.682-07:00किल्ला चित्रपटाच्या निमित्ताने.. <div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="1" src="http://www.cineglam.net/wp-content/uploads/2015/06/Killa-Movie-Poster-800x445.png" height="222" width="400" /><br />
<br />
रविवारी "किल्ला" (२०१५) पाहिला. अतिशय सुंदर अनुभव देणारा चित्रपट. १०/११ वर्षांचा चिनू आणि त्याची आई चिनूचे वडील नुकतेच गेल्यावर आयुष्याशी तडजोड करत आहे ती परिस्थिती स्वीकारायला शिकतात, त्यांच्या आयुष्यातल्या साधारण एका वर्षातल्या घडामोडीं या चित्रपटात आपल्याला बघायला मिळतात. <span style="background: transparent; border: 0px; font-weight: 700; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">चित्रपट प्रदर्शित होऊन आता बरेच दिवस झालेत त्यामुळे कथेचा काही भाग इथे त्यानिमित्ताने मनात आलेले विचार लिहिताना आला तर तो स्पॉयलर ठरू नये.</span></div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
चित्रपटात फोनचा वापर, मुलांचे सुटीतले उद्योग आणि एका प्रसंगात ऑडिओ कॅसेट्सच्या टेपचा गुंतवळ सोडवणे हा प्रकार पाहता चित्रपट कथा १९९४-९५ च्या दरम्यान घडत असावी असे वाटते. चिनूच्या वडिलांचे नुकतेच निधन झाले आहे आणि त्याच्या आईची बदली पुण्याहून गुहागरसारख्या एका लहान गावात झाली आहे. तिला ऑफिसात तिच्या स्वतःच्या अडचणी आहेत. चिनूला नवीन जागेत कोणी मित्र नाहीत. मामा आणि मामेभाऊ यांच्या ओळखीच्या सुरक्षित जगातून तो एकदम नव्या जागेत वेगळ्या वातावरणात येऊन पडला आहे. आपल्या मुळापासून उखडले जाणे आणि एकाकीपणा याचा त्याला आयुष्यात प्रथमच सामना करावा लागल्याने तो भांबावतो आणि आणि आपली नाराजी 'हे आवडत नाही, ते आवडत नाही' असे करून आईला दाखवून देतो. दोघांनाही या परिस्थितीशी जुळवून घेणे अवघड जाते आहे.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
शाळेतल्या काही टग्या मुलांच्या ग्रुपशी चिनूची मैत्री जमू पाहते. तो स्वभावाने तसा थंड आहे, त्या मुलांनी कुत्र्याना त्रास देणे वगैरे प्रकार त्याला आवडत नाहीत. पण दुसरे कोणी मित्रही नाहीत. त्या मुलांशी काहिसे जमते तोपर्यंत त्या मुलांसोबत एका निर्जन किल्ल्यावर गेलेला असताना वादळ पावसात ते मित्र त्याला एकटा सोडून जातात आणि या प्रकाराने तो पुरता हादरून जातो. एकदा वेळ घालवण्यासाठी एका मासेमारी लाँचवरून तो खोल समुद्रात जातो. तिथे आणि किनार्यावर शेकोटीपाशी त्या मासेमारासोबत चिनूचा तुटपुंजा संवाद त्याला घरी आई आहे, सगळेच हरवले नाही याची जाणीव करून देतो आणि चिनू घरी येऊन आईला घट्ट गळामिठी मारतो तो हलवून टाकणारा क्षण आहे. तेव्हाच बंड्या हा त्याचा उनाड मित्र त्याला दिवसभर शोधत होता हे समजून येते आणि चिनू विरघळतो. परीक्षा संपताना त्यांची मैत्री पक्की होते आणि मग पुढचे काही दिवस ते खूप मजेत घालवतात.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
नेमके तेव्हाच चिनूच्या आईची पुन्हा गुहागरहून सातार्याला बदली होते. सिनेमाच्या सुरुवातीला आईला "ही बदली रद्द नाही का होणार?" असे विचारणारा चिनू पुन्हा तोच प्रश्न विचारतो. मात्र यावेळी तो तेवढा उदास नाही. सातार्याला जाऊन बासरी शिकेन असे तो आईला सांगतो आणि सामान आवरायला उत्साहाने मदतही करतो. आपल्याला सतत असे विस्थापित होऊन दुसरीकडे जावे लागेल हे कदाचित त्याला आता उमजले आहे. आधीच समजूतदार असलेला चिनू अधिकच शांत झाला आहे.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
चित्रपटाच्या शेवटच्या भागात चिनूला मित्र खर्या अर्थाने मिळतात मात्र त्याना सोडून त्याला लगेच पुढे जावे लागते. प्रत्यक्षात सुरुवातीला ज्या किल्ल्यावर वादळ पावसात त्याचे मित्र त्याला एकटा सोडतात त्या किल्ल्यावर चिनू पुन्हा जाऊ शकत नाही पण चित्रपट संपताना त्याच्या मनातल्या किल्ल्यावर मात्र वादळाचा मागमूस नाही. फुलं, पक्षी आणि लख्ख ऊन असलेल्या किल्ल्यात त्याचे मित्र मजेत बसलेले आहेत. आयुष्य पुढे निघून गेलं तरी त्याच्या मनातले त्याचे मित्र तिथेच तसेच असतील.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
एक प्रसंग दीपगृह पाहण्याचा. त्याचे वर्णन चिनू मित्रांकडे करतो ते मुळातून ऐकण्यासारखे. दीपगृहाच्या पायर्या चढताना खूप त्रास होतो मात्र वर पोचल्यावर छान वाटते, एखादी बोटही दिसते; हेच सूत्र किल्ल्याच्या प्रसंगातही वापरले आहे. किल्ल्यातल्या भुयारात असताना चिनू प्रकाशाच्या दिशेने जायला निघतो पण विजेच्या कडकडाटाला घाबरून पुन्हा मागे पळतो आणि मग मित्रांपासून दुरावतो. शेवट मात्र त्याच भुयारातून वर आल्यावर त्याला त्याचे मित्र आपल्याच नादात बसलेले दिसतात. तीच जागा आणि तेच मित्र. फरक फक्त पायर्या चढून येण्याचा आहे. मात्र आता ते मित्र त्याला पाठमोरे असतात. कदाचित आपल्याशिवाय त्यांचे आयुष्य पुन्हा पहिल्यासारखे सुरू आहे याची चिनूला जाणीव होते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
शेवट चिनू सातार्याला जायला निघतो तो त्याने माया लावलेला भटका कुत्रा आणि सायकल बंड्यापाशी सोडून. एरवी कुत्र्यांचा कर्दनकाळ असलेला बंड्या आता मात्र त्या कुत्र्याच्या डोक्यावरून हात फिरवताना दिसतो. हा चिनूमुळे त्याच्यात घडून आलेला बदल आहे. कदाचित कुत्रा आणि सायकल हे दोन दुवे मित्रासोबत कायम ठेवून चिनू सातार्याला जातो आहे, कदाचित तो त्यांच्यानिमित्ताने पुन्हा कधीतरी गुहागरला येईलही. चिनूच्या आधीच्या आठवणींमधे आता किल्ला आणि गावातले मित्र यांची भर पडली आहे. आयुष्यातल्या अनेक थांब्यांवर आपण आपल्या आठवणी अशाच कोणाजवळ ठेवून पुढे जातो, आपल्याला जावे लागते आणि त्यांच्या आठवणी फक्त आपल्यासोबत येतात.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सबंध चित्रपटात एक उदासवाणे वातावरण भरून राहिले आहे. पाऊस आणि रत्नागिरी-सिंधुदुर्गातला ओळखीचा निसर्ग ही या चित्रपटातली पात्रेच आहेत. चिनूची भूमिका करणारा अर्चित देवधर, बंड्या झालेला पार्थ भालेराव आणि अमृता सुभाष आपापल्या भूमिका अक्षरशः जगले आहेत. पण चित्रपटातल्या इतर कलाकारांनीही अतिशय नैसर्गिक अभिनय केला आहे. हे यश दिग्दर्शक अविनाश अरूण याचे. त्याचा पहिलाच चित्रपट आहे हे ऐकल्यावर खूपच कौतुक वाटले. प्रत्येक दृश्यात त्याच्यातला सिनेमॅटोग्राफर दिसतो. दुर्दैव की या चित्रपटाला डिस्ट्रिब्युटर्स मिळत नव्हते. बर्लिन चित्रपट महोत्सवात यश मिळाल्यानंतर चित्रपट वितरित होऊ शकला.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
चित्रपटाच्या स्थळ-काळाचा विचार करता चित्रपटातली बोलीभाषा आणि काही पात्रांच्या कपड्यांचा नीट विचार करून वापर करणे अपेक्षित होते. पण नवीन दिग्दर्शकाचा पहिलाच चित्रपट असल्याने तेवढ्या गोष्टीकडे दुर्लक्ष करता येते. त्याचवेळी चित्रपटातले अनेक प्रसंग पाहताना त्याला दाद दिल्याशिवाय रहावत नाही. वेळ घालवण्यासाठी चिनूने ऑडिओ कॅसेट्सच्या टेपचा गुंतवळ सोडवून पुन्हा कॅसेटमधे गुंडाळण्याचा प्रसंग पाहून एकाच वेळी हसू येत होते आणि भावुकही व्हायला होत होते. प्रत्येकाला आपल्या आयुष्यातल्या आठवणींच्या किल्ल्यावर परत नेणारा हा चित्रपट पाहताना कितीदा डोळे भरून आले सांगता येणार नाही.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
अशाच अर्ध्या कच्च्या वयातल्या काही समांतर आठवणी, अनुभव गाठीला असल्याने सहजच चिनूच्या व्यक्तिरेखेशी स्वतःला जोडू शकले. केवळ लहान वय असल्याने तेव्हा खूपशा मायेच्या नात्यांकडे पाठ फिरवून गाव सोडून रत्नागिरीला जाऊन राहिले होते. आता ते इतके सहज शक्य होईल असे वाटत नाही. सिनेमा बघून चार दिवस झाले तरी जिथे आयुष्याचा एक तुकडा सोडून आले त्या रत्नागिरीजवळच्या एका खेड्यात पुन्हा पुन्हा मनानेच पोचते आहे. या माझ्या आठवणींच्या किल्ल्यात प्रत्यक्षात जावेसेही खूप वाटते. पण काळाच्या निष्ठूर हाताने या किल्ल्यात काय बदल झाले असतील याची भीतीही वाटते. स्वप्नातून जागे होण्यापेक्षा आठवणींचा किल्ला तसाच आहे तिथे राहू दे.</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-36834038459414000272015-06-20T08:49:00.000-07:002015-06-24T12:33:13.387-07:00Earth’s Children<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
नमस्कार मंडळी! आज आपण Jean Marie Auel यांनी लिहिलेल्या Earth’s Children या कादंबरी मालिकेची ओळख करून घेऊया. १९८० साली या मालिकेतील पहिले पुस्तक प्रसिद्ध झाले, The Clan of the Cave Bear. यानंतर २०११ पर्यंत या मालिकेत एकूण ६ भाग क्रमाक्रमाने प्रकाशित झाले.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
The Clan of the Cave Bear,<br />
The Valley of Horses,<br />
The Mammoth Hunters,<br />
The Plains of Passage,<br />
The Shelters of Stone,<br />
The Land of Painted Caves</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
एकूण सुमारे ४५०० छापील पाने मजकूर ६ खंडात विभागून लिहिण्याची प्रचंड कामगिरी श्रीमती ऑएल यांनी केली. २०१० पर्यंतच या पुस्तकांच्या एकूण साडेचार कोटी प्रती विकल्या गेल्या होत्या. बरीच वाट पाहून प्रकाशित झालेले शेवटचे पुस्तक आल्यानंतरचे आकडे मला माहित नाहीत. पुस्तकाची ओळख करून घेण्यापूर्वी लेखिकेची ओळख करून घेऊ. जीन मारी ऑएल यांचा जन्म १८ फेब्रुवारी १९३६ ला झाला. त्यांचे मूळ फिनलंडमधले, पण यु.एस्.ए. मधे स्थायिक. त्या एम्.बी.ए. झालेल्या आहेत. आणि ५६ वर्षांचे प्रदीर्घ सुखी वैवाहिक जीवन जगताना त्यांनी ५ मुलांना वाढवले आहे. Earth’s Children मालिकेतील कादंबर्याूत वर्णन केलेले कुटुंब केंद्रित वातावरण लिहिताना त्यांची स्वतःची सुखी कौटुंबिक पार्श्वभूमीही सहायभूत झाली असेल असे वाटते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९७७ साली २ नोकर्यांच्या मधल्या काळात एक लघुकथा लिहावी असे जीन यांना वाटले. कथेचा विषय असणार होती ३०००० वर्षांपूर्वी पृथ्वीवर वावरून गेलेली आणि स्वतःपेक्षा खूप वेगळ्या लोकांमधे वाढलेली एक बुद्धिमान स्त्री, अयला! लिहायला सुरुवात केली तर खरी, पण त्यांच्या लक्षात आलं की त्या काळचे लोक कसे होते, त्यांचे आयुष्य, त्यांची आपसातली नाती आणि हे सगळे त्या समूहापेक्षा वेगळ्या असणार्या एका स्त्रीने कसे हाताळले असेल याबद्दल त्यांना काहीच माहित नव्हते! मग त्या काळाचा अभ्यास करण्यासाठी जीन यांनी लायब्ररीतून असंख्य पुस्तके आणली. कोणतेही काम अतिशय नीटनेटके आणि शक्य तेवढे परिपूर्ण करण्याचा स्वभाव असल्याने जीन यांनी वाचन सुरू केले, भूगर्भशास्त्र, मानववंशशास्त्र, मानवी संस्कृतीचा उपलब्ध इतिहास याचा अभ्यास केला. कोणतीही साधन सामुग्री जवळ नसताना रानात कसे तगून रहाता येईल याचा कोर्सही केला! त्यात बर्फाची गुहा तयार करणे, कातडे कमावणे, लाकडे एकमेकांवर घासून अग्नि उत्पन्न करणे, गारेचे दगड छिलून हातकुर्हाडीसारखी शस्त्रे तयार करणे इ. चा समावेश होता. आणि मग जन्माला आली Earth’s Children मालिकेतील पहिली कादंबरी The Clan of the Cave Bear!</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
The Clan of the Cave Bear (१९८०),<br />
The Valley of Horses (१९८२)<br />
The Mammoth Hunters (१९८५) या पुस्तकाची पहिली आवृत्ती रेकॉर्ड ब्रेक १० लाखांवर प्रतींची होती.<br />
The Plains of Passage (१९९०)<br />
The Shelters of Stone, (२००२) प्रकाशित होताना १६ देशांत एक नंबरचे सर्वात जास्त विकले गेलेले (Bestseller) पुस्तक ठरले.<br />
The Land of Painted Caves (२०११)</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
या मालिकेतील पहिली ४ पुस्तके साधारण १० वर्षात लिहून झाली. मात्र नंतरच्या २ पुस्तकांसाठी जास्त वाट बघावी लागली. याला एक कारण तर जीन यांचे वाढत जाणारे वय होते, तर दुसरे कारण मालिकेचा शेवट कसा करावा याबद्दल काहीशी दुविधा होती.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
काही मुलाखतींमधे या मालिकेत एकूण ७ पुस्तके असतील असे जीन यांनी सांगितले होते, पण प्रत्यक्षात सहाव्या पुस्तकाची जाहिरात करताना हे या मालिकेतील शेवटचे पुस्तक आहे अशीच करण्यात आली. या पुस्तकांत उल्लेख केलेल्या काही महत्त्वाच्या पात्रांचे पुढे काय झाले असेल (उदा. अयलाचा मुलगा डर्क) याची वाचकांना अजूनही खूप उत्सुकता आहे. त्यामुळे जीन कदाचित त्याबद्दल लिहितीलही!</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
..</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
Earth's Children ही उत्तर अश्मयुगातल्या मानवाची कथा. २५००० ते ३०००० वर्षापूर्वीची, धरतीमातेच्या लेकरांची कथा. तेव्हा माणूस जंगलात शिकार करून अन कंदमुळं फळं गोळा करून निसर्गाचा एक भाग म्हणून रहात होता. त्याच्याकडे शस्त्र होते ते फक्त त्याच्या बुद्धिमत्तेचे. आणि त्या बुद्धिमत्तेचा उपयोग करून मिळवलेल्या काही प्राथमिक दगडी शस्त्रांचे. कपडे होते मारलेल्या किंवा नैसर्गिकरीत्या मेलेल्या जनावरांच्या कातड्याचे. मात्र निसर्गात सहज सापडणार्या वनस्पतींचा उपयोग करून आपले आजार काही प्रमाणात बरे करता येत होते. घरे म्हणजे नैसर्गिक गुहा. मानवी संस्कृतीची पहाट होती ही. साहजिकच त्यांची दैवते म्हणजे धरतीमाता, निसर्गातल्या इतर शक्ती. आणि या शक्तींच्या जवळपास रहाणारे, त्यांचा अभ्यास करणारे शामान (जादूगार) या माणसांच्या टोळ्यांमधे खूप महत्त्वाचे आणि आदर मिळवणारे असत. औषधोपचार करू शकणारे सुद्धा खूप महत्त्वाचे सदस्य मानले जात.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
तेव्हा क्रोमॅग्नन आणि निअँडर्थल्स दोन्ही प्रकारचे मानव आजच्या युरोपमधे एकमेकांना घाबरत, दूर रहायचा प्रयत्न करत पण एकाच वेळी अस्तित्त्वात होते. या मालिकेत अशी कल्पना केली आहे की क्रोमॅग्नन मानव निअँडर्थल्सना फ्लॅटहेड्स म्हणत, तर ते क्रोमॅग्नन मानवांना 'दुसरे' म्हणत. निअँडर्थलस कमी उंचीचे, बळकट बांध्याचे, पिंगट डोळ्यांचे आणि बुजरे असे वर्णन केले आहेत तर क्रोमॅग्नन मानव गोरे, उंच, बहुधा निळसर डोळ्यांचे वर्णन केले आहेत. दोघांत मुख्य फरक म्हणजे निअँडर्थल्स बोलू शकत नव्हते. मात्र त्यांची स्वतःची अशी खुणांची भाषा विकसित केली होती. तसेच त्यांच्या डोळ्यात अश्रूही येत नव्हते. फ्लॆटहेड्स फक्त आठवणींच्या मदतीने जगतात. भविष्याचा विचार करू शकत नाहीत आणि बदल स्वीकारू शकत नाहीत. त्यांचा विनाश अनिवार्य आहे.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
कथानायिका अयला बेरन समुद्राच्या जवळपास कुठेतरी तिच्या आईवडिलांबरोबर रहात होती. कथेची सुरुवात होते ती एका मोठ्या भूकंपाने. त्यात अयलाचे आईवडिल बळी पडतात किंवा तिला दुरावतात. ती भुकेलेली, घाबरलेली ४-५ वर्षांची मुलगी नदीच्या काठाने कित्येक दिवस चालत रहाते. एक डोंगरी सिंह तिच्यावर हल्ला करतो आणि जखमी अवस्थेतली अयला मृत्यूच्या जवळ पोचलेली असताना केवळ नशिबाने फ्लॅटहेड्सच्या एका टोळीच्या दृष्टीला पडते. ते टोळीला क्लॆन म्हणतात. ही 'दुसर्यांची मुलगी' म्हणून टोळीवाले तिला सोडून पुढे जाणार असतात, पण त्या क्लॆनची वैदू 'इझा' हिच्या मनात करुणा जागी होते. तिचा भाऊ 'क्रेब' जो टोळीचा 'मोग-उर' अर्थात जादूगार/अध्यात्मिक गुरू आहे, त्याच्या मदतीने इझा 'दुसर्यांच्या' मुलीवर उपचार करायची परवानगी मिळवते आणि तिला उचलून आपल्या घरी आणते. तिच्यावर उपचार करून तिला बरीही करते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
हळूहळू अयला त्या क्लॆनमधे रुळते आणि इझाला आपली आई मानते. इतर टोळीवाले या उंच पांढुरक्या दिसणार्या मुलीला कुरूप समजतात आणि तिच्या डोळ्यातून येणार्या अश्रूंमुळे तिचे डोळे खराब आहेत असेही समजतात. अतिशय कुशाग्र बुद्धिमत्ता असलेली अयला स्वभावतःच बंडखोर असते. स्त्रियांनी शिकार करायला बंदी असतानाही ती इतरांचे पाहून गोफणीने शिकार करण्यात प्रवीण होते. या गुन्ह्याबद्दल तिला शिक्षाही दिली जाते. तरी तिच्या रक्तातला बंडखोरपणा काही जात नाही. ती आतापर्यंत पूर्णपणे टोळीच्या रुढींमधे मुरली आहे. तिला बोलता येते हे ती विसरली आहे. भाषा विसरली आहे. दुसर्यांच्या खाणाखुणा आणि शारीरभाषेवरून ती सगळे समजून घेते. आई इझाकडून तिने औषधोपचार शिकून घेतले आहेत. फ्लॅटहेड्संना भाषा अवगत नसल्याने ते सर्व बाबतीत आठवणींवर अवलंबून असतात. त्यांचे जे काही पारंपरिक ज्ञान आहे ते सामुदायिक आठवणींत आहे असे ते समजतात. अयलाकडे या क्लॆनच्या आठवणी नसल्याने तिला तिची बुद्धि आणि निरीक्षणशक्तीही वापरावी लागते आणि त्यामुळे तिच्या बुद्धीला अधिकच धार चढते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
टोळीप्रमुखाचा मुलगा ब्रुड तिला मिळणारे प्रेम आणि महत्त्व पाहून तिचा द्वेष करतो आणि तिच्यावर बलात्कार करतो. मात्र फ्लॅटहेड्समधे कोणत्याही पुरुषाने वयात आलेल्या कोणत्याही स्त्रीला खूण करावी आणि तिने स्वतःला त्याच्या स्वाधीन करावे अशी पद्धत लेखिका जीन यांनी कल्पिली आहे. त्याप्रमाणे अयलाला तो बलात्कार असला तरी तसे वाटत नाही. या बलात्काराचे फळ म्हणून तिला एक मुलगा होतो. त्याचे नाव ती डर्क ठेवते. या टोळीवाल्यांमधे स्त्रिया या फक्त फळेमुळे गोळा करणार्या आणि पुरुषांच्या शारीरिक गरजा पुर्या करणार्या मानल्या गेल्या आहेत. मात्र अयला हे सगळे शिकली असली तरी आपला बंडखोरपणा पूर्ण विसरू शकत नाही.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
डर्क लहान बाळ असताना तिच्याशी काहीबाही बोलू शकतो, त्याला रडू येते आणि हसूही येते. मात्र दिसायला तो काहीसा बापासारखा आहे. अर्थात या काळातील मानवांना बाळाचा बाप कोण हे समजत नसते. प्राण्यांचे आत्मे बाळांचा जन्म घडवतात आणि पुढे त्यांना आयुष्यभर मार्गदर्शन करतात अशी काहीशी त्यांची समजूत आहे. गुहेत रहाणारे अस्वल या टोळीचे दैवत आहे आणि अयलावर हल्ला करणारा सिंह हा तिचा 'टोटेम'. अशक्त मुलाला जंगलात सोडून द्यायचे आणि काही दिवसांनी ते जिवंत सापडले तर त्याचा स्वीकार करायचा अशा काही काही आता रानटी वाटणार्या पण जंगलचा कायदा असलेल्या प्रथा या कादंबर्यांमधून ठिकठिकाणी दिसतात.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
एकीकडे अयला तिचे गोफणीने शिकार करायचे कौशल्य वाढवीत असतेच. हळूहळू ती कोल्हे, लांडगे, तरस, लिंक्स असे जरा मोठे प्राणीही मारू लागते. मात्र केवळ दुसर्या प्राण्यांना मारणार्या मांसभक्षक प्राण्यांना मारायचे असे ती ठरवते. ब्रुड क्लॆनचा नायक झाल्यावर सूड म्हणून तिला मृत्यूची शिक्षा देतो. मात्र फ्लॅटहेड्स तिला मारून टाकत नाहीत, तर कोणतेही साधन बरोबर न घेता, मुलाला टोळीमधे सोडून तिने एकटीने दूर निघून जायचे असते. नुकताच इझा आणि क्रेबचा मृत्यू झाला आहे. मृत्यू होण्यापूर्वी इझा तिला सांगते की इथून बाहेर पड आणि तुझ्या लोकांचा शोध घे. पहिल्या कादंबरीच्या शेवट हताश, दु:खी अयला टोळी आणि डर्कला सोडून निघून जाताना दाखवली आहे.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
कादंबरीच्या दुसर्या खंडात आपल्या मुलापासून दूर जावे का एकटीने रहावे या द्वंद्वात सापडलेली अयला शेवट स्वतः जगायचा निश्चय करते, आणि उत्तरेच्या दिशेने तिच्या खर्या लोकांचा "दुसर्यांचा" शोध घेण्यासाठी चालू लागते. काही काळ चालत राहिल्यानंतर ती आजच्या युक्रेनमधील एका नदीच्या सुंदर खोर्यात रहाण्यायोग्य पाणी, वनस्पती, गुहा पाहून रहायचे ठरवते. जगण्यासाठी कंदमुळे फळे गोळा करण्याबरोबर शिकार करणे आवश्यक असते आणि हिवाळ्यासाठी एखादी मोठी शिकार करून मांस साठवून ठेवणेही. त्यासाठी खड्डा तयार करून ती एक घोडी मारते. पण तिचे शिंगरू तिथेच घोटाळताना पाहून तिच्यातली आई जागी होते आणि ती त्या शिंगराला गुहेत घेऊन येते. तिचे नाव व्हिनी ठेवते. अशातच तिला एक सिंहाचा जखमी अनाथ छावा सापडतो, आणि ती त्याला वाचवून आपल्याबरोबर ठेवते. त्यालाही बेबी हे नाव देते. मग सिंह आणि घोडी हे मूळचे शत्रू तिच्याबरोबर एका 'घरात' सुखाने राहू लागतात. या दोघांमुळे तिचा पुढे जाण्याचा निश्चय काही काळ मागे पडतो. मोठा झाल्यावर हा सिंह अयलाला सोडून आपला कळप तयार करतो आणि बाहेर राहू लागतो मात्र ती कुठे भेटली की आपले प्रेम दाखवतोच!</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
व्हिनी घोडी जरा मोठी झाल्यावर अयला तिच्या पाठीवर बसून घोडेस्वारी करू लागते आणि व्हिनीला फळ्यांची घसरगाडी ओढायलाही शिकवते. अशा प्रकारे अयलाने प्राण्यांना माणसाळायची सुरुवात केली आहे. काही काळाने एक शस्त्र तयार करण्यासाठी दगड छिलत असताना तिला वेगळेच दगड सापडतात आणि अपघाताने ते एकमेकांवर आपटून ठिणगी पडते. आतापर्यंत सुकी लाकडे एकमेकांवर घासून अग्नि तयार करणे आणि मग तो सतत काहीतरी टाकून सतत पेटत ठेवणे एवढेच मानवाला माहीत होते. आता अयलाच्या रूपात मानवाने पाहिजे तेव्हा अग्नि तयार करायचे तंत्र शोधून काढले आहे.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
या कथेला समांतर आजच्या दक्षिण फ्रान्समधे जोंडालारची कथा चालू असते. तो क्रोमॅग्नन लोकांच्या एका टोळीमधला. हे लोक मोठाल्या नैसर्गिक गुहांमधे लहान घरकुलं तयार करून रहात असतात. त्यामुळे आपापल्या टोळ्यांना गुहांची नावे देतात. जोंडालार हा झेलांडोनी गुहेच्या प्रमुखाच्या साथीदारणीचा मुलगा. हे थोडं कॉम्प्लिकेटेड वाटेल. म्हणजे यांनाही स्त्री-पुरुष मीलनातून मुले जन्मतात हे माहीत नसतं. कायमचा साथीदार्/सखी ही कल्पना असते आणि लग्नासारखा काही विधीही असतो. मात्र जवळच्या नात्यातल्या व्यक्ती सोडून इतरांमधे मुक्त शरीरसंबंध असल्याने एखाद्या स्त्रीची सगळी मुले ही तिच्या 'चुलीची' किंवा तिच्या साथीदाराच्या नावाने ओळखली जातात. मुले वयात येताच त्यांना शरीरसंबंधांबद्दल शिकवायची जबाबदारी जमातीच्या 'दोनीं'ची असते. तर मुली वयात येताना त्याना शरीरसंबंधांबद्दल शिकवण्याची जबाबदारी काही जाणत्या पुरुषांवर असते. हे शिकवणार्या व्यक्तीच्या प्रेमात पडायला मात्र बंदी आहे. दोनी म्हणजे साक्षात धरतीमाता. मातृदेवतेला सगळीकडे मान आहे. एखाद्या जमातीची दोनी ही औषधोपचार, जादूटोणा, आणि धर्मगुरूसारखे महत्त्वाचे काम आपल्या शिष्यांच्या मदतीने करते. भांडणांमधे निवाडाही देते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
हे लोक फ्लॅटहेड्सपेक्षा जरा सुधारलेले आहेत. क्रोमॅग्नन हे परिसराशी जुळवून पुढे जाणारे आहेत. सुसंस्कृत आणि स्त्रियांना बरोबरीचे स्थान देणारे आहेत. त्यांच्यातील जे लोक निअँडर्थल स्त्रियांच्या इच्छेविरुद्ध त्यांच्यावर बलात्कार करतात त्या मंडळींना योग्य ती शिक्षा दिली जाते. ते क्वचित प्रवासाला निघतात. एखादा अशा प्रवासावरून चुकून माकून परतही येतो.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
जोंडालारला झोलेनाचे मनस्वी आकर्षण वाटते. त्याने त्याला शरीरसंबंध शिकवणार्या 'झोलेना' या दोनी च्या प्रेमात पडल्याचे पाप केले आहे. हे प्रेम समाजमान्य नाही हे माहीत असल्याने तो दु:खी होऊन श्रेयाच्या शोधात धाकट्या भावासोबत प्रवासाला निघतो आहे. कारण आहे ते नदीमातेचा उगम शोधायचे. दोघा भावात खूप प्रेम आहे आणि ते एकमेकांची मनस्थिती अचूक ओळखतात. कारण थोनालान हा पक्का प्रवासी आहे आणि त्याला परत आणणारा दुवा नसेल तर तो भरकटत जाईल हे जोंडालारला पक्के माहित आहे. दोघे भाऊ आई वडील, भाऊ आणि बहीण यांना मागे सोडून चालत डॅन्युबच्या उगमाकडे निघाले आहेत. वाटेत त्यांना असेच अनेक क्रोमॅग्नन लोक भेटतात, क्वचित फ्लॅटहेड्स निसटते भेटतात, एका जागी थोनालान एका मुलीच्या प्रेमात पडतो आणि तिथे रहायचा निर्णय घेतो. त्याच्याबरोबर जोंडालारही रहातो.<br />
<br /></div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
एक दिवस शिकारीला गेले असताना एक सिंह त्यांच्यावर हल्ला करतो. त्यात थोनालानचा मृत्यू होतो आणि जोंडालार जबर जखमी होतो. त्याच परिसरात अयला रहात असते. आणि जोंडालारवर हल्ला करणारा सिंह नेमका अयलाचा 'बेबी' निघतो. व्हिनीच्या मदतीने अयला जोंडालारला आपल्या गुहेत घेऊन जाते आणि त्याची शुश्रुषा करते. तो बरा होतो. आणि दोघांमधे आकर्षण वाढीला लागते. क्लॅनमधे वाढल्यामुळे अयला संकोचाने जोंडालारला काही सांगू शकत नाही, भाषाही येत नसतेच. तर जोंडालार त्याच्या दु:खात चूर असतो आणि अयलाने संमती दिल्याशिवाय तिच्या जवळ जाणे त्याच्या नियमात बसत नसते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
मात्र उपजत बुद्धिमत्ता आणि निरीक्षण याच्या जोरावर अयला जोंडालारची भाषा हळूहळू बोलू लागते. दोघांनाही एकमेकांची हृदयाची भाषाही समजते. आणि मग ते जोंडालारच्या घरी परत जाण्याचा निर्णय घेतात. अयला सतत दुसर्यांना मदत करायला तयार आहे. तिचे औषधोपचाराचे ज्ञान सर्व लोकांसाठी मुक्तहस्ते वापरते आणि सर्वांशीच आर्जवाने, करुणेने वागते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<br />
इथून पुढे अयला आणि जोंडालार यांचा प्रत्यक्ष प्रवास आणि प्रेमाचा, स्वतःच्या शोधाचा प्रवास सुरू होतो. वेळोवेळी त्यांना अनेक लोक भेटतात. त्यातील काही तर मिश्र वंशाचे आहेत. एका काळसर वर्णाच्या रानेक चा उल्लेख आहे, तर एका साधारण चिनी वर्णनाच्या जेरिकाचा उल्लेख आहे. निअँडर्थल्स आणि क्रोमॅग्ननच्या मिश्र संततीचीही काही उदाहरणे आहेत. अयलाला भेटणार्या अशा सार्याच मिश्र वंशाच्या लोकांशी ती अत्यंत सहानुभूतीने वागते. इतर म्हणजे क्रोमॆग्नन लोक फ्लॆटहेड्सना प्राणी समजतात. मात्र फ्लॅटहेड्स हे प्राणी नाहीत तर सुसंस्कृत माणसे आहेत ही ती दर वेळी न भिता सांगते. निअँडर्थल्स हे निव्वळ आठवणींवर भर देऊन जगणारे असल्याने त्यांना परिसरानुरूप वागणे बदलून टिकून रहाणे कठीण आहे हे अयलाला जाणवते. तिला तशी गूढ स्वप्ने पडतात. एकदा तिला विश्वरूपदर्शन झाल्यासारखी धरतीमाता विक्राल स्वरूपात स्वप्नात दिसते. तर एकदा तिचे दोन मुलगे एकमेकांसमोर उभे राहिलेले दिसतात. मात्र क्लॅन नष्ट झाला तरी मिश्र वंशाचा तिचा पहिला मुलगा डर्क टिकून राहील असे तिला जाणवते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<br />
अयलाच्या सहवासात जोंडालार घोड्यावर बसायला शिकतो, धनुष्यासारखे आयुध शोधून काढतो. अयलाने आता अनाथ झालेले एक लांडग्याचे पिलूही पाळले आहे. मोठा झाल्यावर हा लांडगा अयलाला जिवावरच्या संकटातूनही वाचवतो. इतर क्रोमॅग्नन 'गुहा' घोड्यावर बसणार्या आणि प्राण्यांवर हुकुमत गाजवणार्या अयलाकडे आश्चर्याने आणि आदराने बघतात. व्हिनीचा वंश वाढत आहे आणि मानवाकडे असलेल्या पाळीव प्राण्यांची संख्याही. इतर लोकही आता घोड्याची मदत घ्यायला घाबरत नाहीत. तसेच चकमकीच्या मदतीने आता त्यांना केव्हाही अग्नि तयार करणे शक्य झाले आहे.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<br />
कथा आणखी ४ भागातून पुढे सरकत रहाते. अयला आणि जोंडालार यांचे प्रवास सुरू रहातात. मामुतोई जमातीचा प्रमुख मामुट अयलाला आपली मुलगी म्हणून स्वीकारतो आणि अयला आणि जोंडालार यांना एकमेकांशिवाय भविष्य नाही असे स्पष्ट सांगतो. प्रवास करून ते जोंडालारच्या गुहेत परत येतात. तिथे सुरुवातीला अयलाला स्वीकारणे जोंडालारच्या लोकांना जड जाते. पण झोलेना आणि जोंडालारचे इतर नातेवाईक मात्र अयलाला सहजपणे स्वीकारतात. जोंडालारला आयुष्यात प्रथमच खरे प्रेम मिळाले आहे हे झोलेनाला सर्वात प्रथम लक्षात येते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<br />
कालांतराने अयला आणि जोंडालार यांना जोनालाया नावाची मुलगी होते. त्यांच्या जमातीत शरीरसंबंध हे धरतीमातेचे वरदान समजून उत्सव साजरे केले जातात. अशा उत्सवात रक्ताचे नातेवाईक सोडून कोणीही कोणाबरोबरही शरीर संबंध ठेवू शकतो पण या दोघांनाही इतर कोणाचेही आकर्षण असे वाटत नाही. दुसर्या कोणाशी अयलाचा किंवा जोंडालारचा कारणपरत्वे संबंध आला तरी दोघांनाही अत्यंत राग येतो आणि प्रचंड फसवल्याची, दुखावल्याची भावना येते. प्रत्येक परीक्षेच्या प्रसंगातून अयला आणि जोंडालारचे प्रेम अधिक बळकट होत जाते. हे पाहून झोलेना 'दोनी' तिच्या जमातीच्या लोकांनी इथून पुढे ज्याचा साथीदार म्हणून स्वीकार केला असेल त्याच्याव्यतिरिक्त कोणाशी संबंध ठेवायचा नाही असा निर्णय घेते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<br />
सहाव्या भागात आतापर्यंत स्त्री-पुरुष एकत्र आल्यावर मुले तयार होतात याची साधारण कल्पना झोलेनाला आली आहे आणि आईचं मूल हे तेवढंच बापाचंही आहे हे लोकांना पटवून देण्यात ती यशस्वी झाली आहे. मात्र ती अयलाच्या अलौकिक बुद्धीचा आणि औषधोपचार करण्याच्या ज्ञानाचा समाजासाठी उपयोग करून घ्यायचे ठरवते आणि अयलाला आपली शिष्या बनवते. अयलाचा खूप लहानपणी सुरू झालेला आध्यात्मिक प्रवासही पुन्हा सुरू होतो. या प्रवासात लवणस्तंभ असलेल्या आणि रंगीत चित्रांनी सजवलेल्या गुहा मोठी भूमिका निभावतात. आता अयलाने घर संसार सोडून 'दोनी' बनायचे का? की तिच्या आयुष्यातील एकमेव खर्या प्रेमासोबत रहायचे? या द्वंद्वात सापडलेली अयला शेवट दोन्हीचा समतोल साधण्यात यशस्वी होते आणि मालिकेचा सुखी शेवट होतो.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
***************************</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
अतिशय वाचनीय आणि रंजक पद्धतीने जीन यांनी अयला आणि जोंडालार यांची कहाणी सांगितली आहे. मानवी संस्कृतीच्या बाल्यावस्थेतील एका समाजाचे सर्व ताण्याबाण्यांसहित वर्णन करणे, किंबहुना २ मानवी वंश संपूर्णपणे कल्पनेने उभे करणे हे महाकठीण काम जीन मारी ऑएल यांनी अतिशय समर्थपणे पार पाडले आहे. वाचताना हे सगळे खरेच घडले असेल असे वाटते!</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
प्रत्यक्षात ही मालिका सुमारे ३० वर्षांच्या कालावधीत लिहिली गेली त्यामुळे त्यात आधारभूत धरलेली काही गृहीतके नंतर चुकीची ठरली साहजिकच या मालिकेवर आक्षेपही भरपूर घेतले गेले. तर सुरुवातीला कल्पनाशक्ती समजल्या गेलेल्या गोष्टींना प्रत्यक्षातले आधार असल्याचे काही काळाने पुरावे मिळाले. मात्र अशा स्वरूपाच्या कादंबर्या आणखी फारशा असल्याचे कधी वाचनात आले नाहीये. एकूणच एवढी प्रचंड लोकप्रियता मालिकेचे यश अधोरेखित करते.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<br />
मालिकेमधे स्त्री-पुरुष संबंधांची मुक्त वर्णने काही ठिकाणी आहेत. मात्र ती त्या काळानुरूप आणि कथनाच्या ओघात आल्याने बीभत्स वाटत नाहीत. (मराठीत असती तर कदाचित वाटली असती! माहित नाही!!) तसेच शिकारीची वर्णने, वनस्पती, औषधे, काढे, गरम दगड टाकून पदार्थ शिजवण्याची वर्णने, रीतीरिवाजांची वर्णने यात काही वेळा पुनरुक्ती वाटते. मात्र याला आणखी एक कारण असे वाटले की लोक ही मालिका ३० वर्षात विभागून वाचत होते, तर मी मालिकेतील सगळी पुस्तके सलग एकापाठोपाठ वाचली.</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<br />
त्या काळची वेगवेगळी घरे, मॅम्मथ प्राण्यांच्या शिकारी, वितळणारी ग्लेशियर्स, प्रतिकूल परिस्थितीतून आणि पुढच्या वळणावर काय असेल हे माहीत नसताना केलेले प्रवास हे सारे वाचणे हा माझ्यासाठी तरी अतिशय आनंददायी अनुभव होता. या मालिकेत वर्णन केलेले प्राणी पाळणे आणि चकमकीच्या दगडाने अग्नी पेटवण्याचा शोध हे इतक्या थोडक्या कालखंडात आणि असेच घडले असे नव्हे, पण लेखिकेने अयलाला अप्रतिहत बुद्धी आणि सर्वांभूती करूणा हे दोन गुणविशेष दिले आहेत आणि प्रतिकूल परिस्थितीतून वाट काढायची शक्तीसुद्धा. तिच्यासारख्या महामानवाला हे दोन्ही शोधणे शक्य होईल हे ते लेखिकेचे स्वातंत्र्य म्हणून आपण मान्य केले पाहिजे. या मालिकेच्या निमित्ताने 'अयला' ही अतिशय बुद्धिमान आणि बंडखोर नायिका, मानवी संस्कृतीच्या बाल्यावस्थेतील जणू साक्षात मातृदेवतेचे रूप, जीन मारी ऑएल यांनी आपल्याला दिली त्याबद्दल त्यांना द्यावेत तेवढे धन्यवाद थोडेच!</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<br />
इला हे पृथ्वीचे एक नाव आहे. मालिकेतली नायिका तेच अयलाचे मूळ नाव असावे. परंतु तिला सांभाळणार्या निअँडर्थल्संना त्याचा उच्चार करता येत नसल्याने त्यांनी त्याचा अपभ्रंश 'अयला' असा केला असावा असे वाटते. जीन यांनी असे कुठे लिहिलेले सापडले नाही, पण हा एक अंदाज!</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<br />
सुरुवातीला निअँडर्थल्सचा विनाश क्रोमॅग्नन मानवाने घडवला असा समज होता, मात्र नंतर निअॅवडर्थल्सचा संपूर्ण नाश झाला नाही तर बराच काळ क्रोमॅग्नन व निअॅनडर्थल्स एकमेकांसोबत या पृथ्वीच्या पाठीवर रहात होते असे पुरावे मिळाले तसेच काही प्रमाणात मिश्र वंश टिकून राहिल्याचे पुरावेही समोर आले. अयलाच्या कथेचा सुखान्त लोकांना आवडला, तसाच निअँडर्थल्सच्या क्लॅनमधे तिला ठेवावा लागला त्या तिच्या मिश्र वंशाच्या मुलाचे म्हणजे डर्कचे काय झाले याची जवळपास सगळ्या वाचकांना उत्सुकता लागून राहिली आहे. निदान त्यासाठी तरी आता ७८ वर्षांच्या जीन मारी यांनी पुन्हा लेखणी हाती घ्यावी हीच त्या आदिम मातृदेवतेकडे प्रार्थना!</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-56214276299105396292015-06-20T08:44:00.001-07:002015-06-20T08:44:13.081-07:00कातरवेळी <div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
कातरवेळी किनार्यावर<br />फिकट वाळू अन<br />स्तब्ध माड उभे</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
स्तब्ध गढूळ सागर<br />अन आभाळही भरलेले<br />पाखरे घरट्यात परतलेली<br />आणि थांबलेला वारा</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
अवघे अस्तित्व<br />जणू वाट पहाणारे<br />अधीर, अपेक्षेत कसल्या</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
अन अचानक<br />अवघे चैतन्य<br />सळसळून येते झावळ्यांतून</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
कुंद आभाळातून<br />मेघांना दूर सारीत येते<br />एक लवलवती वीज</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
वार्याला सापडतो त्याचा वेग<br />आणि थेंब येतात नाचत<br />वार्याचे बोट धरून</div>
<div style="background: rgb(255, 255, 255); border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
तापलेली वाळू थंडावते<br />मायेने स्वागत करते<br />त्या पहिल्या वहिल्या थेंबांचे</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-7508018938808610312014-03-27T21:59:00.000-07:002014-03-27T21:59:11.023-07:00प्रवास <div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">बरेच दिवसांनी नवर्याबरोबर रेल्वेने एका छोट्या
प्रवासाला निघाले होते</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">आदल्या
दिवशीच पुण्याहून बसने परत आले होते आणि तत्कालमधे रिझर्व्हेशन करायलाही जमलं नव्हतं</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">तीन साडेतीन तासांचा
प्रवास आहे</span>, <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">जाऊ जनरलमधे बसून
म्हटलं आणि निघालो</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">स्टेशनवर
पोचलो तर गाडी अर्धा तास लेट असल्याचं शुभवर्तमान कळलं</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">मग तिकीट काढून जनरलचा डबा समोर येईल अशा बेताने
प्लॆटफॉर्मवरच पेपर टाकून मस्त बैठक मारली</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">रूळ क्रॉस करणार्या बर्याच मंडळीचं निरीक्षण करून
झालं</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">एक पाणचट चहा पिऊन झाला</span>.
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">शेवट अर्धा तास उशीरा येणारी गाडी एक
तास उशीरा येऊन प्लॆटफॉर्मला लागली</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">जनरलच्या डब्यात आधीपासूनच उभे असलेले लोक पाहिले आणि हे आपलं काम नव्हे
याची खूणगाठ बांधत स्लीपरच्या डब्याकडे धाव घेतली</span>. </div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<br /></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
4/5 <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">डबे मागे चालत गेल्यावर एका डब्यात एक अख्खं बाक
रिकामं दिसलं</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">टीसी येईपर्यंत
बसून घेऊ म्हटलं</span>, <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">आणि काही
मिनिटांतच टीसीसाहेब अवतीर्ण झाले</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">आमच्याकडे
जनरलचं तिकीट आहे आणि फरकाचे पैसे भरून बर्थचं तिकीट दिलंत तर उपकार होतील असं
सांगताच त्यांनी इतर काही बिनापावतीचे इ</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">सूचक वगैरे न बोलता पावती फाडून हातात ठेवली आणि बर्थ क्रमांक </span>1,2 <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">वर बसा म्हणाले</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">आता अधिकृतपणे आमच्या झालेल्या सीटखाली हातातली बॆग
टाकली. चपला काढून पाय वर घेऊन मांडी ठोकली आणि अंग सैलावलं</span>.</div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;"><br /></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">तिकिटाचा यक्षप्रश्न सुटल्यानंतर कंपार्टमेंटमधल्या
इतर मंडळींकडे आपसूकच लक्ष गेलं</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">समोरच्या
सीटवर एक टिपिकल मंगलोरी </span>'<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">पेढा</span>'
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">आणि त्याची नवथर बायको बसले होते</span>.
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">खूपच तरूण दिसत होते</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">दोघांची चेहरेपट्टी आणि ठेवण बरीच एकसारखी</span>.
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">बहुधा जवळच्या नात्यातले असावेत आणि आता
नवपरिणीत</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">ते त्यांच्या विश्वात
अगदी गुंग होते</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">बायको लहान
मुलासारखी लहान सहान हट्ट करत होती आणि पेढ्याला त्यात फारच मजा येत असावी असं
दिसत होतं</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">त्यांचं कन्नड बोलणं
थोडफार कळत असलं तरी मी कळत नसल्याचा आव आणला</span>. </div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;"><br /></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">त्यांच्या बाजूला सगळ्यात वरच्या बर्थवर एक माणूस
डोक्यावर पांघरूण घेऊन गाढ झोपला होता</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">सात साडेसात वाजता इतका गाढ कसा काय झोपला हा म्हणून विचारात पडले</span>.
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">पलिकडच्या सीटवर एक पोरगेला दिसणारा उंच
तरूण बसला होता</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">थोड्याच वेळात
त्या सीटवर एक कुटुंब येऊन बसलं आणि हा पोरगा आमच्या सीटवरच्या राहिलेल्या तिसर्या
जागी सरकला</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">माझ्या नवर्याने
त्याच्याशी जरा हसून बोलायला सुरुवात केली तसा तो घडाघडा बोलायला लागला</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">कारवारला नेव्हीत आहे</span>, 20 <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">वर्षांचा आहे</span>, <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">पश्चिम बंगालमधे कलकत्त्याच्या पुढे कुठेतरी गाव आहे
आणि अचानक सुटी मिळाल्याने निघालो आहे</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">इ</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">माहिती त्याने
पहिल्या </span>3 <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">मिनिटांत सांगून टाकली</span>.
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">त्याच्याकडे पाहताच हा एवढासा दिसणारा
मुलगा नेव्हीत आहे या गोष्टीचं खरंतर हसूच येत होतं</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">पण त्याने लगेच एसीची नेव्हीसाठी काढलेली तिकिटेच
काढून दाखवली</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">कारवार-मुंबई</span>,
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">मुंबई</span>-<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">कलकत्ता आणि तिथून आणखी पुढे कुठेतरी जायची तिकिटं</span>.
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">मात्र कंफर्म्ड तिकीट नसल्याने त्याला
एसीतून बाहेर काढले होते म्हणे</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">माझा
नवरा त्याच्याशी आणखीही गप्पा मारत होता</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">मी खिडकीतून बाहेर नजर टाकली</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">झाडे घरे हळूहळू काळोखात गडप होत होती</span>.</div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;"><br /></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">एकदाचं खास रेल्वेच्या चवीचं जेवण जेवून झालं. म्हणेपर्यंत
गाडी कणकवलीला येऊन थांबली</span>. ते कुटुंब तिथे उतरून गेलं आणि आणखी दोघेजण येऊन झोपून गेले. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">आमच्या
कंपार्टमेंटमधे एकजण येऊन हातातल्या तिकिटाकडे पाहू लागला</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">सगळ्यात वरच्या बर्थवर झोपलेल्या महाशयांना भरपूर
हलवल्यानंतर ते उठले आणि आपल्या खिशातलं तिकीट काढून दाखवायला लागले</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">हा नवा आलेला माणूस म्हणे</span>, "<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">अहो माझं कंफर्म्ड तिकिट आहे</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">तुमचं तिकीट कंफर्म्ड कुठे आहे</span>?" <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">तो आधीचा म्हणतोय</span>, "<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">मला एसेमेस आलाय पण</span>!" <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">शेवटी त्याने आपला एसेमेस मला दाखवला</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">बघितलं तर </span>Sl <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">हे त्याने </span>S1 <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">असं वाचलं होतं आणि आणि त्यापुढचं </span>S6 <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">म्हणजे </span>6 <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">नंबरचा बर्थ समजला होता</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">मग
त्याची रीतसर </span>S6 <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">मधे </span>48 <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">नंबरच्या सीटवर रवानगी झाली आणि नवा आलेला
त्याच्या जागी झोपून गेला</span>. </div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">जरा वेळाने टीसी साहेबांनी येऊन या नव्या माणसांची त्यांना झोपेतून उठवून रीतसर चौकशी केली</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">नेव्हीतल्या पोराला </span>"<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">तेरे
पास कंफर्म्ड टिकट नही है ना</span>, <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">अभी
अगले स्टेशन पर दूसरे लोग आएंगे तब तुम्हे उतार दूंगा</span>" <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">असा दम भरला आणि एक डोळा मिचकावत हसले</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">पुढच्या स्टेशनावर स्वत</span>: <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">टीसी साहेबांचीच ड्युटी संपणार होती</span>.
"<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">क्या करें साब</span>, <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">हम लोगों को सोने को जगह मिली तो सोएंगे</span>,
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">मिलिटरी के लोगों को ऐसे जागते रहने की
आदत रहती है</span>" <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">असं म्हणत नेव्हीवाल्याने
संभाषणाचे धागे विणणे पुढे सुरू केले</span>. </div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;"><br /></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal;">समोरचा मंगलोरी आणि त्याची नवपरिणीता यांचे
विभ्रम सुरूच होते</span>. <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">तिने खालच्या
बर्थवर अनोळखी पुरुषांसमोर झोपावे हे त्याला पसंत नव्हतं</span>, <span lang="MR" style="font-family: Mangal;">तर तिला खिडकी उघडी टाकून झोपायचं होतं</span>.<span lang="MR"> </span><span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;">त्याने तिची रवानगी मधल्या बर्थवर केली तर 10 मिनिटांतच ती तक्रार करत
खाली उतरली आणि हट्ट करून खालच्या बर्थवर झोपून गेली. तिने बाजूला निष्काळजीपणे
टाकलेली पर्स बघून आश्चर्यच वाटलं. थोड्या वेळाने तिच्या नवर्याला म्हटलं,
खिडकीचं शटर बंद करा, नाहीतर कोणीतरी खिडकीतून हात घालून पर्स पळवून नेईल. त्यालाही
ते पटलं आणि त्याने तत्परतेने शटर बंद केलं. </span><o:p></o:p></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;"><br /></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;">कंपार्टमेंटमधल्या
बहुतेकांनी आडवं होऊन नाहीतर बसल्या जागी निद्रादेवीची आराधना सुरू केली होती. मग
मी त्या सगळ्यांकडेच दुर्लक्ष करून परत खिडकीबाहेर नजर वळवली. समोर आलेल्या
आकाशाच्या तुकड्यात मृग नक्षत्र सहजच ओळखू आलं. त्याच्या पोटातला बाण आणि व्याधही
दिसला. आणखी एक ओळखीचा एम सारखा आकार दिसला. शर्मिष्ठा बहुतेक. क्षितिजाजवळ बहुधा
शुक्र दिसत होता. एकदम आठवण झाली. आई हे
सगळे ग्रह, तारे, नक्षत्रं, राशी ओळखायला शिकवायची.</span><o:p></o:p></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;"><br /></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;">मन सहजच काही शे मैल
आणि साडेतीन दशकांचा प्रवास करून रत्नागिरीजवळच्या एका खेड्यात पोचलं. एका
साध्यासुध्या बैठ्या घराच्या अंगणात. चोपून तयार केलेलं लख्ख अंगण. त्याच्या कडेने
लावलेले चिरे, आणि त्या चिर्यांच्या पलिकडे ओळीत लावलेली अनेक फुलझाडं आणि शोभेची
झाडं. तगर, कण्हेरी, बिट्टी, कुंद, मोगरा, नेवाळी, लिली, गावठी गुलाब, वेलगुलाब,
अगस्ती नाना प्रकार. त्या लहान झाडांच्या पुढे पाण्याची दगडी पन्हळ, पाण्याने भरलेली दोण, आणि माड, आंब्याची कलमं, चिकू, रामफळ, कोकम अशी
मोठी झाडं. या माडांच्या मुळात सतत पाणी शिंपल्यामुळे ओलसर मऊ माती असायची आणि बाजूला
दुर्वा. पलिकडे एक लहानसं शेत आणि त्याही पलिकडे बांबूचं बेट. घराच्या मागच्या
बाजूलाही प्राजक्ताची श्रीमंती उधळत असायची.<o:p></o:p></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<o:p></o:p></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;"><br /></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;">तिन्हीसांजा वडील
अंगणात फेर्या मारत रामरक्षा म्हणायचे. कधी पडवीतल्या झोपाळ्यावर बसून रामरक्षा, अथर्वशीर्ष म्हणायचे. आई पण काम करता करता असं काही म्हणायची. त्यांच्यामागून फिरताना आम्हालाही ती पाठ होऊन गेली होती. आजही झोप आली नाही की
रामरक्षा म्हणते. अंगणाच्या छोट्या भागात पत्र्याचा मांडव घातला होता. पण आमचा
वावर बराचसा मोकळ्या आकाशाखालीच असायचा. रात्री नीरव शांततेत माड झावळ्या हलवत उभे
असायचे. सगळी फुलझाडं पाणी पिऊन प्रसन्न झालेली असायची. जेवणं झाली की कधी मर्फीचा
रेडिओ पण आम्हाला सोबत करायला त्या अंगणात येऊन गाणी गायचा. रात्रीच्या वेळी लता,
तलत, अरुण दाते सगळ्यांचेच आवाज जादुई भासायचे. आईला वेळ मिळाला की ती गीतेचे
अध्याय म्हणून घ्यायची आणि आकाशातले ग्रह तारेही ओळखायला शिकवायची. आता तर कित्येक
दिवसांत आकाशाकडे लक्षच जात नाही. पण कधी गेलंच तर आपसूक तार्यांची नावं डोक्यात
यायला लागतात. </span><o:p></o:p></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;"><br /></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;">त्या स्वप्नातल्या
गावात पोचून मी परत एकदा लहान झाले. </span><span lang="MR">“</span><span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;">आता ते गाव आणि ती
माणसं राहिली नाहीत ग! सगळंच फार बदललंय</span><span lang="MR">”</span><span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;"> हल्लीच
मैत्रीण म्हणाली होती. तिचं सासरही त्याच गावात असल्याने तिचा गावाशी संबंध राहिला
आहे, आणि तोही भलेबुरे सगळेच अनुभव घेत. </span><span lang="MR">“</span><span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;">असू दे ग! आता
आपण तरी त्याच कुठे राहिलोय!</span><span lang="MR">”</span><span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;"> मी म्हटलं होतं. आणि
तरीही ‘मैत्री’ या शब्दाचा अर्थही माहित नसलेल्या कोवळ्या वयातल्या मैत्रीला जागून
इतक्या वर्षांनी तिने मला आंतरजालावरून शोधून काढलंच होतं!</span><o:p></o:p></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;"><br /></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;">इकडे गाडी आपली अशीच अनेक विश्वं पोटात घेऊन धावतच
होती, बोगदे, डोंगर, नद्या, झाडे, घरे मागे पडत होती. कुठे बोगद्यात दिवे लागलेले
असायचे तर कुठे कामगार मंडळी टॉर्च घेऊन उभी असायची. ते सगळं दिसत होतं आणि
नव्हतंही. जवळच्या सगळ्या गोष्टी गाडीच्या मागे पडत होत्या, मात्र सुदूर अंतरावरचा
तो तार्यांनी भरलेला आकाशाचा तुकडा गाडीबरोबर पुढेच येत होता! आणि इतर कोणाला न सांगता मी खास
माझ्या अशा एका अद्भुत प्रवासात रंगून गेले होते. आणखी एक ओळखीचा अस्पष्टसा आकार
दिसला. कृत्तिका. अरे, पण या एवढ्या अस्पष्ट का दिसतायत! आता डोळ्यांना लांबचा
नंबरही आला की काय! तेवढ्यात लक्षात आलं, क्षितिजाजवळ डोंगरावर दिवे दिसताहेत,
त्यांच्यामुळे तिथे काळोखाचा गर्दपणा कमी झालेला होता आणि मग जरा हुश्श्य
वाटलं. </span><o:p></o:p></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;"><br /></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;">लवकरच गाडीने लक्षात येईल असं एक वळण घेतलं आणि बाहेर दूरवर काळोखावर रांगोळी काढल्यासारखे प्रकाशाचे
अनेक झगमगते ठिपके दिसायला लागले. माझ्या ओळखीच्या शहराचं पहिलं दर्शन! नेहमीच
अतिशय सुखद वाटणारं. त्याने मला त्या स्वप्नातल्या गावाहून परत वर्तमानात आणलं.
हळूहळू शहरातले रस्ते आणि त्यावरचे दिवे दिसायला लागले. गाडीने हलकेच ब्रेक
लावल्याचा आणि रूळ बदलल्याचा आवाज जाणवला. सुक्या मासळीचा विशिष्ट वास यायला
लागला. अनेकांना हा वास अजिबात आवडत नाही. पण माझ्यासाठी मात्र हा वास माझ्या
ओळखीच्या शहराची खूण आहे. बरचसं बदललं तरी बरचसं अजूनही बदललं नाही हे सांगणारा. </span><o:p></o:p></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;"><br /></span></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<span lang="MR" style="font-family: Mangal; mso-bidi-theme-font: minor-bidi;">हळूहळू स्टेशनचा
प्लॆटफॉर्म आणि त्यावरची लोकांची धांदल दिसायला लागली. नवर्याने बॆग उचलली. मी किरकोळ सामान उचललं, पायात चपला सरकवल्या आणि उठून उभी राहिले. आमचा आजचा प्रवास इथेच संपत होता, पण
गाडी मात्र अशीच धावत पुढे जाणार होती. मंगलोरी जोडपं, बंगाली नेव्हीवाला आणि
कणकवलीचा प्रवासी याना सोबत करायला माझ्या जागी दुसरंच कोणी येऊन बसणार होतं.
उद्या पुढच्या प्रवासाला लागण्यापूर्वी चार घटका हौसेने घेतलेल्या घरकुलात निवांत
घालवायच्या आहेत हा विचार थंड वार्याच्या झुळकीसारखा मनात आला. आणि त्या विचाराचं
अभेद्य कवच मिरवीत मी गाडीत चढू पाहणार्या
स्टेशनवरच्या गर्दीत पाय ठेवला.</span><o:p></o:p></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<br /></div>
<div style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0in;">
<br /></div>
<br />
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-36113262986793999552013-09-24T08:15:00.000-07:002013-09-24T08:15:26.839-07:00ऐका गणेशदेवा तुमची कहाणी <div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
ऐका गणेशदेवा तुमची कहाणी.<br />निर्मळ मळे, उदकाचे तळे, बेलाचा वृक्ष, सुवर्णाची कमळे.<br />विनायकाची देवळे, रावळे.<br />मनचा गणेश मनी वसावा.<br />हा वसा कधी घ्यावा?<br />श्रावण्या चौथी घ्यावा, माही चौथी संपूर्ण करावा.<br />संपूर्णाला काय करावे?<br />पशा पायलीचे पीठ कांडावे. अठरा लाडू करावेत.<br />सहा देवाला, सहा ब्राम्हणाला, सहाचं सहकुटूंब भोजन करावे.<br />अल्प दान, महा पुण्य<br />असा गणराज मनी ध्याइजे, मनी पाविजे, चिंतीले लाभिजे.<br />ही पांचा उत्तरांची कहाणी पांचा उत्तरी सुफळ संपूर्ण.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
**********</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
श्रावणात प्रत्येक वारी त्या त्या वाराची कहाणी आजी वाचायची. त्या कहाणीच्या आधी ही गणेशाची कहाणी नेहमी वाचायची. आजीला तर ही कहाणी पाठच होती. कोणत्याही कामाची सुरुवात म्हणजे श्रीगणेशा करायचा तर गणपतीचे नाव घेणे परंपरेत आवश्यक समजले जाते ना, म्हणूनच ही लहानशी गणेशाची कहाणी. अगदी साधी सोपी. मोजक्या शब्दात गणपतीच्या राऊळाचे वर्णन आहे. निर्मळ मळे उदकाचे तळे. बेलाचा वृक्ष आहे. म्हणजे शिवाचे देऊळ कुठेतरी जवळपास असणार. तळ्यात सुवर्णकमळे आहेत. आणि तळ्याशेजारी विनायकाचे देऊळ आहे. गणपतीचे विनायक हे नाव पुराणांमधे आणि बौद्ध तंत्रात वापरले गेले आहे.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
कहाणी सांगते की "मनचा गणेश मनी वसावा." त्या विनायकाला मनात वसवा. त्यासाठी एक व्रत सांगितले आहे. सहा महिन्यातल्या एकूण ७ चतुर्थ्यांना विनायकाचे पूजन करावे आणि व्रत पूर्ण करताना लाडूंचा प्रसाद करावा. मग ते लाडू देवा-ब्राह्मणाला देऊन बाकीचे आपण खावेत. हे बरं आहे. म्हणजे ब्राह्मणांची मस्त सोय आहे! "मनी ध्याइजे, मनी पाविजे, चिंतिले लाभिजे" ही भाषा पाहिली तर रामदासांची किंवा जरा आधीची अशी वाटते.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
बाकी कहाण्या "साठां उत्तरांची कहाणी पांचा उत्तरी सुफळ संप्रूण" असतात. पण ही कहाणी मात्र "पांचा उत्तरांची कहाणी पांचा उत्तरी सुफळ संपूर्ण" असं सांगितलं आहे. कारण बाकी कहाण्या मुळात मोठ्या असून संक्षिप्त केल्या आहेत. पण गणेशदेवाची कहाणी मात्र मुळातच संक्षिप्त आहे हे त्याचं कारण!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
**********</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
कहाणीसारखा दुसरा लोकप्रिय प्रकार म्हणजे आरत्या. पैकी "सुखकर्ता दुखहर्ता वार्ता विघ्नाची" बद्दल आपण प्यारे१ ने विस्ताराने लिहिलेलं वाचलं. परंपरेनुसार ती आरती संत रामदासांनी रचलेली. रामदासांच्या नावावर मारूतीची आणि इतर काही आरत्या आहेत. या आरत्यांबरोबर माझ्या आजीची आवडती आणखी एक आरती होती. विशेष म्हणजे ती हिंदीत आहे. माझ्या आजीला हिंदी येत नव्हतं पण ही आरती तिला पाठ होती. तिचे ऐकून आम्ही पण म्हणायला लागलो.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
*******</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
शेंदूर लाल चढायो अच्छा गजमुखको । दोंदिल लाल बिराजे सुत गौरीहरको ।।<br />हात लिये गुडलड्डू सांई सुरवरको । महिमा कहे न जाय लागत हूं पदको ।।१।।<br />जय जय जी गणराज विद्यासुखदाता । धन्य तुम्हारा दर्शन मेरा मन रमता ।।ध्रु०।।</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
अष्टौ सिद्धी दासी संकटको बैरी । विघ्नविनाशक मंगल मूरत अधिकारी ।।<br />कोटीसूरजप्रकाश ऐसी छबि तेरी । गंडस्थलमदमस्तक झूले शशिबहारी ।।जय०।।२।।</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
भावभगतिसे कोई शरणागत आवे । संतत संपत सबही भरपूर पावे ।।<br />ऐसे तुम महाराज मोको अति भावे । गोसावीनंदन निशिदिन गुण गावे ।।जय०।।३।।</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
*******</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
आता शोध सुरू झाला हे गोसावीनंदन कोण? शोधताना डॉ. केतकरांच्या ज्ञानकोषात त्रोटकशी माहिती मिळाली. ती पुढीलप्रमाणे.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोसावीनंदन.- याचें नांव वासुदेव असून बापाचें नांव गोस्वामी (गोसावी) होतें. हा तंजावरकडील राहणारा असून याचे गुरु गोपाळश्रमगजानन नांवाचे होते. अर्वाचीनकोशकार याच्या गुरूंचें नांव निरंजनस्वामी असें देतात. याचा काल इ. स. १६५०-१७०० चा होय. याचा मुख्य ग्रंथ ज्ञानमोदक नावाचा असून शिवाय सीतास्वयंवर व अभंग, पदें वगैरे स्फुटकाव्य बरेंच आहे. यांचीं स्तोत्रें व अष्टकें लहान मुलांनां शिकतां येतील अशीं सोपीं व साधीं आहेत; हा गाणपत्य होता. [महाराष्ट्रसारस्वत].</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
********</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
म्हणजे ही आरतीसुद्धा शिवाजीमहाराजांइतकी जुनी निघाली! मग पार्थिव गणेशाची पूजा किती जुन्या काळापासून सुरू असावी? सुरुवात कधी झाली नक्की ते सांगता येणार नाही. घाटावर ही प्रथा पेशव्यांच्या काळापासून सुरू झाली असे म्हणतात. पण कोकणांत तर फार पूर्वीपासून पार्थिव गणेशाची पूजा सुरू होतीच. पेशव्यांच्या आधीपासून हे नक्कीच. याला एक अप्रत्यक्ष पुरावा आहे.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्यात पोर्तुगीजांच्या छळाला भिऊन पणजीतले कामत, हेदे आणि इतर काही घराण्यांत पार्थिव गणपतीऐवजी कागदाच्या गणपतीची पूजा सुरू झाली. त्यांच्या दप्तरांमधे, कुलवृत्तांतामधे याबद्दल लिहून ठेवलेले आहे. हा काळ १५६० ते १६०० हा असावा. कारण १५६० मधे गोवा इन्क्विझिशनची सुरुवात झाली. त्या काळात पोर्तुगीजांना प्रत्यक्ष विरोध न करता काही हिंदू लोक तगून राहिले. त्यांच्या घरातून मुख्यतः 'कागदाचा गणपती' पहायला मिळतो.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
याला दुजोरा देणारी हकीकत माझ्या सासर्यांकडून ऐकली आहे. ते गोव्यातले कामत. पोर्तुगीजांच्या छळाला कंटाळून आणि कुलदैवताचा नाश झाल्यानंतर गोव्यातले घर, गाव सोडून पळाले ते थेट रत्नागिरी जिल्ह्यात येऊन पोचले. त्याच काळात काही घराणी कर्नाटकात मंगलोरकडे स्थलांतर करून गेली. तर काही रत्नागिरी जिल्ह्यात राजापूर आणि आसपासच्या प्रदेशात येऊन पोचली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
तर हे कामत घराण्यातले काहीजण पोटाच्या पाठीमागे भटकत देवधे गावात येऊन पोचले. तिथल्या कुणा गद्रे नावाच्या माणसाला तो गाव सोडून जायचे होते. त्याने आपले राहते घर या कामतांच्या पूर्वजाना दिले, ते त्यांच्याकडून एक वचन घेऊन. की आपल्या घरात दिवाबत्ती झाली पाहिजे आणि गणपती आणला गेला पाहिजे. ती प्रथा अजूनपर्यंत टिकून आहे. याचाच अर्थ हा, की पोर्तुगीज येण्यापूर्वी कोकणात सर्वत्र पार्थिव गणपतीची पूजा सुरू होती.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
*************</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गणपती ही मूळ अनार्यांची देवता. साधारण चौथ्या पाचव्या शतकात म्हणजे गुप्तकाळात त्याला वैदिक धर्मात स्वीकारायची प्रक्रिया सुरू झाली आणि चालुक्य, शिलाहार, यादव यांच्या काळात, म्हणजे साधारण ९ व्या शतकापासून हळूहळू त्याला प्रमुख दैवतांत स्थान मिळत गेले असे समजले जाते. याच सुमारास गाणपत्य हा एक पंथ तयार झाला. नंतर ११ व्या १२ व्या शतकांत बांधलेली गणपतीची देवळे आढळून येतात. तोपर्यंत बहुधा गणपती दरवाज्याच्या पट्टीवरच अथवा सप्तमातृकांसह दिसून यायचा! या दरम्यान किंवा जरा नंतर पार्थिव गणेशाची पूजा करायची पद्धत सुरू झाली असावी.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
*********</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गणपतीला सर्व विद्या आणि कलांचा अधिपती मानल्यामुळे सगळ्या लोकसाहित्यात गणपतीच्या प्रार्थना सापडतात. मग ते तमाशातले गण गौळण असो की त्याहीपूर्वीच्या दशावतारी खेळ्यातले सुरुवातीलाच येणारे गणपती चे सोंग असो. संत-तंत-पंत सगळ्या कविश्रेष्ठांना गणपतीचे रूप भावले. आणि त्यांनी आप आपल्या साहित्यात त्याला स्थान दिले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
खेळ्यातला गणपती येतो तो "पहिले नमन, देवा करीतो वंदन" च्या तालावर नाचत, आणि तमाशातला गण येतो तो "आधी गणाला रणी आणिला नाहीतर रंग पुन्हा सुना सुना" म्हणत. ओव्या, भूपाळ्या, भारूड, अशा सगळ्या प्रकारच्या लोकसाहित्यात गणपतीचे स्तवन हा आवडता प्रकार दिसून येतो.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
तसाच अनेक संतांच्या अभंगांमधे गणपतीचा उल्लेख येतो. संतश्रेष्ठ ज्ञानेश्वरांच्या शब्दात पाहिले तर</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
ओम नमोजी आद्या, वेद प्रतिपाद्या|<br />जय जय स्वसंवेद्या, आत्मरूपा|<br />देवा तूचि गणेशु, सकलमतिप्रकाशु|<br />म्हणे निवृत्तीदासू, अवधारीजो जी||</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
तर पंत कवींच्या रचनांपैकी</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
नेत्री दोन हिरे, प्रकाश पसरे, अत्यंत ते साजिरे|<br />माथा शेंदुर पाझरे वरी बरे, दुर्वांकुरांचे तुरे|<br />माझे चित्त विरे, मनोरथ पुरे, देखोनि चिंता हरे|<br />गोसावीसुत वासुदेव कवि रे, त्या मोरयाला स्मरे||</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
ही रचना अत्यंत प्रसिद्ध आहे.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
**********</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
अशी अनेक उदाहरणे शोधू जाता सापडतील. गणपतीची पूजा, त्यात घुसलेली कर्मकांडं ते सगळं समजा आवडत नसेल तरी गणपतीच्या निमित्ताने सगळे नातेवाईक गावच्या घरी एकत्र भेटतात. त्या निमित्ताने घर साफ होतं. गप्पाटप्पा होतात. शेजारी भेटतात. पोरंबाळ जोरजोराने आरत्या म्हणतात, फटाके बिटाके लावून मजा करतात, हे काय थोडं झालं! इतर धर्मियांच्या ईद, थँक्स गिव्हिंग असल्या सणांची सुद्धा आपल्याला मजा वाटते, तर गणपतीच्या निमित्ताने आपली पोरं मजा करतात तर करू द्या की थोडी!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सार्वजनिक गणपती लो. टिळकांनी ज्या उद्देशाने सुरू केले तो उद्देश कधीच साध्य झाला. पण नंतर बदलत्या रूपात सार्वजनिक गणपती सुरूच राहिले. त्यातलं बरंवाईट अनेक जागी चर्चिलं गेलं आहे. पुनरुक्ती करत नाही. आजच्या बदलत्या काळात गणपती आणायचा का, कसा, किती दिवस, निसर्गाला कमीत कमी त्रास देऊन परंपरा जपणं कसं साध्य करता येईल यावर प्रत्येकाने आप आपला विचार करावा. गणेशाच्या आद्य कहाणीत म्हटल्याप्रमाणे "मनचा गणेश मनी वसावा" हेही बरोबर.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
आज अनंतचतुर्दशी. पार्थिव गणेशाला निरोप द्यायची वेळ आहे. त्याबरोबर या वर्षीच्या श्रीगणेश लेखमालेचा समारोप करायची वेळ आली आहे. श्री गणेशाचं पुढच्या वर्षी आगमन होईल तेव्हा परत भेटूच! तोपर्यंत आमच्या कोकणातल्या पद्धतीप्रमाणे गार्हाणं घालते.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
जय देवा गणपती गजानना,</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सालाबादप्रमाणे,</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
मिसळपाव संस्थळाच्या घरात,</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
लेकीसुना-मुलाबाळांसह</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
नारळ आणि मोदक अर्पून</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
भक्तीभावाने तुझी सेवा केली आहे.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
ती गोड मानून घे</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
चुकलं माकलं पदरात घे</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
आणि</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
या वर्षापासून पुढच्या वर्षापर्यंत</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
राखणदार हो!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
******</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
होय देवा म्हाराजा!!</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-79804973383502939092013-09-06T09:21:00.002-07:002013-09-06T21:31:01.360-07:00विंचुर्णीचे धडे - गौरी देशपांडे<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
विंचुर्णीचे धडे</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गौरी देशपांडेचं "एकेक पान गळावया" या बहुचर्चित पुस्तकांएवढं कदाचित प्रसिद्ध नसेल पण या पुस्तकावरही गौरीचा मोहक ठसा जाणवतोच. १९९६ चं हे पुस्तक. पुस्तक रूढ अर्थाने कोणत्र्या प्रकारात बसते माहित नाही. ही विंचुर्णीची चित्रे आहेत गौरीने रेखाटलेली. त्या चित्रांची प्रेक्षक म्हणून गौरी थोडीशी दिसते. त्याबरोबर पार्श्वभूमीला तिची मुले, नवरा हेही अधे मधे दिसतात. तशी ही आत्मकथा नव्हे पण एका महत्त्वाच्या टप्प्यावर अनुभवलेलं आयुष्य इथे गौरीने रेखाटलं आहे. या पुस्तकाची प्रस्तावना, अर्पणपत्रिका तेवढीच वाचनीय आहे. आपल्याला विंचुर्णीसारख्या खेड्यात जाऊन रहायची बुद्धी का झाली याचं सुरेख वर्णन यात आहे. याला कारण झालं गौरीच्या स्वप्नातलं कम्युन! प्रत्यक्षात त्या कम्युनमधे बरं वाईट सगळंच असणार आहे विंचुर्णीसारखं. स्वप्न बघायला हवीतच पण प्रत्यक्षात आणखीही खूप काही त्याबरोबर मिळतं. पाहिजे असलेलं आणि नको असलेलंही!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पुणे मुंबईच्या गजबजाटातून बाहेर पडून दुष्काळग्रस्त विंचुर्णीला घर बांधायला कारण झाले ते गौरीचे मेव्हणे आणि बहीण. ते आधी तिथे जाऊन राहिले होते ते पाझर तलाव आणि त्यांच्या मेंढ्यांच्या प्रकल्पासाठी. गौरीने तिथे घर बांधले आणि तिथून हलूच नये असे सुरू केले. मग घराबरोबर विंचू, साप, मांजरे कुत्री सगळी गोळा झालीच. पाहुणे रावळे मुली नातवंडे सगळे ये जा करत होते. असेच मेंढ्यांचे काम पण गौरीने गळ्यात घालून घेतले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
या घरासोबत या सगळ्या प्राणी-मित्रांची चित्रे अतिशय सुरेख उतरली आहेत मग तिथल्या गोरख, नानी, मीराबाई अशा लोकांची स्वभावचित्रे अगदी प्रत्ययकारी आली आहेत यात नवल ते काय! या सगळ्यात पार्श्वभूमीला हमखास नसणारी वीज, मग तिथे आपोआप झालेली काळोखाची सवय, पाझरतलाव, तलावात होडी चालवणारी गौरी हे सगळं मुळातून वाचलं पाहिजे.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
नंतर तर पुण्याला प्रोफेसरकी स्वीकारून तिकडे रहायला जावे लागले तरी विंचुर्णीचे घर होतेच. संधी मिळताच तिथे धाव घ्यायची हे गौरीचे आयुष्य होऊन बसले. विंचुर्णीच्या लोकांना सुधारायचा प्रयत्न केल्यानंतर ते अशक्य आहे हे समजून गौरीने सोडून दिले. विंचुर्णीचे धडे हे पुस्तकाचं शेवटचं प्रकरण तर अगदी अभ्यसनीय. त्यात अशा गावांकडे आदर्शवाद म्हणून धावलेल्यांची निराशा, अशा गावकरी लोकांसाठी काम करणार्या संस्थांच यश अपयश हे सगळं गौरीने लिहिलं आहे. तसंच विंचुर्णीकडून आपल्याला काय शिकायला मिळालं तेही लिहिलं आहे.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
ते म्हणजे (१)आपल्या हातून कोणाचे फार भले होणार नाही. (२)संघटना या निराशाजनक असतात. (३) माणसांना प्रेम लावले की ती आपली होतात असे नव्हे. दृष्टीआड झाली की ती मनातून हळूच निखळून जातात. हा धडा अवघड असला तरी याचा अर्थ असा नाही की माणसे जोडूच नयेत! ज्यांच्या आधारे आयुष्य काढले ती तत्त्वे फोल आणि अडगळीची म्हटल्यावर माणसाने काय करावे हा आणि असेच प्रश्न. कोणाकडून मोठ्या अपेक्षा ठेवू नयेत आणि तरी ठोकर लागलीच तर ते सगळेच मागे ठेवून पुढे चालू लागायचे हा सगळ्यात मोलाचा धडा!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पुस्तकात सामाजिक संस्थांबद्दल लिहिलेलं सगळंच पटेल असंही नाही.पण आपले सगळे ग्रह, पूर्वग्रह बाजूला ठेवले तर निव्वळ लिखाण म्हणूनही आवडू शकेल. सगळ्या पुस्तकभर वेगवेगळ्या व्यक्तिरेखा आणि विंचुर्णीचे धडे या शेवटच्या लेखात कथनाच्या ओघात सामाजिक आणि वैयक्तिक संबंधांचा उहापोह आणि खास गौरीच्या अशा टिप्पण्या आहेत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पुस्तकाच्या शेवटाला उपसंहारात म्हटल्याप्रमाणे गौरी अधे मधे ताजी होण्यासाठी विंचुर्णीला जाते, हवे तसे जगते, लिहिते, कष्ट करते. या सगळ्यामुळे तब्बेत छान रहाते! पण त्या विंचुर्णीला काही द्यायच्या आदर्शवादाला मात्र तिने बाजूला ठेवले आहे. शेवट गौरी म्हणते की "विंचुर्णीने मला जे काही दिले ते अनमोल आहे. खरी खंत अशी आहे की, काही कारणाने का होईना - मी विंचुर्णीला फारसे काहीच दिले नाही!"</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
(टीपः गौरींचे २००३ मध्ये निधन झाले.)</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-67239636130966074312013-04-22T09:18:00.002-07:002013-04-22T09:18:59.634-07:00उकडगरे <br />
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सध्या माझी आई माझ्याकडे आली आहे. ती आली की मी नेहमी पारंपरिक पाककृत्या तिला विचारून करत असते. त्या फेसबुकवरच्या मित्रमंडळींना बघाव्या लागतात आणि इच्छा असो नसो, चान चान म्हणावे लागते. एका कन्नड लोकांच्या ग्रुपमधे मराठी पाकृ अजिबात माहित नसल्याने त्या खूपच आवडतात असे तिथले लोक म्हणतात. ते कदाचित त्यांच्या जन्मजात सौजन्यशील स्वभावामुळे असावे. मा. स्पाजींबरोबर "कलेसाठी कला की जीवनासाठी कला" या विषयावर आमचा नेहमी फेसबुकीय वाद सुरू असतो. त्यांचे म्हणणे की पाकृचे प्रेझेंटेशन जास्त महत्त्वाचे तर मला वाटते की ती खाणे हे जास्त महत्त्वाचे. या वादाचा निकाल आजपर्यंत लागला नाही. पण त्याचा बदला घेण्यासाठी एकदा मौ भात करून मा. स्पाजींचे नाव त्यावर "टाचायचा" माझा कृतनिश्चय आहे. आजपर्यंत जेव्हा कधी मौ भात केला तेव्हा तो जास्त जीवनावश्यक वाटल्याने त्याचे छायाचित्राच्या कलाकृतीत रूपांतर न झाल्यामुळे तो प्रसंग टळला आहे. ते असो.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
या जाहीर वादात मा. बिका पुणेकर यांनीही एकदा "प्रेझेंटेशनचं र्हाऊ द्या" असे माझ्या काळजाला घरे पाडणारे उद्गार काढल्याने माझे पाकृचे प्रयोग आजपर्यंत फक्त फेसबुकपुरते मर्यादित होते. परंतु मिपावरचे बरेच संपादक पाककृती टाकून वाहवा मिळवतात मग मीच का मागे राहू असा विचार मनात आला आणि त्यातच काल सकाळी उठून पाकृ मिपावर टाकायचीच असा निश्चय करताच मिपा बंद असल्याची सुवार्ता आली. कदाचित काही लोकांना माझ्या बेसन लाडवांचे करूण कहाणी गेल्या वर्षीच्या दिवाळीत वाचल्याचे स्मरत असेल. माझी मिपावरची पहिली पाकृ टाकायचा निश्चय मी करताच मिपा बंद पडावे यावरून माझ्या पाकृ मा. स्पा यांच्या भयकथेच्या रांगेतल्या असाव्यात असा अंदाज व्यक्त करून ही पाकृ मा. स्पाजी यांना समर्पित करते. ते ही असो. बोलण्याच्या नादात पाकृ विसरून जाईल. तेव्हा आता हे सगळे बाजूला ठेवून पाकृ सांगते.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
काल बाजारात गेले तेव्हा फणसाचे कच्चे पण तयार झालेले गरे साफ करून ठेवलेले पाहिले. लगेच माझ्या मनात आले की उकडगर्यांची भाजी करूया. एक पाकीट कमी होईल म्हणून २ घेतली. ते बरेच झाले. तर उकडगर्यासाठी साहित्यः</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१. काप्या फणसाचे कच्चे पण पिकण्याच्या बेताला आलेले गरे आणि आठळ्या</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
२. हळद लहान चमचाभर</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
३. मीठ चवीप्रमाणे</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
४. गूळ जरा जास्त पण चवीप्रमाणे</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
५. २/३ सांडगे मिरच्या</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
६. मेथी दाणे चिमूटभर</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
७. तेल, मोहरी, हिंग फोडणीसाठी</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
८. ओले खोबरे, कोथिंबीर</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
कृती: सुरुवातीला फणसाच्या गर्यांच्या पात्या काढून त्याचे हातानेच उभे तुकडे करावेत. आठळ्या जरा ठेचून त्यांची साले काढून टाकावीत. गरे आणि आठळ्या रात्रभर पाण्यात भिजत टाकाव्यात. मग सकाळी आठळ्या चिरून घ्याव्यात. दोन्ही भिजत घातलेले पाणी फेकून द्यावे. जीवनसत्त्वे इ. ची चिंता करू नये. कारण फणसाचा चीक त्या पाण्यात उतरलेला असतो.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="gare" height="480" src="https://lh4.googleusercontent.com/-zDGJaQIA5oU/UWzvbnfLKgI/AAAAAAAAC7w/NzWXDMmMGb8/s640/13+-+2" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="640" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
मग थोड्या पाण्यात हळद घालून आठळ्या शिजत ठेवाव्यात. त्या बर्यापैकी शिजताच त्यात गरे टाकून आणखी शिजवावे. गर्यातले सगळे पाणी आटून कोरडे झाले पाहिजे आणि गरे अगदी मऊ नव्हे, पण छान शिजले पाहिजेत. नंतर त्यात मीठ आणि गूळ घालून एक वाफ काढावी. हे इतर साहित्य सगळ्यांच्या स्वयंपाकघरात असते आणि मा वल्ली सारखे काही जण सोडल्यास बहुतेकांना ते काय आहे हे ओळखता येत असावे त्यामुळे त्याचे फोटो देत नाहीये.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="gare3" height="360" src="https://lh5.googleusercontent.com/-fZ32pUXt-fY/UWzvbjSot0I/AAAAAAAAC98/yV0qi1Fndss/s640/13+-+5" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="480" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
एकीकडे सांडगे मिरच्या थोड्या तेलात तळून चुरडून भाजीत घालाव्यात. रत्नागिरीकडे जरा जाड बुटक्या मिरच्या भरून सांडगे मिरच्या करतात. त्या खूप चवदार असतात. पण इथे गोव्यात त्या मिळत नसल्याने ज्या मिळाल्या त्यावर काम भागवले आहे.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="gare2" height="360" src="https://lh3.googleusercontent.com/-E8WET64kBL4/UWzvbotydRI/AAAAAAAAC94/RStzOiZz-3Q/s640/13+-+4" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="480" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
आता भाजी तयार झाली आहे त्यामुळे गॅसवरून खाली उतरवावी. मिरच्या तळलेल्या तेलात हवे तर थोडे आणखी तेल घालून मेथी दाणे, मोहरी, हिंगाची फोडणी करून भाजीवर ओतावी. कोथिंबीर धुवून बारीक चिरून आणि ओले खोबरे खवून भाजीवर घालावे आणि त्यानंतर कोणाचीही वाट न पाहता भाजी मनसोक्त हाडदावी. ही भाजी जेवणात एक भाजी म्हणून खा किंवा दुपारी चहाबरोबर पोहे, शिरा यासारखे खाणे म्हणून खा. कशीही मस्त लागते.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="gare1" height="480" src="https://lh4.googleusercontent.com/-81GVusxDmR4/UWzvbuMXYQI/AAAAAAAAC90/QJrPEC-Kda4/s640/13+-+1" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="640" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
भाजी जास्त खाऊन पोट दुखल्यास उतारा म्हणून ओवा, पुदिन हरा, इनो यासारख्या वस्तू घरात असू द्याव्यात. किंवा जेवल्यावर आले, कोथिंबीर, जिरे आणि मिरच्या घातलेले ताक पिऊन ताणून द्यावी. या पाककृतीत वाटणे घाटणे असे काही प्रकार नाहीत. साधी शिजवायची पाकृ असल्याने याला उकडगरे असे म्हणतात. बघा तुम्हाला आवडते का! </div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-80268390994886765022013-02-26T08:51:00.002-08:002013-02-26T08:51:38.814-08:00आमचें गोंय- समारोप - आजचा गोवा<br />
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">आजचा गोवा</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
६ डिसेंबर १९९२ ला आम्ही आमचं सामान घेऊन गोव्यात आलो. तो दिवस माझ्या चांगलाच लक्षात राहिलाय, कारण त्याच दिवशी अयोध्येत रामजन्मभूमीचा वाद विकोपाला जाऊन मोठाच गोंधळ झाला होता. वाटेत जागजागी पोलीस बंदोबस्त होताच. पण टीव्ही नसल्यामुळे नेमकं काय चाललंय काही कळायला मार्ग नव्हता. पण गोव्यात आल्यावर फार काही टेन्शन वगैरे जाणवलं नाही.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
त्यापूर्वी आमची बदली होणार हे निश्चित झाल्यावर अधिकार्यांनी २ पर्याय दिले होते, एक तर मुंबई किंवा गोवा. मुंबईचं आयुष्य आणि गर्दी, लोकलचा प्रवास हे सगळं आपल्याला न झेपणारं, म्हणून आम्ही गोव्यात यायचा निर्णय घेतला, आणि आजपर्यंत कधीच त्याचा पश्चात्ताप झाला नाही. बदली झाल्यावर माझा नवरा आधी बॆंकेची शाखा नक्की कुठे आहे हे पाहण्यासाठी एकटाच पुढे आला होता. रत्नागिरी- पणजी बसने येताना वाटेत म्हापश्याला त्याने बॆंकेचा बोर्ड पाहिला. माझी म्हापश्याला बदली झाली होती , त्यामुळे तिथल्या लोकांनाही भेटून यावं म्हणून तो सहजच बॆंकेत शिरला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
ओळख झाल्यावर रहायची सोय काय म्हणून प्रश्न कोणीतरी विचारला. आता जागा शोधायची आहे म्हणताच एका स्टाफने लगेच म्हटलं. “अरे, परवा तो अमका अमका जागा भाड्याने द्यायची म्हणत होता!” लगेच माझ्या नवर्याला स्कूटरवर घेऊन तो जागा बघायला रवाना झाला आणि म्हापश्याला बसमधून उतरल्यापासून अर्ध्या तासाच्या आत घराची किल्ली त्याच्या हातात होती! तो खरंच बॆंकेचा स्टाफ आहे का, सांगतोय तोच आहे की दुसरा कोणी आहे, काही न विचारता मालकाने जागा भाड्याने दिली! गोंयकार कोणावरही पटकन विश्वास टाकतो. अगदी आपुलकीने बोलायला लागतो. पण याच सवयीने गोव्याचा हळूहळू घात झाला. अगदी काश्मिरी, नेपाळी गुन्हेगार, रशियन आणि इतर काही ड्रग्ज विकणारे आणि इतर परदेशी लोकही किनार्यांवर भाड्याने जागा घेऊन बस्तान बसवून राहिले. आता परदेशी नागरिक इथे राहून हॉटेल्स चालवायचे धंदे कसे करतात, हळूहळू जागा विकतही कशा घेतात, मला माहिती नाही पण हे सगळीकडे सर्रास ऐकू येतं. ड्रग्स विकणारे आणि रेल्वेतून आलेले गुन्हेगार यानी गोव्याला फास लावलाय.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
शाळा कॉलेजांमधे ड्रग्स विकणारे आणि विकत घेणारे असतात हे मुलंही सांगतात. काही पर्यटकांचे संशयास्पद मृत्यू, वाढलेली गुन्हेगारी, पर्यटकांचे वाढते अपघात गोव्याच्या बाह्य जगात असलेल्या आकर्षक चित्राला कमीपणा आणतात हे नक्कीच! विशेषत: किनार्यांवर हे सगळं मोठ्या प्रमाणावर चालतं असं ऐकिवात आहे. वर वर शांत दिसणार्या, गोव्यात आतपर्यंत खूप खळबळ चालू आहे. मुंबईहून आलेल्या आमच्या काही कलिग्जना एका किनार्यावर काही हिंदी बोलणार्यांनी “इथे बसलात तर कापून काढू” अशी हिंदीतून धमकी दिलेली मला माहिती आहे. आज अशी परिस्थिती आहे, की आमच्यासारखे सामान्य घाबरट लोक फक्त पणजीच्या मिरामार किनार्यावर जातात आणि जास्त उशीर न करता परत येतात.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्याला भेडसावणारा दुसरा मोठा प्रश्न म्हणजे खाणींचा. गोव्यात जंगल प्रदेशात लोह खनिजाचे मोठे साठे भूगर्भात आहेत. स्वत:च्या फायद्यासाठी खाणमालक आणि राजकारणी यांनी अंदाधुंद खाणी सुरू केल्या आणि त्यामुळे पर्यावरणावर दूरगामी परिणाम घडून आले. काही ठिकाणी जलस्रोतांवर परिणाम झाले, तर बहुसंख्य भागात लोक खाणीतून काढलेल्या खनिजांच्या धुळीमुळे विविध आजारांनी ग्रस्त आहेत. रस्ते, घरे सगळ्यांवर धुळीचे थर, एवढंच काय जंगलांची मोठ्या प्रमाणात तोड सुरू आहे. त्यामुळे जंगलातील प्राणी वस्त्यांमधे येताहेत आणि विनाकारण मरण पावताहेत. काही दिवसांपूर्वी वाळपईजवळ एका ढाण्या वाघाला मारल्याचे फोटो आले त्यानंतर गोव्यात पट्टेरी वाघ आहेत का यावर चर्चा सुरू झाल्या. जुने लोक सांगतात की गोव्याच्या कर्नाटक हद्दीवरील जंगलांत ढाण्या वाघाचं अस्तित्व आहे, पण जंगलं वाघांसाठी संरक्षित करावी लागतील या भीतीने काही लोक ते होऊ द्यायला तयार नाहीत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्यातली गाड्यांची वाढती संख्या, लहान आणि वळणावळणांचे रस्ते, यामुळे अपघातांचं प्रमाणही लक्षणीय आहे. पण देशात सर्वात जास्त दरडोई उत्पन्न असल्याची ही गोव्याला चुकवावी लागणारी किंमत आहे. शेजारच्या महाराष्ट्र् आणि कर्नाटकपेक्षा गोव्यात पेट्रोल स्वस्त आहे आणि गाड्याही स्वस्त आहेत. तशीच दारूही स्वस्त आहे, वाढत्या अपघातांना या सगळ्याच गोष्टी कारणीभूत ठरत आहेत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्यातल्या संधीसाधू राजकारणावर सगळेच ताशेरे ओढतात, पण त्याचे इतर काही दुष्परिणाम आहेत, त्यावर कोणीच कायमस्वरूपी इलाज शोधत नाही. कारण तशी इच्छाशक्ती कोणत्याच पक्षाकडे नाही. सत्ता चालवण्यासाठी कोणत्याही मुख्यमंत्र्याला किंगमेकर आमदारांचा आधार घ्यावा लागतो, हे आमदार लहान मतदारसंघांमुळे सगळ्याच मतदारांच्या ओळखीचे असतात. मग कोणाचीही कसली मागणी पुरी करण्याशिवाय त्यांना गत्यंतर नसतं. यात काही काही विचित्र निर्णय घेतले जातात, त्यात भलतेच कोणी भरडून निघतात.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
२ वर्षांपूर्वीएक विचित्र कायदा करण्यात आला. जुन्या पुरातन वास्तू संवर्धनासाठी खाजगी व्यक्तींकडे हस्तांतरित करण्याचा. एवढंच नाही तर या खाजगी व्यक्तींना संवर्धनासाठी या पुरातन वास्तू पाडून परत बांधण्याचा परवानाही या कायद्यात आहे. शिवाय कोणीही या कायद्याला न्यायालयात आव्हान देऊ शकणार नाही अशीही तरतूद या कायद्यात आहे! या कायद्याचे परिणाम काय होऊ शकतात हे अगदी कोणाच्याही लक्षात सहज यैइल. उद्या कोणीतरी हॉटेलवाला एखादी पुरातन वास्तू ताब्यात घेऊन तिथे हॉटेल चालू करील आणि आपण त्या जागेचं संरक्षण करतोय असं सांगेल. किंवा मन मानेल तसं त्या वास्तूचं नूतनीकरण करील. खांडेपार इथल्या सप्तकोटेश्वर देवळाची अशीच पुनर्बांधणी करण्यात आली आणि ती मूळ देवळासारखी नाही हे फोटो पाहताच चटकन लक्षात येतं. पण या कायद्याला फारच थोडे लोक विरोध करतायत. पणजीच्या धेंपे कॉलेजातील इतिहासतज्ञ प्रा. प्रज्वल साखरदांडे हे हाताच्या बोटावर मोजता येतील अशा या लोकांपैकी एक.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्यातले बरेच तरूण परदेशी स्थायिक होतात. तिथून आपल्या कुटुंबाला पैसे पाठवतात. शिवाय पूर्वीपासून गोव्यात बरेच लोक बर्यापैकी पैसे बाळगून आहेत. त्यामुळे कष्टाची कामे करायला मनुष्यबळ नाही. प्लंबर वगैरे कुशल कामगार बहुधा परदेशीच जातात. त्यामुळे इथे जी उणीव भासते ती पुरी करण्यासाठी शेजारच्या कर्नाटकातले, केरळातले आणि अर्थातच उत्तर भारतीय लोक गोव्यात स्थायिक होतात. आजघडीला फळं आणि भाजीपाल्याचा व्यापार बहुतांश हुबळीच्या मुस्लिम लोकांच्या हातात आहे तर मासे व्यापार भय्यांच्या हातात. आणि इतर पाव वगैरे बेकरी प्रॉडक्ट्स मोठ्या प्रमाणात केरळी लोक तयार करून विकतात. एकुणात महाराष्ट्राचं जे दुखणं आहे, तेच गोव्याचंही आहे. पण गोंयकार जात्याच सोशीक आणि दुसर्याला आपलंसं करून घेणारा त्यामुळे त्याने बिनधास्त आपला व्यापार परप्रांतीयांच्या हातात जाऊ दिला. गोवा हे इतकं इटुकलं राज्य आहे की हे बाहेरून आलेले लोंढे लोकसंख्येच्या वाढीत मोठी भूमिका बजावतात. त्यामुळे सगळ्याच सार्वजनिक सुविधांवर अतोनात ताण पडायला लागलाय.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोंयकार २०२० सालापर्यंत गोव्यात अल्पसंख्य होतील अशी साधार भीती व्यक्त करण्यात येते, याला गोंयकारांकडे काही उपाय आहे का माहिती नाही. पण लवकर काही उपाय केले नाहीत तर इथली वैशिष्ट्यपूर्ण संस्कृती लवकरच नाहीशी होईल अणि एक बिनचेहर्याचं शहरीकरण झालेलं कलेवर इथं राहील याचं दु:ख आणि भय वाटतं.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
आजपर्यंतच्या गोवेकरांच्या प्रेमाची, विश्वासाची परतफेड करता येणार नाही, पण इतकी वर्षं गोव्यात राहिल्यानंतर गोव्याबद्दल काही लिहायची संधी मिळालं हे मी माझं नशीब समजते, यातून गोव्याचं माझ्यावरचं ऋण थोडंतरी फेडलं असं मी म्हणू शकते. ही मालिका पुरी करण्यासाठी अनेक पूर्वसूरींना वाट पुसत आम्ही लिहिलं. त्यातील काही म्हणजे, बा.द. सातोसकर, यांचं 'गोवा - प्रकृती आणि संस्कृती'’, त्यांचेच गोमंतक ग्रंथाचे खंड, रियासतकार सरदेसाईंची रियासत, वामन राधाकृष्ण यांचं 'मुक्तीनंतरचा गोवा'’, बाळशास्त्री हरदास, मनोहरराय सरदेसाय, माधव गडकरी, अ.का.प्रियोळकर यांची पुस्तकं, उल्हास प्रभुदेसाई यांचं 'गंगावळ्ळी, नेत्रावळी, शंखावळ्ळी'’ आणि त्यांची इतर काही पुस्तकं, टिओटिनिओ डिसूझा यांची काही पुस्तकं, सरकारी गॆझेट्स आणखी इतरही खूप काही. सगळ्यांचाच उल्लेख करणं शक्य नाही पण या सार्यांचंच ऋण आमच्यावर आहे. तसेच या लेखमालिकेच्या निमित्ताने आम्हाला गोव्याचा इतिहास आणि समाजजीवनाचे ताणेबाणे यांचा अभ्यास करायला मिळाला याबद्दल ही मालिका लिहायची कल्पना करणार्या आणि आम्हाला लिहायला लावणार्या श्री. बिपिन कार्यकर्ते यांच्याबद्दल कृतज्ञता आहे. ही मालिका मिसळपाव’ या संस्थळावर आणि त्यासोबत मायबोली’ आणि मीमराठी’ या संस्थळांवर एकाच वेळी प्रसिद्ध होत होती. त्यासाठी या सर्व संस्थळांचे चालक, व्यवस्थापक आणि वाचक यांच्या आम्ही अतिशय ऋणी आहोत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
काही वर्षांपूर्वी मी एक योगाचा कोर्स केला होता, तेव्हा एका कार्यक्रमासाठी आम्ही काही जण म्हापश्याहून पणजीला सकाळी ६.00 च्या दरम्यान पोचलो. तेव्हा आताच्यासारख्या गाड्या नव्हत्या. त्यामुळे ५/६ स्कूटर्स/मोटारसायकलींवर आम्ही १०/१२ जण गेलो होतो. पणजीत पोचलो आणि एकाच्या व्हेस्पाचा टायर पंक्चर झाला. स्कूटरचं किट नेमकं कुणाकडेच नव्हतं. आता मिरामारपर्यंत कसं पोचायचं याचा विचार सुरू होता, तेवढ्यात एकजण व्हेस्पावरून येताना मला दिसला. काही विचार न करता मी त्याला हात करून थांबवलं. किट आहे का विचारलं. नेमकं त्याच्याकडे होतं. तो म्हणाला, “तुम्ही पंक्चर काढा, मी तोपर्यंत दूध आणि पेपर घेऊन येतो.” बर्याच जणांची मदत असल्याने पटकन पंक्चर झालेला टायर बदलून झाला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
थोड्या वेळात तो परत आला. “देव बरें करूं” म्हणत त्याचं किट परत देऊन आम्ही निघालो. माझा सहप्रवासी मला विचारायला लागला, तो व्हेस्पावाला तुझ्या ओळखीचा आहे का? मला हसू आलं, कारण पणजीला यायची वेळ सुद्धा फार क्वचित यायची. मी म्हटलं, “थेट नाही, पण तशी एकुणातच मी गोंयकारांना ओळखते आणि त्यांच्या चांगुलपणावर माझा विश्वास आहे.” हा विश्वास आजही कायम आहे. म्हणूनच गोव्याच्या पद्धतीने तुम्हालाही म्हणते, “देव बरें करूं!”</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
- ज्योति कामत</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">- इति लेखनसीमा -</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
*****</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
(सर्व भाग श्री.. बिपिन कार्यकर्ते, प्रीतमोहर यांच्या सोबत टीम गोवा तर्फे मायबोली, मिसळपाव आणि मीमराठी या संस्थळांवर प्रकाशित)</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com6tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-40328469274920963102013-02-11T05:54:00.000-08:002013-02-11T05:54:14.584-08:00आमचे गोंय - भाग 10 - गोव्याची खाद्यसंस्कृती<br />
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;"><ins style="background-color: #fdfc9b; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-decoration: initial; vertical-align: baseline;">गोव्याची खाद्य-संस्कृती.</ins></strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्याची खाद्य संस्कृती पोर्तुगीज, स्थानिक हिंदु अशा दोन वेगवेगळ्या संस्कृतींच अनेक शतकांपासुन बनलेल एक वेगळच, पण अत्यंत सुंदर अस मिश्रण आहे. जरी इथे हिंदु आणि ख्रिश्चन धर्मांच्या प्रभावाने दोन तर्हे च्या खाद्यसंस्कृती आहेत, त्यांच्यात बरीच साम्य आहेत, आणि ह्या दोन्ही पद्धतींचा कुठे ना कुठे मिलाफ़ होतो आणि हे खाद्यसंस्कृतीच मिश्रण गोव्याच्या जेवणाला विशेष बनवतं. स्वयंपाक करण्यासाठी वापरायच्या भांड्यांमधे धातूच्या टोपांबरोबर बांबूची रोळी, मातीची भाजलेली मडकी, खापर, नारळाच्या करवंटीचे डाऊल (यांच्यामुळे कुठल्याही वाढायच्या डावेला/चमच्याला ‘दवलो’ म्हणतात) यांचा वापर सर्रास होतो. माती आणि नारळाच्या करवंटीचा आपापला खास स्वाद त्या त्या पदार्थात उतरतो.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पोर्तुगीज आपल्यासोबत येताना व्यापारासाठी म्हणा किंवा त्यांच्या खाण्यासाठी म्हणा टॉमॅटो, बटाटा, काजू, अननस, पपई, मिरची सारखे अनेक पदार्थ गोव्यात घेऊन आले. स्थानिकांनी सुरवातीला हे पदार्थ स्वीकारले नाहीत, पण हळु हळु हे पदार्थ इथल्या लोकांच्या स्वैपाकघरात रुजु लागले. नंतर हळु हळु पोर्तुगीजांच्या बर्याच पद्धती गोवेकरांमधे मुरल्या. राज्यकर्ते, व्यापारी, पोर्तुगीज बायका यांनी आपल्या पाककृती इथे आणताना इथल्या पद्धतीही स्विकारल्या. पोर्तुगीजांनी इथे आणलेल्या अनेक पाककृतींपैकी dedos da dama, petas de freiras (similar to the French sweet, pets de none), safeti de natas, safeti de Santa Clara असे पदार्थ आजही काही ख्रिश्चन घरांत जेवणात डेझर्ट म्हणुन वाढले जातात.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
असाच एक पोर्तुगीजांनी गोव्यात आणलेला महत्वाचा बदल म्हणजे ओवनमधे बेक केलेला पाव अर्थात ब्रेड. ठिकठिकाणी रोज पहाटेला एक माणुस हे पाव आणून विकतो. या माणसाला पोदेर (Padeiros) म्हणतात. आंबवून केलेल्या पदार्थांमधे, विशेषत: गव्हाचा ब्रेड बनवताना, यीस्ट च्या जागी माडाच्या सुरेचा (नीरेचा) वापरही पहिल्यांदा पोर्तुगीजांनी केला. विनेगर बनवायला ही गोवेकर ख्रिस्ती लोक ही सुर् वापरायचे. हे विनेगर पदार्थ (मांस,मासे,भाज्या, लोणची) टिकाऊ बनवण्यासाठी , किंवा आंबट चव आणण्यासाठी वापरले जाते.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="bread" height="399" src="http://www.goanparadise.com/media/goaguide/Shopping%20/goan%20bread%20.jpeg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="495" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
विसाव्या शतकात हिंदुंनी परिस्थितीवश होऊन टॊमॆटॊ खाण्यास सुरवात केली. विसाव्या शतकात टायफ़ाईडची साथ आली होती. तेव्हा टॉनिक औषध म्हणुन कॉड लिव्हर तेल घ्यायला सांगितले जात होते, त्याच्या वाईट वासामुळे डॊक्टर टॊमॆटोच्या रसातुन ते घ्यायला सांगत. हळु हळु लोक टॊंमेटो अगदी गणेशचतुर्थीला खतखत्यातही वापरु लागले.<br />गोवेकर वेगवेगळ्या कारणांसाठी वेगवेगळे पदार्थ बनवतात. म्हणजे रोजच्या खाण्यासाठी वेगळे, सणावाराला, धार्मिक कार्यक्रमाला वेगळे, देवांचा नैवेद्य वेगळा, लुणा मेल्या-गेलेल्यांसाठी वेगळे आणि काही ऋतुप्रमाणे वेगवेगळे पदार्थ बनतात. रोजच्या खाण्यात भात, आमटी, मासे/भाजी आणि लोणचे हे पदार्थ असतात. आणि जेवणाच्या शेवटी सोलकढी अत्यावश्यक! कधी नारळाचं दूध घालून केलेली, तर कधी पाचक म्हणून ‘तिवळ’, म्हणजे नारळाचं दूध न घालता केलेली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोवेकराच प्रमुख अन्न म्हणजे तांदुळ, नारळ आणि मासे जे इथे मुबलक प्रमाणात पिकत आणि मिळत. गोवेकरांना मत्स्याहार प्रचंड आवडतो. इसवण (सुरमई), सुंगटां, मोरी, तारले, पापलेट, कुर्ली, तिसरे, खुबे अश्या अनेक माश्यांचे तरर्हेर्हेचे पदार्थ बनवुन खायला त्याला आवडते. हे पदार्थ आमटी किंवा फ्रायपुरते मर्यादित नसुन अगदी माश्यांचे लोणचे व सलाडही इथे बनते. हिंदु धार्मिक सणावाराला मांसाहार करत नाहीत. एरवी रोज मासे जेवणात हवेतच!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="fishcurry" height="346" src="http://www.goalive.org/wp-content/uploads/2011/07/Typical-Goan-Fish-Curry-Rice-Plate.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="500" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
माशांच्या हुमणात घालायच्या पदार्थांवरून त्यांना “आंबट तिखट (म्हणजे आंबशें तिखशें)” उडीदमेथी वगैरे नावं देतात. शिंपले, कालवं, कोलंबी (सुंगटां) खेकडे (कुर्ल्या) आणि इतर विविध प्रकारचे मासे आणि भात खायला मिळाला की गोंयकार दुपारी ताणून द्यायला मोकळा! ताजे मासे नसले तर सुके मासे तरी हवेतच. गोव्यात गणपती बहुतेक घरी दीड दिवस का, याचं कारण म्हणे त्याना मासे खाल्ल्याशिवाय ४८ तास रहाता येत नाही! माझ्या ओळखीचा एका गोंयकराला बढती मिळाली. त्याला खंडाळ्याला पोस्टिंग मिळालं, रहायला बॆंकेचे क्वार्टर्स असले तरी जेवायला शीतकढी आणि मासे मिळत नाहीत म्हणून पठ्ठ्या १५ दिवसांत प्रमोशन नाकारून गोव्यात परत आला! पुणेरी दुकानदारांसारखेच गोव्यातले दुकानदार काही दिवसांपूर्वीपर्यंत “१ वाजला, मला जेवायला जायचंय. आता आणखी साड्या दाखवणार नाही “ असं खुशाल सांगून मोकळे होत असत!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्यात तांदूळ हे मुख्य अन्न. तांदुळाचे उकडे आणि सुरय हे दोन मुख्य प्रकार. शिवाय या दोघांच्या मधला ‘वाफवलेला; हा एक तिसरा प्रकार. उकड्या तांदुळाचं वरचं आवरण कायम असतं. त्यामुळे त्याला एक विशिष्ट प्रकारचा वास, आणि चव असते. गोव्यात भाताचे विविध प्रकार बनवले जातात. तांदळाची कांजी/ पेज बनवली जाते. ही पेज पुर्वीच्या काळी नाश्ट्याला बनवली जात असे. आणि कुणी आजारी पडल्यास पचायला हलके अन्न म्हणुन त्या व्यक्तीला दिली जात असे. तांदळाच्या पीठाच्या भाकर्याी करतात, तर गव्हाच्या पिठाचे तर्हेतर्हेचे ब्रेड बनवतात. डाळीच्या आमटीत ओलं खोबरं, मिरच्या, लसूण, हळद, धने, कोथिंबीर आणि चिंच वाटुन टाकलं जातं.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
ख्रिश्चनांच्या खाण्यात सोर्पोटेल, चुरीसां (सॉसेजेस) व्हिंडालू, काफ्रिएल, बालचाव् असे मटन, बीफ, पोर्क इ. चा समावेश असलेले पदार्थ खातात. यापैकी व्हिंडालू आणि काफ्रिएल हे भाज्यांचेही करता येतात. पण त्यांची चव सगळ्यानाच आवडेल असं नाही. हिंदूंच्या मांसाहारी पदार्थांमधे मुख्यत: चिकन अंडी आणि मासे यांचा समावेश असतो. मासे मुबलक असल्यामुळे मटन हा प्रकार त्या मानाने कमी वापरला जातो. कोणीही बोलता बोलता सहजच म्हणून जातो, “ ते किरिस्तांव मांस खाणारे”. माशांचं हुमण आणि तळलेले (याला भाजलेले असं म्हणायचं) मासे हे स्वर्गप्राप्ती करून देणारं खाद्य. भाताचा ढीग, माशांची आमटी आणि तळलेला माशाचा तुकडा. वरून आमसुलांचं तिवळ बास! भाजी, कोशिंबीर वगैरे कशाला ताटात अडगळ करायला?</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सोमवार, गुरुवारी हिंदूंमधे शाकाहारी जेवायची पद्धत आहे. नाईलाज म्हणून खाव्या लागणार्या शाकाहारी पदार्थात कडधान्यांचे, भाजीचे ‘रोस’ किंवा ‘तोणाक” म्हणजे ग्रेव्ही असलेले पदार्थ, कापां म्हणजे भाज्यांचे तांदुळाचा रवा लावून तळलेले काप/फोडी , लोणचं, कढी, (मुख्यत: नारळाच्या रसात लसूण, मिरच्या, आमसुलं किंवा वटाची (ओट) सोलं घालून केलेली) आणि भात याचा समावेश असतो. बर्याच भाज्या घालून केलेलं खतखतं, कोवळ्या बांबूंच्या कोंबांची (किल्ल) भाजी, अळूच्या मुळाची (माडी) भाजी किंवा काप, पावसात नैसर्गिक रीत्या येणार्या अळंबीची भाजी, ओल्या काजूची भाजी हे सगळे खाद्यप्रकार गोवेकरांना अतिशय प्रिय!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="food1" height="450" src="https://lh4.googleusercontent.com/-kw4-Y6rAR5U/UQPHZWh30KI/AAAAAAAACuc/qTJk680x5D0/w301-h226-n-k/2013-01-26%2B13.51.35.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="600" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
स्वयंपाकात मसाले फारसे वापरले जात नाहीत. फक्त चिकन मटण याला गरम मसाले घालायची पद्धत आहे. बरेचसे पदार्थ स्थानिक पातळीवर होणार्या कांदे, नारळ, मिरच्या, धने, मिरी आमसुलं इतक्याच पदार्थांचा वापर करून केले जातात. याचं कारण म्हणजे पोर्तुगीजांच्या ताब्यात असताना व्यापारावरच्या निर्बंधांमुळे सामान्य लोकांना मसाल्याचे पदार्थ आयात केलेले खूप महाग पडायचे. राजकीय ताणतणाव असताना हे पदार्थ दुर्मिळच. मग इथल्या सुगरणीनी त्यावर उपाय शोधून काढला तो हाताशी असलेल्या पदार्थातच चव निर्माण करायचा. काही पदार्थांमधे तेलसुद्धा घातलं जात नाही. किंवा फार तर वरून एखादा चमचाभर तेल घालायचं असतं. हे तेलही बहुधा नारळाचं. कारण शेंगातेल मिळत नसेच!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
माझ्या एका मैत्रिणीने मला उत्तम प्रकारे भाजी कशी करायची ते एकदा सांगितलं होतं. कोणतीही भाजी, कांदे आणि मिरच्या बारीक चिरायच्या आणि खोबरं आणि थोडंसं पाणी घालून सगळं एकत्र शिजवायचं. एकदम चवदार भाजी थोड्या वेळेत तयार! फोडणीची वगैरे भानगडच नाही! पण या पद्धतीचा फायदा असा, की पदार्थाची मूळ चव बहुधा सुरक्षित रहाते.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पोर्तुगीज अंमलाच्या त्या काळात गहूसुद्धा आयात केलेले, त्यामुळे सामान्य लोक चपात्या रोट्यांचे फारसे शौकीन नाहीत. भाताची पेज, पोळे (घावन) हेच नाश्त्याला खायचं. त्याशिवाय चहा सुद्धा दुधाशिवाय (म्हणजे ‘फुटी चा”) प्यायची पद्धत आहे. एकूण दूध दुभतं कमीच. गोव्याचं नाव जरी ‘गोमंतक’ म्हणजे ‘गायीनी भरलेला’ असं असलं तरी आता गोव्यात गायी म्हशी फार कमी आहेत. बर्या च जणांना दही/ताक करता येत नाही हे प्रत्यक्षच पाहिलंय! दुधाचा वापर त्यामुळे अगदी कमी. सणासुदीला जे गोड पदार्थ करतात, त्यतही नारळाचं दूध वापरलं जातं, उदा. मणगणे, पातोळ्या आणि रस वगैरे. तसंच साखरेपेक्षा गुळाचा वापर जास्त.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
ख्रिश्चन सणासुदीला ‘बेबियांक’ नावाचं चविष्ट मिष्टान्न तयार करतात तेही नारळ आणि गुळापासूनच. आणि हिंदू लोक पातोळ्या, मणगणे तयार करतात त्यातही नारळ आणि गूळ प्रामुख्याने वापरलेला असतो. ख्रिसमस ला पारंपारिक ख्रिस्ती/पोर्तुगीज पदार्थांसोबत नेवर्या (करंज्या), शंकरपाळी, कलकल, दोदोल, दोस (डाळीच्या वड्या, नारळाच्या रसाच्या) असे हिंदु्चे पदार्थ ही बनवले जातात. सान्नां म्हणजे वाफवलेली सांदणं, मुगाचं कण्णं (कढण) तांदूळ मुगाची गोड खिचडी, गोड पोहे हेही काही लोकप्रिय पदार्थ. गावठी ब्राउन ब्रेड (पोयी) उंडे (कडक पाव) हे नाश्त्याला आवडते पदार्थ आहेत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="bebinca" height="450" src="http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/3/31/Bebinca_com_gelado.jpg/800px-Bebinca_com_gelado.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="600" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोवेकर अत्यंत आथित्यशील असतो. तो सणावाराला, कारणाला जसे बारसे, वाढदिवस, मुंज, साखरपुडा, लग्न, तेल/रोस/हळद (लग्नाच्या आदल्या दिवशीचे विधी), इ. इ. मधे जेवणावर खूप पैसे मोडतो. लग्नाच्या जेवणावळीत अणसांफणसांची भाजी (अननस आणि फणस आंब्याच्या रसात शिजवून केलेली भाजी) अंबाड्याचे सासव (मोहरी आणि नारळ वाटून केलेलं अंबाड्याच्या फळांचं रायतं) हे पदार्थ असायलाच हवेत! काजूगर तिखट आणि गोड कसल्याही पदार्थांमधे सढळ हस्ते घातलेले असतात.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गणेश चतुर्थी, गुढी पाडवा, दिवाळी यासारख्या सणांमधे देवाच्या नैवेद्यासाठी वेगवेगळे पदार्थ बनतात. दिवाळीच्या दिवशी तर तर्हेतर्हेचे पोहे बनवतात व देवाला नैवेद्य दाखवुन सोयर्या -पाहुण्यांसमवेत खाल्ले जातात. सत्तरीतल्या बयाच गावांमधे गावातल्या प्रत्येकाने पोहे खा्ण्यासाठी प्रत्येकाच्या घरी गेलच पाहिजे असा कायदा आहे. आणि ह्यादिवशी पोहे सोडुन इतर काही खाल्ल तर कृष्णाचा रोष होतो असे म्हणतात. गणेशचतुर्थीच्या उत्सवात करंज्या, मोदक हाच मुख्य नैवेद्य असतो. खतखते हा पदार्थ गणेशचतुर्थीसारख्या सणात बनतोच बनतो. लग्नाआधी मिठाई, फ़ळे, साड्या असे "ओझे" मुलीकडचे मुलाकडच्याना देतात. आणि हे ओझं त्या मुलीच्या आयुष्यभर दरवर्षी चतुर्थी, दिवाळीला तिच्या घरी पोचत केल जातं.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्याच्या खाद्यसंस्कृतीबद्दल काही बोलायचं तर पेयांबद्दल बोलल्याशिवाय ते अपूर्णच राहील. इथे गोव्यात अबकारी कर कमी असल्यामुले दारू स्वस्त आहे. पूर्वापार पोर्तुगीजांच्या जेवणाचा अविभाज्य घटक असल्यामुळे असेल कदाचित. पण माडाची सुर (नीरा) काजूची फेणी आणि काजूची सुर जास्त लोकप्रिय आहे. या काजूच्या सुरेत बरेच औषधी गुणधर्म असतात. फेणी कितीही प्यायली तरी अल्कोहोल टेस्ट मधे सापडत नाही असा समज आहे. खरं खोटं देवजाणे! शिवाय वेगवेगळ्या प्रकारच्या दारू आणि त्यांची कॉकटेल्स येणार्या प्रवाशांना पुरवण्यात बरीच हॉटेल्स अजिबात हयगय करत नाहीत. पण खुद्द गोंयकार किती प्रमाणात पितात? दारू पिऊन रस्त्यावर लास होऊन पडलेला गोंयकार हे दृश्य तसं दुर्मिळच. दारू पिणारे बहुतेक गोंयकार हे सोशल ड्रिंकर या वर्गात मोडतात. पण केवळ दारू प्यायच्या उद्देशाने येणार्या प्रवाशांसाठी स्वस्त दारू पुरवणारा गोवा म्हणजे स्वर्ग वाटला तर आश्चर्य नको!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="feni" height="293" src="http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/9/93/A_bottle_of_Big_Boss_cashew_Fenny.jpg/220px-A_bottle_of_Big_Boss_cashew_Fenny.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="220" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्याची खाद्य संस्कृती ही खरं तर रत्नागिरी सिंधुदुर्ग आणि कारवार यांच्या सारखीच. समुद्रकिनारी सहज मिळणारे तांदूळ, नारळ आणि मासे यांच्यावर अवलंबून. पण पोर्तुगीज प्रभावामुळे तिला एक खास रंग मिळाला आहे.</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-51689918444599989712013-02-04T10:38:00.000-08:002013-02-04T10:42:28.058-08:00आमचे गोंय (भाग ९) : गोव्याची सांस्कृतिक जडणघडण<br />
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
हिंदू आणि ख्रिश्चन धर्माची, चालीरीतींची मिळून एक सुंदर गुंफण गोव्याच्या समाजजीवनात आपल्याला आढळून येते. याला कारण १५१० पासून गोव्यात असलेला पोर्तुगीजांचा प्रभाव. सुरुवातीच्या काळात हा प्रभाव छळाच्या स्वरूपात होता. अगदी अलीकडच्या इतिहासात, म्हणजे १९१० नंतर खर्यात अर्थाने हिंदू ख्रिश्चन सामंजस्य गोव्यात सुरू झालं. पोर्तुगीजांच्या आगमनानंतर गोव्यात त्यानी प्रथम मुस्लिमांचं अस्तित्व संपवलं, त्यामुळे इतर ठिकाणांप्रमाणॅ गोव्यात हिंदू मुस्लिम दंगे किंवा तेढ यांचा इतिहास नाही. मुस्लिम लोकसंख्याच अगदी कमी आणि पोर्तुगीजाना भिऊन राहिलेले मुस्लिम दबून गेलेले, हे त्याचं कारण. हिंदूंवर पोर्तुगीजांकडून जे अत्याचार झाले, त्यामुळे आपला धर्म टिकवण्यासाठी गोव्यातले हिंदू जास्तच पुराणमतवादी म्हणता येतील असे झाले. ही धर्म टिकवण्यासाठी नैसर्गिक प्रतिक्रिया होती. त्याशिवाय १९६१ पर्यंत गोवा इतर भारतापासून तुटलेला होता हेही एक कारण झालं.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
लोकांचा देवभोळेपणा आणि सोवळं इतकं की पूजेसाठी लागणारी उपकरणंच काय, नैवैद्यासाठीची भांडी सुद्धा वेगळी ठेवतात. अगदी तूप, रवा वगैरे गोष्टी वेगळ्या ठेवतात. त्याला ‘कसलेतरी हात लागू नयेत म्हणून!’ आमच्या ऑफिसात महालसेचा पुजारी काम करायचा, तो इतर कोणाकडचंही काही खात नसे. पार्टी वगैरे केली तर भटासाठी फळं आणायची. कोणालाही त्यात काही वावगं वाटत नव्हतं. अगदी शहरात रहाणार्या ब्राह्मणांच्या स्वयंपाकघरात बाकी लोकाना प्रवेश नाही, त्यानी इतरांकडे काही खायचं नाही, हे अगदी हल्लीपर्यंत पाहिलंय. एकूणच गोव्यात जाती कटाक्षाने पाळल्या जातात असं निरीक्षण. अगदी सक्तीचा धर्मबदल केलेले आजचे ख्रिश्चन लोकसुद्धा लग्न जुळवताना आपल्या बाटण्यापूर्वीच्या जातीतलीच सोयरीक शोधतात. इथले ख्रिश्च्स्न हे बहुतेकसे रोमन कॆथॉलिक आहेत. पण किरिस्तांव बामण आणि किरिस्तांव खारवी वगैरे ऐकताना कोणाला त्यात काही विचित्र वाटत नाही.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
भौगोलिक दृष्ट्या लगतच्या सिंधुदुर्ग जिल्हा आणि कारवार प्रमाणेच गोव्यात गणपती आणि शिमगा (इथे त्याला शिगमो म्हणतात) हे प्रमुख उत्सव होते, आहेत, पण घरात गणपती उत्सव साजरे करण्यात जास्त पारंपरिकता दिसून येते. अगदी सजावटीचं मखर पिढ्यानपिढ्या तेच वापरणे, फळाफुलांची माटोळी बांधणे हे असतंच, पण पोर्तुगीजानी मूर्ती पूजा करायला बंदी घातल्यामुळे कागदावरच्या गणपतीच्या चित्राची पूजा काही घरांत गणेशोत्सवात केली जाते. ही प्रथा का आणि कधी सुरू झाली याचं उत्तर फार कोणी देऊ शकत नाहीत, पण पोर्तुगीजांची भीती, हेच मुख्य कारण दिसतं. म्हणजे बाहेरून गणपतीची मूर्ती आणायला नको, आणि तिचं विसर्जन घराबाहेर जाऊन करायलाही नको.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
</div>
<img alt="pic1" height="336" src="https://lh6.googleusercontent.com/-f-dnI6cr8_k/UF9VzXMtINI/AAAAAAAABnw/COTW5XGv1tQ/s482/matoli.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="482" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पण सर्वसामान्य गोंयकार हा अत्यंत श्रद्धाळू. देवाला कौल लावल्याशिवाय काही करणार नाही. तीच प्रवृत्ती बाटलेल्या ख्रिश्चन लोकांमधे राहिली आहे. मूळची नावं आडनावं कुलदैवतं त्यानी पिढ्यानपिढ्या लक्षात ठेवली आहेत. लग्न झाल्यावर नव्या नवरानवरीने मूळ देवाला जायचं आणि बाहेरून प्रसाद घ्यायचा ही पद्धत अजून काही ख्रिश्चन लोक पाळतात. तसंच कौल लावायची सवय अंगात इतकी भिनलेली, की ख्रिश्चन देवाला कौल लावता येत नाही, मग चर्चमधल्या फादरला चिट्ठ्या देतात. एखाद्या मुलीबरोबर लग्न करू की नको म्हणून. ख्रिश्चनांच्या लग्नातही चुडा भरणे वगैरे विधी असतातच.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
शिगमो म्हणजे मौजमजेचा सण. ख्रिश्चनांचा कार्निव्हालही याच्या जवळच्या काळात ठेवलेला. कार्निव्हालच्या मोठ्या मिरवणुका असतात. इस्टरपूर्वीचा ४० दिवसांचा उपास संपला की पणजीमधे किंग मोमोचं राज्य राज्य ३ दिवसांसाठी सुरू होतं. सगळ्या प्रमुख गावात मुखवटे चित्ररथ वगैरेनी सजलेल्या मिरवणुका निघतात. सगळ्यात पहिल्या गाडीत किंग मोमो, राणी असते आणि मग इतर वेगवेगळ्या विषयावरचे चित्ररथ असतात. शिगम्याच्याही मस्त मिरवणुका असतात. त्यात वेगवेगळी सोंगं, रोमटामेळ असतं. वाळपईला उत्तरेतून आलेला घोडेमोडणीचा नाच असतो. हा बहुधा राण्यांच्या पूर्वजांबरोबर आला असावा.<br />
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://3.bp.blogspot.com/-pFdf5GvtCDs/URAAn59f2GI/AAAAAAAACw8/KXvk3SoDKwk/s1600/ghodemodani.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" src="http://3.bp.blogspot.com/-pFdf5GvtCDs/URAAn59f2GI/AAAAAAAACw8/KXvk3SoDKwk/s1600/ghodemodani.jpg" height="300" width="400" /></a></div>
<br /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="pic3" src="http://www.getsetgoa.com/wp-content/uploads/2012/12/goa-carnival.jpg" height="390" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="520" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
इतर सगळे हिंदूंचे सण इतर ठिकाणांप्रमाणेच उत्साहात साजरे केले जातात. दिवाळी दसरा पाडवा असतोच. अगदी काही वर्षांपूर्वीपर्यंत दिवाळीत मात्र फटाके लावत नसत. फटाके, फराळाचे पदार्थ वगैरे करायचे ते गणपतीतच. दिवाळीच्या दिवशी पोह्यांचे ५ प्रकार करायचे. लक्ष्मीपूजनही महत्त्वाच. गोव्यातल्या दिवाळीत एक मजेशीर प्रकार असतो, तो म्हणजे नरकासूर दहन. उत्तर भारतातल्या रामलीलेसारखे कागद, चिंध्या आणि फटाके भरलेले नरकासुराचे पुतळे नरकचतुर्दशीच्या पहाटे जाळतात. ही पद्धत नक्की कधी आणि कशी सुरू झाली माहिती नाही, पण आहे खरी! दिवाळीच्या आधी लहान मुलं येणार्यात जाणार्यां कडून पैसे गोळा करतात, आणि एक मोठा मुखवटा विकत आणतात. त्याला शोभेल असं अंग आणि कपडे घालतात आणि चतुर्दशीच्या पहाटे नरकासुराचं दहन करून झोपायला जातात. कोणाचा नरकासुर जास्त चांगला याच्या स्पर्धा घेतल्या जातात.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="pic4" src="http://www.heraldgoa.in/newsimages/hok2.gif" height="452" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="619" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
ख्रिश्चनांसाठी नाताळ मोठा. नाताळात हिंदूंच्या दिवाळीच्या किल्ल्यांसारखे ख्रिस्तजन्माचे देखावे असलेले "गोठे" तयार करतात, त्यांच्या स्पर्धा आणि मोठमोठी बक्षीसं असतात. पणत्यांऐवजी मेणबत्त्या आणि आकाशकंदिलांऐवजी चांदण्या लावतात. दिवाळीसारखं एकूण वातावरण ख्रिश्चनही तयार करतात. फराळाचे वेगवेगळे पदार्थ तयार करतात. एकूण त्या त्या ऋतूत आनंद साजरा करायचा, नाव कोणतंही का असेना!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
महालय म्हणजे म्हाळ हा गोव्यातल्या हिंदूंचा एक मोठा ‘सण’. अगदी 2/2 दिवस रजा घेऊन म्हाळ वाढणारे लोक मला माहिती आहेत. तसेच ख्रिश्चनही मृतांच्या सन्मानार्थ एक दिवस पाळतात. हिंदूंसाठी तुळशीचं लग्न हा अजून एक मोठा महत्त्वाचा सण. गोव्यात या सगळ्या परंपरा कमालीच्या श्रद्धेने पाळल्या जातात. गावोगावच्या देवळांच्या जत्रा हे मोठंच प्रस्थ असतं. अशा जत्रांमधे ते कुलदैवत असेल त्या कुटुंबानी हजेरी लावलीच पाहिजे. काणकोणची गड्यांची जत्रा प्रसिद्धच आहे. तशी शिरगावची लईराई जत्रा आणि त्यात निखार्यांीवर चालत जाणारे भक्त हेही प्रसिद्ध आहेत. हिंदूंच्या जत्रांसारखीच ख्रिश्चन लोकांच्या चर्चमधली ‘फीस्ट’. एक कथा आहे, त्याप्रमाणे लईराई देवीच्या बहिणीचं ख्रिश्चन धर्मात धर्मांतर करण्यात आलं. ती म्हापश्याची ‘मिलाग्रिस सायबीण’ लईराईची जत्रा आणि मिलाग्रिस फीस्ट पाठोपाठच येतात. हे दोन्ही उत्सव एका दिवशी आले तर मोठे उत्पात घडून येतात असं लोक समजतात.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्यात ठिकठिकाणी प्रसिद्ध देवळं आहेत. काही देवळांची पोर्तुगीजांच्या भीतीने तेव्हा मराठ्यांच्या किंवा आदिलशहाच्या ताब्यात असलेल्या प्रदेशात स्थलांतरं झाली आहेत. पण अजूनही अशी देवळं मूळ गावच्या नावाने ओळखली जातात. फातर्प्याला शांतादुर्गेची दोन देवळं आहेत, एक शांतादुर्गा फातर्पेकरीण आणि एक शांतादुर्गा कुंकळेकरीण. कारण ती मूळ कुंकोळी गावची! गोव्यात शांतादुर्गा म्हणजेच सांतेरी काही ठिकाणी वारूळाच्या रूपात पुजली जाते. रवळनाथ बेताळ सारखे राखणदार देव फार मानले जातात. ही सगळी मूळ रहिवाशांची देणगी. पण स्थलांतर करून कर्नाटकात स्थायिक झालेले लोक अजूनही आपापल्या कुलदैवताना धरून आहेत. स्वातंत्र्यानंतर त्यानी या देवळाना मोठमोठ्या देणग्या देऊन ऊर्जितावस्था आणली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
या मूळ रहिवाशांचे नाच जसे धालो, फुगड्या अजून गावांमधे मोठ्या प्रमाणात पहायला मिळतात. धालो हा महिलांचा नाच. मोठ्या समूहात केला जातो. धालो साठी ठरलेली जागा असते, त्याला धालो मांड म्हणतात. सगळ्या बायका समोरासमोर दोन रांगा करून कोकणी आणि मराठी गाणी म्हणत मागे पुढे लयीत नाचतात. गणपतीत मृदंगासारखं घुमट वाद्य साथीला घेऊन घुमट आरती केली जाते. या घुमट आरत्यांचीही स्पर्धा घेतली जाते. ख्रिश्चन गावड्यांचा आवडता प्रकार म्हणजे ‘मांडो’. यासाठी ठराविक वेषभूषा असते. पोर्तुगीज आणि भारतीय दोन्ही प्रकारच्या संगीताचं मिश्रण असलेली करूण गीतं मुख्यत: मांडो प्रकारात म्हटली जातात.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="pic7" src="http://www.digitalgoa.com/listing_images/1266384170.dhalo.gif" height="351" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="520" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोंयकार जातीचा कलाप्रेमी. मराठी नाटकं आणि कोंकणी तियात्र हा आवडीचा विषय. सगळ्या जत्रांमधे 2/3 तरी मराठी नाटकं झालीच पाहिजेत! सुविहित संगीत मराठी नाटकाची सुरुवात अण्णासाहेब किर्लोस्करानी केली. बेळगावला असताना ते गोव्यात कामानिमित्त आले होते, कुडचड्याच्या एका देवळात पौराणिक आख्यानांचे खेळ तेव्हा जत्रेनिमित्त त्यांनी पाहिले. हे खेळ देवळाचे पुजारी बांदकर भट बसवून घेत असत. अण्णासाहेबाना ते खेळ आवडले. त्यानी भटजीना हे खेळ घेऊन गोव्याबाहेर यायची विनंती केली. पण “आपण देवाची सेवा म्हणून हे खेळ करतो, तुम्हाला देवाचा प्रसाद देतो, तो घेऊन तुम्हीच असे खेळ सुरू करा असं बांदकरानी अण्णासाहेबाना सांगितलं. अण्णासाहेबांवर पारशी नाटकांचा प्रभाव पडला तसा या गोव्यातील नाटकांचाही पडला, असं बा. द. सातोस्करानी संकलित केलेल्या ‘गोवा प्रकृती आणि संस्कृती’ या पुस्तकात म्हटलं आहे.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
तियात्र हा खास कोंकणी प्रकार. विनोदी फार्सिकल, आणि पाश्चात्य पोर्तुगीज पद्धतीचं संगीत यात असतं. तात्कालिक राजकारण, सामाजिक प्रश्न असे विषय असतात. स्टेजवरून राजकारण्याना मारलेले टोमणे ऐकून स्वत: तो राजकारणी हसत असल्याचं दृश्य इथे तुम्हाला सहजच बघायला मिळेल. या तियात्रांनाही गोव्यात भरपूर प्रेक्षकवर्ग मिळतो आणि मराठी नाटकांनाही. गोव्याने मराठी रंगभूमीला अनेक गुणी रत्नं बहाल केली. पं जितेन्द्र अभिषेकी आणि दीनानाथ मंगेशकर हे दोघे तर एकाच मंगेशी प्रियोळ गावातून आलेले. या दोघांबद्दल नव्याने सांगावं असं काही आता शिल्लक नाही.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
याशिवाय गायकांमधे मोगुबाई कुर्डीकर, केसरबाई केरकर, किशोरी आमोणकर, पं. प्रभाकर कारेकर हे जरा आधीच्या पिढ्यांतले, तर प्रह्लाद हडफडकर, अजित कडकडे, हेमा सरदेसाई, रेमो फर्नांडिस हे जरा अलीकडच्या काळातील गोव्यातून पुढे आलेले. तसेच खाप्रुमामा पर्वतकर हे अतिशय प्रसिद्ध तबलापटू गोव्यातलेच. पण इथल्या काहीशा जुनाट समाज रचनेमुळे असेल किंवा मुंबई हे गुणी जनांना व्यासपीठ मिळवून देणारं शहर म्हणून असेल, पण या सार्यांना मुंबईत जाऊन मगच यश मिळालं.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्यतल्या देवळातील देवदासी पद्धतीतून अनेक कलाकार निर्माण झाले. गोव्यात याना ‘भाविणी’ किंवा कलावंतिणी’ म्हटलं गेलं. त्यातील काही कलाकार मुंबईत स्थायिक झाले आणि त्यानी कल्पनातीत यश मिळवलं. गोव्यात आजही यांचा एक मोठा वर्ग आहे, पण आता त्यात सुधारणा झाली आहे. म्हणजे याना एका जातीचा दर्जा मिळाला आहे. देवदासी प्रथा आता देवळातून बंद झाली आहे, आणि या समाजातल्या मुली लग्न करून इतर कोणत्यही समाजाप्रमाणेच सुखाने रहात आहेत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
याशिवाय पाश्चात्य संगीतातील दिग्गज पियो पीटर डिसूझा, ख्रिस पेरी, लोर्ना कॉर्दिरो, लुसिओ मिरांडा हे गोव्यातलेच. ‘सुपर कॉप” पद्मभूषण जुलिओ फ्रांसिस रिबेरो हेही मूळ गोव्यातले. प्रसिद्ध आर्किटेक्ट चार्ल्स कोरिया हे मूळ गोव्यातले. अनिल काकोडकर आणि रघुनाथ माशेलकर हे प्रसिद्ध शास्त्रज्ञ गोव्याचे सुपुत्र. फुटबॉलपटू ब्रह्मानंद शंखवाळकर, क्रिकेटियर दिलीप सरदेसाई आणि हॉकीपटू ज्योकिम कार्व्हाल्हो हेही गोव्यातलेच. धर्मानंद कोसंबी, त्यांचे सुपुत्र दामोदर धर्मानंद कोसंबी, पं. महादेवशास्त्री जोशी जुझे कुन्हा, हे संस्कृतीचे अभ्यासक आणि तज्ञ, मारिओ मिरांडा, सुबोध केरकर यासारखे चित्रकार, वर्षा उसगावकरसारखी अभिनेत्री हे सारे गोव्यातलेच.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
फ्रॆंक मोराएस, डोम मोराएस, जुझे परेरा, टिओटोनिओ डिसूझा, ज्ञानपीठ पुरस्कार विजेते रवीन्द्र केळेकर हे सारे गोव्याचेच सुपुत्र. त्यांच्या कामाला गोव्याच्या भूमीत सुरुवात झाली पण प्रसिद्धीसाठी सगळ्यानाच महाराष्ट्र आणि त्यातही मुंबईने मदत केली. मंगेशकर भावंडांचे आजही गोव्याशी जवळचे संबंध आहेत. पं. हृदयनाथ मंगेशकर एका कार्यक्रमासाठी गोव्यात आले होते, तेव्हा “गोव्याला मी महाराष्ट्राचं टोक समजतो” असं म्हणाले आणि प्रेक्षकात बसलेल्या आजी माजी मुख्यमंत्र्यानी या वाक्याला हसून दाद दिली होती!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
असा हा गोवा. बराचसा पारंपरिक, पण पोर्तुगीजांच्या शेकडो वर्षांच्या प्रभावामुळे काहीसा बदललेला. जे काही रसायन तयार झालंय, ते मात्र सगळ्यांनाच मोहवणारं!<br />
<br />
क्रमशः</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-120757317271838972013-01-28T03:24:00.002-08:002013-01-28T03:24:24.806-08:00आमचे गोंय (भाग ८) - स्वातंत्र्यानंतर आणि घटकराज्य<br />
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
स्वातंत्र्यानंतर आणि घटकराज्य</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९ डिसेंबर १९६१ ला गोवा पोर्तुगीजांच्या तावडीतून मुक्त झाला. भारतीय लष्कर पणजीच्या सचिवालयात पोचले तेव्हा गव्हर्नर जनरल तिथे नव्हते! त्यांच्या केबिनमध्ये कागदपत्रे पसरलेली होती आणि टेबलावर अॅचस्पिरिनच्या गोळ्या पडलेल्या होत्या. श्री. वामन राधाकृष्ण आपल्या "मुक्तीनंतरचा गोवा" या पुस्तकात म्हणतात, "विचार करून त्यांची डोकेदुखी वाढली असावी आणि त्यानी गोळ्या घेतल्या असाव्यात. पोर्तुगीजांची डोकेदुखी वाढली खरी पण गोव्यातली आणि भारतीय जनतेची डोकेदुखी मात्र कमी झाली."</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
भारताचे तेव्हाचे संरक्षणमंत्री कृष्ण मेनन म्हणाले, "आम्ही वर्षानुवर्षे वाट पाहिली. सामोपचाराची बोलणी केली. संधी दिली आणि अखेर आम्हाला कारवाई करावी लागली. कुठल्याही राष्ट्राच्या सार्वभौमत्त्वाला आम्ही बाधा आणली नाही. पोर्तुगालवर हल्ला केला नाही." पण आंतर्राष्ट्र्रीय प्रतिक्रिया मात्र अतिशय उद्बोधक होत्या! यावेळेला रशियाने अधिकृत रीत्या भारताचं समर्थन केलं, तर चीनने भारताच्या बाजूने किंवा विरुद्ध अशी कोणतीच प्रतिक्रिया दिली नाही. पाकिस्तानचे अध्यक्ष जनरल आयुबखान म्हणाले, "भारताचा जर फायदा होणार असेल, आणि दुसरा पक्ष दुबळा असेल, तर भारत त्याच्यावर हल्ला करायला मागेपुढे पाहाणार नाही, हे आम्हाला आधीच माहिती होतं!!!" आफ्रिकेतल्या अनेक देशानी भारताला आपला पाठिंबा दर्शवला. लंडनमधल्या "डेली टेलीग्राफ" या दैनिकाने गोव्यात झालेल्या सत्तांतराची तारीफ केली. गोव्यातील ज्या संस्था विविक्षित जातीच्या किंवा समाजाच्या कल्याणासाठी चालवण्यात येतील, त्याना प्रशासनाकडून कोनतीच मदत होणार नाही असं गोव्याच्या प्रशासनाने जाहीर केलं.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोवा मुक्तीपूर्वी गोव्यातील लुझो इंडियन (अर्ध पोर्तुगीज) समाजाला बर्यााच सवलती होत्या, गोवा मुक्तीनंतर त्यांच्या सवलती काढून घेतल्या जातील या भीतीमुळे गोवा मुक्त झाला हे लुझो इंडियन समाजाला आवडलं नाही. त्यांची पोरं सालाझारचा जयजयकार करत फिरू लागली पण गोव्यातील आम जनतेने त्यांचा आवाज बंद पाडला. तरी 'हेराल्ड' हे पणजीतलं पोर्तुगेज दैनिक भारतविरोधी प्रचार करतच राहिलं. हेराल्डच्या विरोधकांनी आणि हेराल्डच्या बाजूच्या लोकांनी एकाच वेळी मोर्चे काढले. पोलिसांनी त्यांच्यावर सौम्य लाठीमार केला. पोर्तुगीजांच्या खोट्या प्रचाराला उत्तर म्हणून गोव्यातील २००० हून जास्त नागरिकांनी सह्या करून युनोच्या सरचिटणिसांना एक निवेदन सादर केलं. त्यात गोव्यातील जनतेची पोर्तुगीज अत्याचारांपासून सुटका केल्याबद्दल पंडित नेहरुंचे आभार मानले होते, आणि आनंद व्यक्त केला होता.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पंडित नेहरूनी एक निवेदन केलं की, " पोर्तुगीज स्थानबद्धाना गोव्यातून इतरत्र हलवून मग गोव्यातील सैन्य काढून घेतलं जाईल. प्रजासताकदिनाला म्हणजे २६ जानेवारी १९६२ ला गोवा दीव दमण इथल्या सर्व राजकीय कैद्याना माफी देण्यात आली. तर फोंडा इथे ठेवलेल्या सर्व पोर्तुगीज युद्धकैद्याना २ मे ते १५ मे च्या दरम्यान दाबोली ते कराची विमानाने आणि तिथून पुढे पोर्तुगालाकडे बोटीने पाठवण्यात आले. शेवटच्या फेरीत पोर्तुगालचे शेवटचे गव्हर्नर जनरल व्हासाल द सिल्व्हा हे होते. या मुक्त केलेल्या युद्धकैद्यांबरोबर लुझो इंडियन लोकही पोर्तुगालला निघून गेले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोवा मुक्त झाल्याबरोबर गोव्याची भाषा कोणती याबद्दल वाद चालू झाले. मराठीवादी नेते लष्करी राज्यपालाना भेटले, तर कोकणीवाद्यानी आपली परिषद घेतली. तसंच गोवा कुठल्या राज्यात समाविष्ट करावा याबद्दलही चर्चा सुरू झाल्या. या वादात महाराष्ट्र आणि कर्नाटकानेही उडी घेतली. महाराष्ट्राचे मुख्यमंत्री यशवंतराव चव्हाण त्यांच्या कुंपणावरच्या जागेवरून म्हणाले "विलीनीकरणाचा प्रश्न सध्या नको." तर म्हैसूरचे मुख्यमंत्री कंठी म्हणाले, " गोव्यात महाराष्ट्र आणि कर्नाटक दोन्ही राज्यातले अधिकारी नेमू नयेत." गोव्याचे वेगळे अस्तित्व राहिले पाहिजे असं वाटणारा एक गट गोव्यात मूळ धरत होता, तर नॅशनल काँग्रेस (गोवा) या संस्थेला गोवा महाराष्ट्रात विलीन व्हावा असं वाटतं होतं. या संस्थेने तसा ठरावही ११ मार्च १९६२ या दिवशी केला. गोवा, दमण आणि दीव या प्रदेशात जन्मालेल्या लोकाना भारताचे नागरिकत्व दिल्याची घोषणा भारत सरकारने ९ एप्रिल १९६२ या दिवशी केली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोवा मुक्त झाला तरी अजूनही गोव्यात प्रवेश करायला परवाना लागत होता. हा परवाना म्हणजे नागरिकत्वाचा आणि भारताच्या एकात्मतेचा अपमान आहे असं म्हणून १० मे ला आपण परवाना न घेता गोव्यात जाणार असं मधू लिमयेनी जाहीर केलं. मधल्या संक्रमण काळात समाजविघातक लोकांनी गैरफायदा घेऊ नये म्हणून ती व्यवस्था होती असा खुलासा केंद्र सरकारने केला. १० मेला ठरल्याप्रमाणे श्री मधू लिमये परवान्याशिवाय गोव्यात आले आणि लागलीच केंद्र सरकारने परवाना पद्धत बंद केली. ७ जून १९६२ ला लष्करी राजवट संपली आणि श्री टी शिवशंकर यानी गोव्याचे पहिले नायब राज्यपाल म्हणून कारभाराची सूत्रे हातात घेतली. याच दरम्यान गोवा मुक्तीसाठी लढलेल्या नॅशनल काँग्रेस (गोवा) या संघटनेच्या समितीने गोव्याचे वेगळे अस्तित्व ठेवावं आणि मराठी व कोकणी दोन्ही भाषांना गोव्यात उत्तेजन मिळावं असं निवेदन पंतप्रधान पं. नेहरू याना दिलं. गोव्याचं स्वतंत्र अस्तित्व टिकवायचं की महाराष्ट्रात सामील व्हायचं यावरून चर्चा सुरूच होत्या.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
२१ फेब्रुवारी १९६३ ला संसदेत केंद्रशासित प्रदेशाना कायदेमंडळ आणि मंत्रिमंडळ देणारं विधेयक आलं आणि गोव्यात विधानसभा आणि मंत्रीमंडळ येणार हे स्पष्ट झालं. नॅशनल काँग्रेस (गोवा) ही संघटना ज्या हेतूने स्थापन झाली होती, तो आता साध्य झाला होतात्यामुळे ती विसर्जित करून गोव्यात भारतीय राष्ट्रीय काँग्रेसची शाखा स्थापन करण्याच्या दृष्टीने हालचाली सुरू झाल्या. पुरुषोत्तम काकोडकर हे गोवा प्रदेश काँग्रेस समितीचे पहिले अध्यक्ष म्हणून निवडून आले. २० मे १९६३ ला पं नेहरू गोव्यात आले. "गोव्याचे वेगळे अस्तित्व ठेवावे असं आमच्या सरकारने ठरवलं आहे, आणि या निर्णयाविरुद्ध चळवळ केली तरी त्याचा काही उपयोग होणार नाही." असं त्यानी सांगितलं.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="p1" height="394" src="http://www.timescontent.com/tss/photos/preview/123854/Pandit%20Jawaharlal%20Nehru-T%20Siva%20Sankar.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="354" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
यावेळेला एक आगळी घटना घडली. पंडितजी मंगेशीच्या देवळात गेले होते. गोव्यात हरिजनांना सगळ्या मंदिरात प्रवेश अजूनही मिळत नाही. पंडितजी देवळात जात असताना 'आम्हाला मंदिर प्रवेशाला मदत करा' असे बोर्ड घेऊन काही हरिजन देवळच्या रस्त्यात उभे होते. पंडितजीनी त्यावर काही प्रतिक्रिया त्या वेळी दिली नाही. पंडितजी देवदर्शन घेऊन परत येत असताना एक हरिजन पंडितजीना म्हणाला," पंडितजी आपका दर्शन हुआ, भगवान का दर्शन नही हुआ." पंडितजी त्याला म्हणाले, "मैं आपसे सहमत हूँ." या वेळी "हरिजनांना मंदिर प्रवेश करू द्या" असं पंडितजीनी म्हणायला पाहिजे होतं असं अनेक लोकांना वाटलं. हे एक गालबोट वगळता पंडितजींचा गोवा दौरा यशस्वी झाला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
याच दरम्यान प्रजासमाजवाद्यानी गोव्यात आपली शाखा स्थापन केली आणि कम्युनिस्टानी 'शेतकरी पक्ष' या नावाचा एक पक्ष गोव्यात स्थापन केला. सर्वसामान्य जनता काँग्रेसच्या नावामुळे तिकडे आकर्षित व्हायला लागली होती. यावेळी श्री दयानंद म्हणजेच भाऊसाहेब बांदोडकर हे राजकारणात नव्हते. ते एक दानशूर म्हणून प्रसिद्ध असलेले खाण मालक होते. भाऊंचा जन्म १२ मार्च १९११ चा. म्हणजेच या वेळेला ते ५२ वर्षांचे होते. काँग्रेसचे सरचिटणीस के.के.शहा पणजीला मांडवी हॉटेलात उतरले होते. आपणही काँग्रेसला मदत करावी या उद्देशाने भाऊ श्री के.के. शहा याना भेटायला मांडवीत गेले. या वेळेला शहा काही लोकांशी चर्चा करत होते. भाऊना कोणी बसा सुद्धा म्हटले नाही. ते थोडा वेळ ताटकळत बाहेर उभे राहिले. एवढ्यात बा.द. सातोस्करानी भाऊंना बाहेर उभे असलेले पाहिले. त्यानी भाऊना लगेच शहांकडे नेलं. पण आता भाऊसाहेब चिडले होते. ते म्हणाले, "मी काँग्रेसला मदत करायला आलो होतो, पण मला काँग्रेसमधे अशी वागणूक मिळणार असेल, तर तुम्ही सामान्य लोकांना कशी वागणूक द्याल हे समजलंच."</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोवा स्वतंत्र झाल्यानंतर मुंबईतील काही लोकांनी 'महाराष्ट्रवादी' पक्ष स्थापन करायचं ठरवलं होतं. भाऊसाहेबांनी या पक्षाला सर्वतोपरीची मदत केली आणि ६ मार्च १९६३ ला म्हार्दोळ इथे 'महाराष्ट्रवादी गोमांतक पक्षा'ची स्थापना झाली. खरं पाहता गोव्यातील भा.रा. काँग्रेसमध्ये महाराष्ट्रात विलीनिकरण करण्याचा विचार असलेली मंडळी बहुमतात होती, पण पंडितजींच्या भूमिकेमुळे त्यांना जाहिरनाम्यात तसं म्हणता येईना! गोव्याचे महाराष्ट्रात विलीनिकरण होऊ नये असं बहुसंख्य ख्रिश्चन लोकांना वाटत होतं. त्यांच्यापैकी काहीनी एकत्र येऊन युनायटेड गोवन्स पक्ष स्थापन केला. गोव्यातलं पहिलं मराठी दैनिक 'गोमंतक' २४ मार्च १९६२ ला सुरू झालं तर पहिलं इंग्लिश दैनिक 'नवहिंद टाईम्स' १८ फेब्रुवारी १९६३ ला सुरू झालं. अशातच निवडणुका जाहीर झाल्या.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
एस. एम. जोशी नेते असलेल्या प्रजासमाजवादी पक्षाबरोबर मगोपने युती करून निवडणूक लढवली आणि २८ पैकी १४ जागा जिंकल्या. २ प्रजासमाजवादी जिंकले आणि युनायटेड गोवन्स चे १२ जण निवडून आले. कोंग्रेसचा एकही उमेदवार निवडून आला नाही.या निवडणुकीएत एक मजेशीर गोष्ट घडली. काँग्रेसचं प्रचारसाहित्य घेऊन वसंतराव नाईक गोव्यात आले, आणि राहिले ते भाऊसाहेबांच्या घरी! काँग्रेसच्या कमिटीत याला आक्षेप घेतला गेला. त्यावर वसंतराव नाईक म्हणाले," भाऊसाहेब माझे मित्र आहेत. त्यांच्या घरी रहाणे म्हणजे मगोप चा प्रचार नव्हे!" तर मगोप विजयी होताच भाऊसाहेब 'कोणाला मुख्यमंत्री करावे' याचा सल्ला घेण्यासाठी धावले ते वसंतराव नाईकांकडे! काँग्रेसच्या वसंतराव नाईकांनी मुख्यमंत्री होण्यासाठी मगोपच्या भाऊसाहेब बांदोडकरांचे मन वळवले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
२० डिसेंबर १९६३ ला भाऊसाहेबांच्या नेतृत्त्वाखाली गोव्याचं पहिलं मंत्रीमंडळ स्थापन झालं. मगोपचा विजय हा विलीनीकरणवाल्यांचा विजय अशी घोषणा भाऊसाहेबांनी केली. तर काँग्रेसच्या नेत्यांनी विलीनीकरणाचा प्रश्न १० वर्षे पुढे ढकलावा अशी भूमिका घेतली. युनायटेड गोवन्सने विलीनिकरण नकोच अशी भूमिका घेतली. वास्तविक निवडून येताच ६ महिन्यात मगोपच्या सर्व आमदारानी राजीनामे देऊन राजकीय पेचप्रसंग निर्माण करायचा असं निवडणुकांपूर्वीच ठरलं होतं. पण कुठेतरी माशी शिंकली आणि मगोपचं सरकार सुरू राहिलं. २३ जानेवारी १९६५ ला गोव्याच्या विधानसभेत गोव्याचं महाराष्ट्रात विलीनीकरण व्हावं अशा आशयाचा ठराव मंजूर झाला. तर महाराष्ट्र विधानसभेने १२ मार्च १९६५ ला गोव्याचं असं विलीनीकरण व्हावं आणि त्यानंतर गोव्याला विशेष दर्जा द्यावा असा ठराव मंजूर केला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="p2" height="273" src="http://t0.gstatic.com/images?q=tbn:ANd9GcQv_LL3xTinTTfNAc5dLTfnkzANPNXMAdkhZLUM8sUIVk2DkObZ" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="270" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
लालबहादूर शास्त्रींच्या कारकीर्दीत एक ठराव झाला होता, की गोव्याच्या विलीनीकरणाचा प्रश्न निवडणूक घेऊन सोडवावा. शेवट श्री स. का. पाटील यानी गोव्यात सार्वमत घेण्याचा ठराव संसदेत मांडला आणि तो १ डिसेंबर १९६६ रोजी मंजूर झाला, आणि भाऊसाहेब बांदोडकरांनी तो स्वीकारला. १६ जानेवारी १९६७ हा मतदानाचा दिवस ठरवला गेला. मगोपचे काही नेते अशा सार्वमतात जिंकण्याबद्दल साशंक होते. सार्वमत १० वर्षे पुढे ढकलावे असं काँग्रेसच्या गोव्यातील नेत्याना वाटत होतं. आपण सत्तेत असल्यामुळे सार्वमतावर परिणाम होईल आणि ते नि:पक्षपाती होणार नाही असं म्हणत भाऊसाहेबांनी राजीनामा दिला. कोणालाही अभिमान वाटेल असाच हा निर्णय होता.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१८ डिसेंबर १९६६ ला गोवा विलिनीकरण आघाडीची स्थापना झाली. मगोप, गोवा प्रदेश काँग्रेसचा विलीनीकरणवादी गट, कम्युनिस्ट, महाराष्ट्र विलीनीकरण आघाडी, प्रजासमाजवादी, जनसंघ आणि रा स्व संघ हे विलिनीकरणाच्या बाजूने उभे राहिले. तर स्वतंत्र अस्तित्व ठेवण्याच्या बाजूने युनायटेड गोवन्स पक्ष आणि प्रदेश काँग्रेस समिती काम करू लागले. विलीनीकरणवाद्याना 'फूल' तर विरोधकाना 'दोन पाने' हे चिन्ह मिळाले. दोन्ही पक्ष जिद्दीने प्रचाराला लागले. प्रचारात साम दाम दंड भेद सगळे प्रकार वापरले गेले! दैनिक गोमंतक विलीनीकरणाच्या बाजूने तर गोव्यातली कोकणी आणि पोर्तुगीज वृत्तपत्रं तसंच राष्ट्रमत हे मराठी दैनिक विरोधात प्रचार करायला लागले. मारामार्याआ, घोषणायुद्ध एकच राळ उडाली. कुंडई इथे दगडफेक झाली, पणजीत सोडावॉटरच्या बाटल्या फेकण्यात आल्या. एका विलीनीकरणवाद्याला गोणपाटात घालून सांतिनेजच्या नाल्यात फेकले. तो कसाबसा जीव वाचवून आला तर पोलीस त्याची तक्रार दाखलच करून घेईनात! अशा दंडेलीच्या प्रकरणात विरोधकानी म्हणजे केंद्रशासित प्रदेशवाल्यानी बाजी मारली!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
बहुतेकाना हा सामना हिंदू विरुद्ध ख्रिश्चन असा होणार असं वाटत होतं. आणि लोकसंख्येचं गणित पाहता हिंदूंची लोकसंख्या ६०००० ने जास्त. पण हळूहळू हिंदूतले अंतर्विरोध पुढे येऊ लागले. बहुजनसमाज हा विलीनीकरण पाहिजे म्हणत होता, तर उच्चवर्णीय काही हितसंबंधांमुळे विलीनीकरण नको असं म्हणायला लागले. ख्रिश्चन मात्र बहुसंख्येने विलीनीकरणाच्या विरोधातच राहिले. डॉ. जॅक सिक्वेरा, उद्योगपती व्ही एम साळगावकर, उदय भेंब्रे इ. लोकानी गोवा केंद्रशासित प्रदेश रहाण्यासाठी प्रयत्न केले. राष्ट्रमत दैनिकात श्री उदय भेंब्रे 'ब्रह्मास्र' हे सदर लिहीत असत. ते खूप मुद्देसूद लिहीत. 'गोवा केंद्रशासित प्रदेश राहिला तर गोव्याला स्वतःचं मंत्रीमंडळ मिळेल, केंद्रसरकारकडून जास्त मदत मिळेल' असे लेख तेव्हा त्यांनी लिहिले, आणि ते लोकाना पटण्यासारखेच होते! गोवा विलीन झाला तर गोव्याची विधानसभा जाऊन फक्त डेप्युटी कलेक्टर येईल, महाराष्ट्र विधानसभेत गोव्याला फक्त ४ आमदार मिळतील, उद्या तुमच्या शेताचा बांध फुटला तर तक्रार करायला तुम्ही मुंबईला जाणार का? असा प्रभावी प्रचार राष्ट्रमतने केला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
विलीनीकरणवादी शिवाजी महाराजांचे नाव सतत घेत असत. त्यावर "शिवाजी महाराज हे राष्ट्र्पुरुष आहेत. त्यांच्याबद्दल गोव्याला नेहमीच आदर राहील. विलीनीकरण झालं किंवा नाही झालं तरी त्याने काय फरक पडतो? शिवाजी महाराजांचं नाव घ्यायला महाराष्ट्रात विलीनीकरण कशाला पाहिजे?" अशी मल्लीनाथी राष्ट्रमतने केली. विलीनीकरणवादी म्हणाले, "दिल्लीपेक्षा मुंबई जवळ" तर केंद्रशासित प्रदेशवाले म्हणत, " मुंबईपेक्षा पणजी लागी (जवळ)". "नको तुमची श्रीखंडपुरी, आमची शीतकडीच बरी" अशी घोषणा केंद्रशासित प्रदेशवाल्यानी दिली. विलीनीकरणवाद्यांची कारणं जास्त भावनिक तर केंद्रशासित प्रदेशवाल्यांची व्यावहारिक अशा प्रकारची होती. पण विलीनीकरणवाद्यांचं सर्वात जास्त नुकसान झालं ते खुद्द भाऊसाहेब बांदोडकरांच्या लोकप्रियतेमुळे! केंद्रशासित प्रदेशवाद्यानी अतिशय कल्पक असा प्रचार केला. तो म्हणजे, "गोवा महाराष्ट्रात विलीन झाला तर भाऊसाहेब मुख्यमंत्री रहाणार नाहीत. तेव्हा तुम्हाला भाऊसाहेब मुख्यमंत्री म्हणून रहायला हवे असतील, तर विलीनीकरणाचा विरोध करा!!!" निदान काही मतदारांवर तरी या घोषणेचा परिणाम झालाच झाला!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
अखेर मतदान झालं. या वेळेला गोव्यात एकूण ३८८३९२ मतदार होते. यातल्या ८१.७०% मतदारांनी मतदानाचा हक्क बजावला. केंद्रशासित प्रदेशवाल्यांच्या बाजूने ५४.२०% मतदान झालं, तर विलीनीकरणाच्या बाजूने ४३.५०% मतं पडली. २.३०% मतं बाद ठरली. विलीनीकरणवाद्यांचा ३४०२१ मतानी पराभव झाला. एकूण ७०७५९ लोकानी मतदान केलं नाही, तर ७२७२ मतं बाद ठरली. २८ विधानसभा मतदार संघांपैकी १२ मतदार संघात विलीनीकरणाच्या बाजूने मतदान झालं. तर १६ मतदारसंघात संघशासित प्रदेशवाल्याना आघाडी मिळाली. पैकी ५ मतदारसंघात ही आघाडी अगदी निसटती होती. दक्षिण गोव्यातल्या कुंकळ्ळी, बाणावली, नावेली, कुडतरी आणि कुट्ठाळी या कॅथॉलिक ख्रिश्चन बहुसंख्य असलेल्या फक्त ५ मतदारसंघातच केंद्र शासित प्रदेश वाद्याना ४५३९६ मतांची विजयी आघाडी मिळाली. अपेक्षेप्रमाणेच फोंडा, पेडणे, डिचोली, पाळी, मांद्रे, मडकई, शिरोडा हे मतदारसंघ विलीनीकरणाच्या बाजूने राहिले. बाद आणि मतदान न केलेल्या २०.६०% मतांनी निकाल दुसर्या बाजूला झुकला असता कदाचित! पण या जर-तर ला तसा काही अर्थ नाही. बहुमताने गोव्याच्या भविष्याचा फैसला झाला आणि गोवा केंद्रशासित प्रदेश रहाणार यावर शिक्कामोर्तब झालं.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सार्वमताचा निकाल लागला तो मगोपला अनपेक्षित असला तरी त्यानी खुल्या दिलाने मान्य केला. "लढाई हरलो, पण युद्ध हरलो नाही" असं निवेदन मगोप ने दिलं आणि परिस्थितीचं भान आपल्याला असल्याचं दाखवून दिलं. सार्वमतांनंतर लगेच म्हणजे २८ मार्च १९६७ ला दुसर्यान विधानसभेसाठी निवडणूक झाली. सार्वमताच्या पार्श्वभूमीवर मगोप निवडणूक हरणार असं अनेकाना वाटत होतं. पण तरीही मगोपने प्रजासमाजवाद्यांबरोबरची युती मोडली आणि स्वतंत्रपणे निवडणूक लढवली. आता युनायटेड गोवन्स पक्षात भांडणं होऊन पक्षाची २ शकले उडाली. मगोप मध्येही भाऊसाहेबांच्या एकछत्री कारभाराबद्दल कुरबुरी हळूहळू सुरू झाल्याच होत्या. तरी मगोपला १६ आणि युगोप ला १२ जागा हे समीकरण निकालात कायम राहिलं. या निवडणुकीत काँग्रेसला परत एकही जागा मिळाली नाही. भाऊसाहेब बांदोडकर मडकई मतदारसंघात उभे राहिले त्याना ७८०० मतं मिळाली. गोव्यातले मतदारसंघ अगदी कमी लोकसंख्येचे असतात, हे लक्षात घेता ही ७८०० मतं त्या मतदारसंघातील एकूण मतांच्या ९२.४० % टक्के होती! आणि भाऊसाहेब परत गोव्याचे मुख्यमंत्री झाले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
यावेळेला मगो पक्षात सगळं आलबेल नव्हतं. निवडणुकांनंतर अवघ्या ४ महिन्यात मगोपचं काँग्रेसमध्ये विलीनीकरण करावं असा प्रस्ताव आला होता. त्या दृष्टीने हालचाली सुरू झाल्या होत्या. पण बरीच भवति न भवति होऊन मगोपचं अस्तित्त्व टिकवायचा निर्णय झाला. लवकरच भाऊसाहेबांच्या 'मनमानी' कारभाराविरुद्ध ७ आमदारानी बड केलं. ते यशस्वी झालं नाही तरी मगोप मधली भांडणं चव्हाट्यावर आली. मगोपच्या १६ पैकी ७ आमदारांनी राजीनामे दिले, पण भाऊसाहेब बांदोडकरांनी युगोप मधल्या ५ जणांचा पाठिंबा मिळवला आणि आपलं सरकार टिकवून धरलं. इथूनच गोव्याच्या राजकारणातल्या ध्येयशून्य पक्षांतरांच्या आणि संधीसाधू युत्यांच्या काळ्या प्रकरणाला सुरुवात झाली. लवकरच या फुटलेल्या ७ पैकी तिघेजण काँग्रेसवासी झाले, तर उरलेल्या चौघांनी नव महाराष्ट्रवादी गोमांतक पक्ष स्थापन केला. यानंतर महत्त्वाची घटना म्हणजे मांडवी नदीवरचा ७ वर्षे रेंगाळलेला पूल १९७० साली पूर्ण झाला एकदांचा. अर्थातच नंतर तो आणखी १६ वर्षांतच कोसळला, आणि गोंयकारांना गोव्यातल्या इंजिनिअरांची चेष्टा करायला एक कारण मिळालं.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९७२ साली परत निवडणुका विधानसभा झाल्या. यावेळेला एकूण ४ स्थानिक आणि ५ राष्ट्रीय पक्षानी निवडणूकीत भाग घेतला. तरी मगोप १८ आणि युगोप १० जागांवर विजयी झाले. गोव्यातले मतदार स्थानिक प्रश्नाना आणि पक्षाना जास्त महत्त्व देतात हे परत एकदा दिसून आलं. भाऊसाहेब बांदोडकर परत मुख्यमंत्री झाले. पण परत एकदा मगोप काँग्रेसमधे विलीन करायच्या हालचाली सुरू झाल्या. यावेळी काँग्रेसने भाऊसाहेब बांदोडकरांच्या सगळ्या अटी मान्य केल्या होत्या. पण हा निर्णय अमलात येण्यापूर्वीच १२ ऑगस्ट १९७३ ला भाऊसाहेब बांदोडकरांना हृदय विकाराचा झटका आला आणि त्यांचं निधन झालं. भाऊसाहेबांच्या पार्थिवाचं दर्शन घेण्यासाठी अपार जनसमुदाय लोटला. भाऊसाहेबांच्या कार्यपद्धतीवर हुकुमशाहीचे आरोप झाले. त्यानी स्वतःच्या कुटुंबाचं हित पाहिलं असंही म्हटलं गेलं. पण गोव्यातल्या सामान्य जनतेत त्यांची लोकप्रियता वादातीत होती. भाऊसाहेबांच्या नंतर त्यांच्या कन्या सौ. शशिकला काकोडकर गोव्याच्या दुसर्या मुख्यमंत्री झाल्या. दरम्यान युगोपचे अनेक तुकडे झाले आणि शेवट पक्षच बरखास्त करण्यात आला. श्री प्रतापसिंग राणे यानी मगोप सोडून काँग्रेसमधे प्रवेश केला. नंतर १९७७ सालच्या विधानसभा निवडणुकांत परत मगोपच्या हाती सत्ता आली. यावेळी प्रथमच गोव्यात काँग्रेसचे १० आमदार निवडून आले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="p3" height="500" src="http://t3.gstatic.com/images?q=tbn:ANd9GcRpHORa_6eKZcKeuK7ktElnJI8LuiJIXq-B4Re3ZZeoOfC2zQtInQ" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="400" /></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
श्रीमती काकोडकर यांच्या कारकीदीत गोवा युनिव्हर्सिटीची स्थापना करण्या निर्णय होऊन बांधकाम सुरू झाले. कसेल त्याची जमीन, शहर नियोजन, गुमास्ता, पुराण वस्तु-पुराभिलेख संरक्षण कायदा असे महत्त्वाचे कायदे झाले. विद्यार्थ्यांनी आंदोलन करून प्रवासभाड्यात ५०% सवलत मिळवली. कला अकादमी अस्तित्वात आली. गोवा आर्थिक विकास महामंडळ स्थापन झाले. बस व्यवस्था राष्ट्रीयीकरणाच्या दिशेने वाटचाल सुरू झाली. बोरीच्या नव्या पुलाची घोषणा झाली. विधानसभेत गोवा घटकराज्य करण्याची मागणी करण्यात आली. मुंडकार कायदा झाला आणि सुमारे ४२००० मुंडकाराना ते रहात असलेल्या घरांची मालकी मिळाली. साळावली धरणाचं काम सुरू झालं. अशा अनेक चांगल्या गोष्टी झाल्या तरी श्रीमती काकोडकर आपल्या नातेवाइकांना सवलती देत असल्याचे आरोप सुरू झाले. १९७८ साली तर मोठीच धमाल झाली. त्या वर्षाचं आर्थिक अंदाजपत्रक विधानसभेत सादर होण्यापूर्वीच गोमंतकमधे छापून आलं. ३ आमदारानी मगोपचा त्याग केला आणि आणि १९७९ मधे शशिकला काकोडकर यांचं सरकार कोसळलं. यावेळच्या चर्चेत पेपरवेट, सभागृहातील गांधीजींच्या पुतळ्याचा शस्त्र म्हणून फेकाफेक करण्यासाठी वापर झाला. आणि गोव्यातील लोकशाही परिपक्व झाल्याची लोकांची खात्री पटली. २७ एप्रिल १९७९ ला गोव्यात राष्ट्रपती राजवट लागू झाली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
३ जानेवारी १९८० ला गोव्यात सार्वत्रिक निवडणुका झाल्या. सगळ्या देशातच राष्ट्रीय पक्षंचे तुकडे उडाले होते. त्यंच्याबरोबर गोव्यातल्या मगोपचेही तुकडे झाले. प्रत्येक पक्षाने आपापले उमेदवार स्वतंत्रपणे उभे केले. या निवडणुकीचा निकाल कसा होता? गोव्याच्या २८ आणि दीव दमणच्या २ अशा एकूण ३० जागांसाठी मगोचे ७, अर्स काँग्रेसचे २० तर ३ अपक्ष निवडून आले. निवडणुकीनंतर अर्स काँग्रेसचं इंदिरा काँग्रेसमधे विलीनीकरण झालं, आणि २ अपक्षही इं. काँग्रेसमधे सामील झाले. गोव्यात प्रथमच प्रतापसिंग राणेंच्या नेतृत्त्वाखाली काँग्रेसचं सरकार स्थापन झालं. यानंतरची गंमत म्हणजे शशिकलाताईनी आपण मगोप विसर्जित करत आहोत आणि आपण इंदिरा काँग्रेसमधे सामील होणार अशी घोषणा केली! त्याला रमाकांत खलप आणि इतर काही जणानी विरोध केला. एकीकडे काँग्रेसमधेही अंतर्गत भांडणं, राजीनामे, पक्षांतरं सगळं काही चालू होतंच. गोव्यात अशा प्रकारांचं प्रमाण जरा जास्त आहे. याचं कारण म्हणजे गोवा हे अगदी लहान राज्य आहे. विधानसभा तेव्हा ३० आणि आता ४० आमदारांची. १४ लाख लोकसंख्येत ४० आमदार. पक्षांतरबंदी कायदा असला तरी साधारण १४ ते १८ आमदारांमधून १/३ म्हणजे ५/६ जणांचा गट स्थापन करून सरकार बनविणे किंवा कोसळविणे हे सहज शक्य असतं. त्यात कमी मतदार असल्यामुळे अपक्षना सुद्धा पुरेसे पैसे असतील तर निवडून येता येतं. हे अपक्ष मग किंगमेकर बनतात.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
श्रीमति इंदिरा गांधींच्या निधनानंतर १९८४ साली लोकसभेबरोबर गोवा विधानसभेच्या निवडणुका झाल्या. त्यत इंदिरा काँग्रेसचे १७ आमदार निवडून आले आणि परत प्रतापसिंग राणे मुख्यमंत्री झाले. १९८५ साली गोवा युनिव्हर्सिटी प्रत्यक्ष कार्यरत झाली. या वर्षी राजभाषेच्या प्रश्नावरून परत एकदा कोंकणी मराठी वादाला तोंड फुटलं. कोकणी समर्थकांच्या मोर्च्याला उद्देशून, "आधी आपल्या मुलांना कोकणी शिकवा." असा टोला राणेंनी हाणला. पण कोकणी आणि मराठीवाद्याना शांत करण्यासाठी "गोव्याची कोकणी, दमण आणि दीवची गुजराती ही राज्यभाषा करून मराठीला योग्य स्थान दिले जाईल." असा ठराव एकेकाळच्या मराठीच्या कट्टर पुरस्कर्त्या प्रतापसिंग राणेंच्या सरकारने पास केला. या ठरावाने दोन्ही भाषांचे समर्थक वैतागले. "कोकणी राज्यभाषा, कोकणीचा आठव्या परिशिष्टात समावेश आणि घटकराज्याचा दर्जा या तीन मागण्या ९० दिवसांत पुर्याग झाल्या नाहीत तर तीव्र आंदोलन करण्यात येईल." असा इशारा कोकणीवाद्यांनी दिला. मराठीला दुय्यम स्थान सहन करणार नाही म्हणत मराठीवाद्यानी निषेध सुरू केला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सभा, उपोषणे, मेळावे, निदर्शने असे सगळे निषेधाचे प्रकार सुरू झाले. '१९६१ ते १९७९ मगोपची सत्ता असताना मराठी राजभाषा का केली नाही?' असा प्रश्न मगोप ला विचारण्यात आला.<br />१४ नोव्हेंबरला कोकणीवाद्यानी दिलेली ९० दिवसांची मुदत संपली. त्या दिवशी त्यांनी पणजीच्या आझाद मैदानावर एक मेळावा आयोजित केला. या दिवशी आंदोलनाला हिंसक वळण लागलं. "मराठीवाद्याना जाळा" अशा प्रक्षोभक घोषणा देण्यात आल्या. या मेळाव्याला उत्तर म्हणून मराठीवाद्यानी मडगावला एक महामेळावा भरवला. कोकणी समर्थकांनी या मेळाव्याला जाणार्याद लोकांना रस्त्यात अडवले. आगशी कुट्ठाळी भागात अतिशय दहशतीचे वातावरण तयार झाले. याच सुमाराला घटक आयोगाचा प्रस्ताव सरकारिया आयोगापुढे मांडण्यात आला. १९ डिसेंबर १९८५ च्या गोवा मुक्तिदिनाच्या कार्यक्रमाला राजीव गांधी आले होते. त्यांनी शांततेचं केलेलं आवाहन आंदोलनात वाहून गेलं. कोकणी समर्थकांनी परत एक मोर्चा काढला. जमाव हिंसक होऊन 'कदंबा' बसेस जाळण्यात आल्या. पुन्हा दहशतीचं वातावरण तयार झालं. वास्को इथे दंगल झाली. भाषिक वाद हळूहळू धार्मिक वाद होऊ लागला. पोलीस स्टेशनांवर हल्ले झाले. रेल्वे पूल उखडले, पाण्याची पाईपलाईन तोडली. दुकाने फोडली. या आंदोलनात एकूण ७ बळी नोंदले गेले. पण आगशी भागात अनेक मराठीवाद्याना कापून काढल्याचं ऐकिवात आहे. १९८६ चं वर्ष गोव्याच्या इतिहासात अतिशय दुर्दैवी आणि हिंसाचाराचं म्हणून नोंदलं जाईल. वास्तविक सामान्य नागरिकांना कोकणी काय आणि मराठी काय दोन्ही भाषा सारख्याच. दुसर्याोला आपले विचार कळले की झालं. पण राजकारणी लोक असले वाद पेटवून देतात आणि समाजकंटक त्यात आपले हात धुवून घेतात. त्रास होतो तो शेवट सामान्य जनतेलाच.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
या गोंधळात भर म्हणून ५ जुलै १९८६ ला मांडवी नदीवरचा पूल कोसळला. प्रवाशांच्या हालाना पारावार राहिला नाही. दरम्यान ४ मंत्र्यानी राजीनामे दिले आणि पक्षश्रेष्ठींच्या आदेशावरून परत घेतले. कोकणीवाद्यांचं आंदोलन चालूच होतं. अशातच ४ फेब्रुवारी १९८७ ला गोवा विधानसभेत राजभाषा विधेयक घाईघाईने मांडलं आणि संमतही करून घेतलं गेलं. ते कसं होतं बघा. "देवनागरी कोकणी ही राजभाषा. मराठीला समान दर्जा. आणि दमण दीवमध्ये गुजराती तर गोव्यात सरकारी कामकाज मराठीतून चालवले जाईल." विधेयक पास करताना दोन्ही भाषांच्या समर्थकांना पुन्हा आंदोलनं करायला वाव ठेवला होता. त्यापेक्षा कोकणी आणि मराठी दोन्ही राजभाषा केल्या असत्या तर प्रश्न एकदाच निकालात निघाला असता ना, पण नाही! अपेक्षप्रमाणेच परत कोकणी आणि मराठी दोन्ही भाषांच्या समर्थकांनी परत बंद, दंगे सुरू केले. गोवा प्रदेश काँग्रेस समितीने राजभाषा प्रश्नावर तोडगा काढल्याबद्दल पंतप्रधान राजीव गांधींची प्रशंसा केली, आणि आता घटक राज्य द्या अशी विनंती केली. हळूहळू दोन्ही भाषावाद्यांची आंदोलनं थंड झाली. यानंतर ८ मे ला गोव्याचे वेगळे घटक राज्य आणि दीव दमणचा केंद्रशासित प्रदेश करण्यासाठी विधेयक संसदेत मांडलं गेलं आणि २८ ऐवजी ४० आमदारांची तरतूद करण्यात आली. अखेर ३० जून १९८७ ला गोव्याला भारतीय प्रजासत्ताकाचे २५ वे घटक राज्य म्हणून दर्जा मिळाला.<br /> <br />क्रमशः<br />**</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-54796591987747974172013-01-21T06:53:00.001-08:002013-02-11T05:54:52.552-08:00आमचे गोंय - भाग ७ - स्वातंत्र्यलढा २<br />
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">गावड्यांचे शुद्धिकरण</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पोर्तुगीज मिशनर्यांनी पोर्तुगीज सरकारच्या आश्रयाखाली आणि ख्रिश्चन जमीनदारांच्या चिथावणीने हजारो गावकर्यांन बाटवून ख्रिश्चन केले होते. पण या गावकर्यांची आपल्या मूळ हिंदुधर्मावरील निष्ठा पिढ्यान् पिढ्या अविचल राहिली होती. त्यांची नावे बदलण्यात आली होती. त्यांच्या मुलांना बाप्तिस्मा देण्यात येत असे. पण ते चर्चमधे जात नसत. आपल्या घरांमधे गुप्तपणे हिंदु धर्माचे पालन करीत.गोव्यातील युयुत्सु पुढार्यांनी या गावड्यांना शुद्ध करून हिंदु धर्मात परत घ्यायचे ठरवले. गावडे समाजातिल लोक सरकारी अधिकार्यांच्या आणि जमिनदारांच्या धाकाला भीक न घालता हिंदुधर्मात प्रवेश करण्यासाठी संघटित झाले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
बेत कृतीत आणण्यासाठी 'शुद्धिसहायक मंडळ' स्थापन करण्यात आले. मसूरच्या (सातारा) ब्रह्मचर्याश्रमाचे श्री. विनायक महाराज मसूरकर यांना त्या कार्यासाठी निमंत्रण देण्यात आले. हिंदुधर्मात परत आलेल्यांची संख्या तिसवाडीत ४८५१, अंत्रुजात २१७४, भतग्रामात २५०, सत्तरीत ३२९, आणि इतर महालांत २११ अशी एकुण ७८१५ भरते. हे कार्य चालु असताना ख्रिश्चन पाद्री, ख्रिश्चन जमीनदार व सरकारी अधिकारी यानी हा कॅथोलिक धर्मावर आघात व पर्यायाने पोर्तुगालच्या सार्वभौमत्वावर आक्रमण आहे अस आरोप लावून शुद्धिकार्याच्या कर्यकर्थ्यांस धाकधपटशा दाखवुन छळ करण्यास आरंभ केला. तसेच हिंदुधर्मात परत जाणार्या गावड्यांसही धाक दाखविण्यास सुरवात केली.अशा वेळी या कार्यकर्त्यांना लुइश मिनेझिस ब्रागांझ यांच्या "प्रकाश" या पोर्तुगीज द्विसाप्ताहिकाचा पूर्ण पाठिंबा मिळाला. ही केवळ धार्मिक चळवळ नव्हती. संपूर्ण स्वातंत्र्य हे ध्येय ठेवुन पोर्तुगिजांची बंधने आस्ते आस्ते तोडून टाकण्याकडे समाज प्रवृत्त होऊ लागला आणि प्रागतिक ख्रिश्चनबांधवांची त्याला साथ मिळु लागली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोमंतकातील हिंदुंची जागृती व भारतातील, विशेषतः महाराष्ट्रातील हिंदु समाजाचा पाठिंबा लक्षात घेऊन तत्कालीन गवर्नर जनरल मासन दे आमोरी नी आधी मसूराश्रमाच्या कार्यकर्त्यांना गोव्याबाहेर घालवले. परंतु जनमताचा जोर पाहून वरमले देखील. आणि त्यांनी धार्मिक स्वातंत्र्य मान्य केले.<br />
१९२८ च्या या चळवळीला ' गावड्यांचे शुद्धिकरण' असे म्हणतात. या चळवळीचा मोठा फायदा म्हणजे सगळीकडे विखुरलेला, दबलेला गरीब बहुजनसामाज एकत्र झाला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">वसाह्तीचा कायदा.</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोमंतकात सामाजिक आणि राजकीय जागृतीचे वारे संचारित असतानाच सालाझारच्या सरकारने १९३० मधे वसाहतीचा कायदा गोवा, दमण दीवला लागू केला. या कायद्याने सुशिक्षित गोमंतकियांचा विशेषतः 'पोर्तुगिजादु' लोकांचा पुरता तेजोभंग केला. पुर्वी गोव्यात कायदेमंडळ होते. पण सालाझारच्या या कायद्याने कायदेमंडळाचा दर्जा केवळ सल्लागार मंडळ असा केला. हे सल्लागार मंडळ १३ सदस्यीय बनवले गेले. गव्हर्नरासह ५ सरकारी अधिकारी, ३ सरकारने नेमलेले व निरनिराळ्या मतदार संघातुन ४० प्रमुख करभरुनी निवडलेले ५ सभासद अशी त्याची रचना होती.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पुढे वसाहतीची सबद निघाली. तीत गोमंतकीयांची वर्गवारी करण्यात आली. १) पोर्तुगीज २) पोर्तुगीजादु ३) देशज.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
हिंदु व मुसलमान देशज होते. पण जे स्वतःला पोर्तुगीज म्हणवुन घेत असे उच्चभ्रू गोमंतकीय ख्रिश्चन पोर्तुगीजादु म्हणजे पोर्तुगीजाळलेले ठरले. सरकारने " तुम्ही पोर्तुगीज नाही, पोर्तुगीजाळलेले आहात" असे बजावले. आणि त्यांचा भ्रमनिरास झाला. आपण हिंदी आहोत ही जाणीव त्यांच्या दुखर्या मनाला होउ लागली.!!! आता त्यांनीही आवाज उठवायला सुरवात केली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सन १९३३ मध्ये रोमचे पोप व सालाझार यांच्यात 'कोंकोर्दातु' करार झाला. या करारानुसार पोर्तुगीज साम्राज्याची सत्ता दृढ करणे व त्याचे वैभव वाढविणे हे ख्रिस्ती धर्ममिशनाचे कार्य ठरले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://www.frontlineonnet.com/fl2406/images/20070406000506510.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">श्री. लुईश मिनेझिस ब्रागांझ</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
धर्माधिकार्याच्या नेमणुकीला पोर्तुगीज राष्ट्राध्यक्श्यांची संमती आवश्यक झाली. ख्रिश्चन मिशनना खास सवलती देण्यात आल्या. मिशनर्यांना अधिक स्वातंत्र्य व सवलती मिळाल्या. मिशनर्यांकडुन धर्मांतराचे प्रयत्नही झाले. पण आता सक्तीच्या धर्मांतराला हिंदुंचा कडवा विरोध उग्र स्वरुप धारण करत होता!!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सन १९३७ मधे नागरी हक्कांचा कोंडमारा करण्यात आला. नागरीकांचे विचार-स्वातंत्र्य, उच्चार-स्वातंत्र्य हिरावुन घेण्यात आले. जाहीर सभेला गव्हर्नराची परवानगी लागू लागली. एखादे पुस्तक प्रसिद्ध करायचे झाले तर त्याच्या नावास गव्हर्नरची परवानगी लागू लागली. शिवाय त्या पुस्तकातील मजकुराची जबाबदारी घेणार्या एका कायदेशीर डायरेक्टरचे नाव पुस्तकावर छापावे लागू लागले.हा डायरेक्टर पोर्तुगीज उच्च-विद्याविभूषित असला पाहिजे हा दंडक घालण्यात आला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
वृत्तपत्र प्रसिद्ध करणार्यांना एक ठराविक रक्कम सरकारात अनामत ठेवणे भाग पडले. वृत्तपत्रात छापून येणार्या कोणत्याही मजकुराला प्रकाशनपूर्व सरकारची मान्यता घेणे आवश्यक झाले. जर मजकूर पोर्तुगीजेतर भाषेत असेल तर त्याचा पोर्तुगीज भाषेत अनुवाद करुन प्रसिद्धीपूर्व मान्यता घेण्यासाठी संबंधित अधिकार्याला देणे क्रमप्राप्त झाले. त्याचप्रमाणे त्यास ' सेन्सॉरने पास केले आहे' हे छापलेच पाहिजे अशी सक्ती करण्यात आली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सरकारच्या या अश्या आक्रमणावर लुईश मिनेझिस ब्रागांझ यांनी सरकारी काउन्सिल मधे प्रभावी भाषण करुन निषेध नोंदविला. त्यांचे हे भाषण सालाझारच्या हुकुमशाहीला आव्हानच होते.<br />
१० जुलै १९३८ साली रक्तदाबाच्या विकाराने ते कालवश झाले. पण त्यांच्या पार्थिव देहाला चर्चच्या सिमितरीत/ स्मशानभूमीत दफन करायला परवानगी दिली नाही. त्यांच्या पुरोगामी विचारांनी विद्ध झालेल्या लोकांनी अश्या प्रकारे त्यांच्या पार्थिवावर सूड उगविण्याचे ठरविले. त्यांचा देह खाजगी जागेत दफन करण्यात आला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">क्विट गोवा ठराव</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९४२ च्या ऑगस्ट महिन्यात भारतीय राष्ट्रीय काँग्रेस ने Quit India ठराव पास करुन ब्रिटीश सत्ता झुगारुन लावण्यासाठी प्राणपणाने लढा हा आदेश भारतीयांना दिला. या लढ्यात कारागृहात गेलेल्या अनेक लोकांमधे एक होते मुंबईतील गोवा काँग्रेस कमीटीचे एक संस्थापक पिटर आल्व्हारिश. २ वर्षानी एप्रील १९४४ साली त्यांची कारागृहातुन सुटका झाली. व त्याच धरतीवर गोवा काँग्रेसच्या खास सभेत Quit Goa ठराव पास करण्यात आला. पण हा ठराव संमत करुनही पोर्तुगीज वसाहतीवर त्याचा काहीच परिणाम झाला नाही. कारणे उघड आहेत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
ऑगस्ट १९४२ मधे जेव्हा छोडो भारत चळवळ सुरु केली तेव्हापासुन डिसेंबर १९४३ पर्यंत अवघ्या एक वर्ष ५ महिन्यात हजारो लोक कारागूहात गेले शेकडो हुतात्मे झाले. म्हणून या चले जाव ठरावाला महत्व आले. पण असे काही गोवा-दमण-दीव मधे घडले नाही. क्रांतीकारकांची संघटनाच तोपर्यंत निर्माण झाली नव्हती. शिवाय एक उत्साही, विचारी व गतिमान नेतृत्वही नव्हते. म्हणुन छोडो गोवा एक साबणाचा फुगा ठरला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पण जनमानसावर सगळ्या घटनांचा प्रभाव पडत होता . तरुणांचे छोटेमोठे गट भारतीय पुढार्यांच्या त्यागाने प्रभावित होउन कार्यरत झाले होते. १९३९ पासुन शामराव मडकईकर यांचा गोमंतकीय तरुण संघ नावाचा गट मडगावात कार्यरत होता.पोर्तुगिज सत्तेशी मुकाबला करण्यासाठी एक संघटना असणे गरजेचे होते. म्हणुन ते गोवा काँग्रेसचा प्रचार करत. अशीच एक संघटना तिसवाडी तालुक्यातील करमळी गावात, पां. पुं शिरोडकर व स्र्यकांत नाईक यांच्या नेतृत्वाखाली कार्यरत होती. दिवसा आपला व्यवसाय संभाळुन रात्री सरकारविरोधी भित्तीपत्रके चिकटविणे, पत्रके वाटणे अशी कामे स्वयंसेवक करत. ही काहीच नाव अश्या अनेक छोट्या छोट्या संघटना / संस्था स्वातंत्र्यासाठी आपापल्यापरीने प्रयत्न करत होत्या.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/1/15/Key_Figures_in_Goa_Independence_P.P_Shirodkar.jpg/450px-Key_Figures_in_Goa_Independence_P.P_Shirodkar.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">श्री. पांडुरंग पुंडलिक शिरोडकर</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
अशातच क्विट इंडिया सत्याग्रहात भाग घेतल्यामुळे तुरुंगवास झालेले डॉ राम मनोहर लोहिया यांची १९४६ साली सुटका झाली व ते काही काळ विश्रांतीसाठी डॉ ज्युलियांव मिनेझिस या आपल्या मित्राकडे १२ जून १९४६ रोजी असोळणा या गावी आले. त्यांच्या आगमनाची वार्ता कळताच ठिकठिकाणचे उत्साही तरुण त्यांना भेटावयास जाऊ लागले .त्यांच्याकडून मार्गदर्शन घेऊ लागले. या लोकांबरोबर केलेल्या चर्चांतून लोहिया यांना गोवेकरांची परिस्थिती समजली आणि पोर्तुगीजांविरुद्ध लढा देण्याची किती गरज आहे हे जाणवले.या लढ्याची पहिली पायरी म्हणुन लोकांना त्यांचे नागरी हक्क मिळवुन देणे हे ध्येय ठरवले आणि १८ जुन १९४६ हा दिवस ठरला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१८ जुन १९४६ रोजी डॉ . लोहिया डॉ . मिनेझिस यांच्या सोबत मडगाव स्टेशनला पोचले. जय हिंद, भारत माता की जय वंदे मातरम च्या गजरात त्यांचे जोरदार स्वागत झाले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="https://encrypted-tbn3.gstatic.com/images?q=tbn:ANd9GcSLX6fjCVGW-BZdzFY60l0qVrwWkUy5LsW4Vmfn8xUpBoae2Q5xQQ" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">श्री. राम मनोहर लोहिया</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
त्यांनी हॉटेल रिपब्लिका मधे थोडा वेळ आराम केला. सध्याकाळी सव्वाचारच्या सुमारास लोहिया व मिनेझिस नगरपालिका इमारतीसमोरच्या भाषणासाठीच्या नियोजित जागी जाउन भाषणबंदीच्या कायद्याला आव्हान देत भाषण द्यायला सुरु केली. तोच एक पोलीसांची गाडी सशस्त्र पोलीस घेउन तिथे पोचली. त्यांच्या साहेबाने भाषण बंद करायची आज्ञा केली. तिला न जुमानता लोहियांनी भाषण सुरुच ठेवले. पण त्याची लोहियांवर गोळीबार करायची हिम्मत झाली नाही. त्यांना अटक करुन मडगावच्या पोलीस ठाण्यात नेण्यात आले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
लोहियांच्या अटकेची वार्ता वणव्यागत पसरली आणि हजारोंच्या संख्येने लोकांचे समूह घोषणा देत मडगावात आले. त्यांनी एक प्रकारची मिरवणूक काढली. लोहियांच्या पाठोपाठ अनेक लोकांनी नागरी हक्कांवरच्या बंदीच्या कायद्याला आव्हान देत भाषण देणे, सभा घेणे सुरु केले. अनेकांना न्यायालयात शिक्षा ठोठावण्यात आली.व तुरुंगात पाठवण्यात आले. गोव्यात जणु काही वेगळच चैतन्य संचारल होत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
दुसर्या दिवशी लोहियांना कोले येथल्या रेलवे स्टेशनवर नेउन गोव्याबाहेर सोडण्यात आले.पण लोहियांनी तिथेच शपथ घेतली, जर गोवेकरांना त्यांचे नागरी हक्क परत मिळाले नाहीत तर ते नक्कीच गोव्यात परततील." ही चळवळ इथेच संपली नाही.गोवेकर व पोर्तुगीज पोलीसांचा संघर्ष असाच सुरु राहिला.आबालवृद्धांनी आपल्या हक्कांसाठी लढायची तयारी केली नव्हे ते लढले. डो. लोहिया आपल्या गोव्यात परतण्याच्या शब्दावर अटळ होते व ते गोव्यात सप्टेंबर १९४६ मधे परतले देखील. पण जेव्हा ते कोले रेलवे स्टेशनला पोचले तेव्हाच पोर्तुगीजांनी त्यांना अटक करुन आग्वाद किल्ल्यावरील तुरुंगात ठेवण्यात आले. आणी १० दिवसांनी त्यांना पुन्हा सरहद्दीवर सोडण्यात आले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
महात्मा गांधींनी डॉ. लोहियांचे कौतुक केले. परंतु गोवेकरांनी नागरी हक्क मिळवण्याच्या या चळवळीत जास्तीत जास्त सहभागी व्हावे असे त्यांचे मत होते स्वातंत्र्याबद्दल भारत स्वतंत्र झाल्यानंतर विचार करता येईल. त्यांनी गोवेकरांना अहिंसक मार्ग अवलंबायला सांगितले. डॉ. लोहिया म. गांधींच्या सांगण्यावरुन गोव्यात पुन्हा परतले नाहीत. परंतु त्यांनी आपला गोव्याच्या स्वातंत्र्यासाठीचा लढा बेळगावातून जारी ठेवला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://manage.goenche.com/userfiles/image/100_5346.JPG" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">डॉ. श्री. ज्युलियांव मिनेझिस</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
त्यांनी गोवेकरांना सत्याग्रहाच्या मार्गने जाण्यास सुचवले. गोवेकर तरुणांचे समूह वेळोवेळी सत्याग्रह करु शकतील. प्रत्येक समूहात १० तरुण असावेत. त्यामुळे नोव्हेंबर १९४६ पर्यंत पोर्तुगीजांचे तुरुंग हजरो गोवेकरांनी भरुन जातील. पहिला सत्याग्रह १८ ऑक्टोबर १९४६ झाला. त्यापाठोपाठ ८ सत्याग्रह झाले. शेवटचा सत्याग्रह २८ डिसेंबर १९४६ ला झाला.ही १९४६ ची चळवळ जरी शांतीपूर्ण होती, तरी पोर्तुगीज सरकारने ह्या चळवळीला शमवण्यासाठी दडपशाहीचा मार्ग स्वीकारला. ह्या चळवळीचे नेते. डॉ. त्रिस्ताव ब्रागांझ कुन्हा, पांडुरंग पुरुषोत्तम शिरोडकर, पुरुषोत्तम काकोडकर व दिवाकर काकोडकर ह्यांना अटक करण्यात आली.आणि खास न्यायालयात सादर केले गेले. त्यांच्यावरची कारवाई/ खटला १९४७ मधे संपला. डॉ. टी बी कुन्हा, आणि पुरुषोत्तम काकोडकर यांना पोर्तुगालला, पां. पु. शिरोडकरांना अंगोला येथे तर दिवाकर काकोडकरांना काबो वर्दे येथे तडीपार करण्यात आले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://www.goajunction.com/Purushottam%20Kakodkar.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">श्री. पुरुषोत्तम काकोडकर</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">१९५४-५५ चे सत्याग्रह</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९४६ च्या चळवळीचा परिणाम म्हणून लोंढा इथे नॅशनल काँग्रेस (गोवा) ची स्थापना झाली. १९५३ साली मुंबईत रहाणारे मूळचे गोव्याचे एक राजकारणी पीटर अल्वारिस यांची या काँग्रेसच्या अध्यक्षपदी निवड झाली. त्यानी काँग्रेसची चळवळ गोव्यात न्यायचं ठरवलं. त्यासाठी अनेक बैठका घेतल्या. त्या बैठकांना गोपाळ आपा कामत, पांडुरंग मुळगावकर, डॉ. फ्रान्सिस्को मार्टिन्स, डॉ पांडुरंग गायतोंडे हे उपस्थित रहात. अशाच एका बैठकीत गोव्यातली कार्यकारी समिती स्थापन झाली. त्यात डॉ. गायतोंडे यांची अध्यक्ष म्हणून निवड झाली, तर गोपाळ आपा कामत यांची उपाध्यक्ष म्हणून. लवकरच टी. बी. कुन्हा यांच्या नेतृत्वाखाली पोर्तुगीजांविरुद्ध लढा देण्यासाठी The Goa action committee स्थापन झाली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
या समितीने १५ ऑगस्ट १९५४ या दिवशी ४०००-६००० लोकानी गोव्यात प्रवेश करायची योजना आखली. पोर्तुगीजाना त्याबद्दल कळताच १ ऑगस्ट १९५४ ला गोव्याची बॉर्डर बंद करण्यात आली आणि इतर भारतातून गोव्यात वर्तमानपत्रं आणायला बंदी घालण्यात आली. कर्फ्यू लागू झाला. गोव्यातील पोर्तुगीज लष्कराला नागरिकांवर दिसताक्षणी गोळीबार करायचा आदेश देण्यात आला. बोरी आणि इतर काही ठिकाणचे पूल उद्ध्वस्त करण्यात आले. फेरी बोटी बंद करण्यात आल्या. खंदक खणले गेले. १५ ऑगस्ट १९५४ ला हजारो सत्याग्रहीना गोव्यात प्रवेश करायला प्रतिबंध करण्यात आला. पण तरीही प्रत्येकी १५ सत्याग्रहींच्या ३ तुकड्यानी कारवार, तेरेखोल आणि बांदा इथून गोव्यात प्रवेश मिळवलाच. तेरेखोल इथल्या किल्ल्यात सत्याग्रहीनी भारतीय ध्वज फडकवला. २४ तासात पोर्तुगीजानी तेरेखोल किल्ला परत ताब्यात घेतला आणि सत्याग्रहीना अटक केली. पोर्तुगीज सरकारच्या दडपशाहीला उत्तर म्हणून पुणे इथे 'गोवा विमोचन समिती'ची स्थापना झाली. या समितीने भारतभर अनेक बैठका घेतल्या आणि लोकांकडून आर्थिक मदतही मिळवली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://lh4.ggpht.com/-3QXt_iAzGa0/S0NhE-BxtNI/AAAAAAAAAB8/ZPsweDiL2aI/Photo%2525205.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;"><br />गोवा विमोचन समितीच्या सभेत बोलताना सौ. सुधाताई महादेवशास्त्री जोशी., शेजारी पं. महादेवशास्त्री जोशी</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">(छायाचित्र श्रेयः <a href="https://picasaweb.google.com/ashokmjoshi" style="-webkit-transition: color 0.2s ease-in-out; color: #b31b00; text-decoration: initial;">https://picasaweb.google.com/ashokmjoshi</a> )</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१८ मे १९५५ ला समितीचे चिटणीस ना.ग.गोरे आणि सेनापती बापट यानी गोव्यात प्रवेश करायचा प्रयत्न केला, पण पोर्तुगीज सरकारने जमावावर गोळीबार केला आणि नेत्याना अटक केली. समितीने परत १ ऑगस्ट १९५५ ला मोठा सत्याग्रह करायचे ठरवले. या दिवशी सावंतवाडीपासून माजाळीपर्यंतच्या १६० किमी च्या गोवा सरहद्दीवर तणाव निर्माण झाला. भारताच्या सर्व भागातून सुमारे ४००० सत्याग्रहीनी गोव्यात प्रवेश करायचा प्रयत्न केला. पत्रादेवी इथे सुमारे ६०० च्या जमावाने गोव्यात प्रवेशाचा प्रयत्न केला. पोर्तुगीजानी गोळीबार केला आणि अनेकजण या ठिकाणी हुतात्मा झाले. गोवा विमोचन समितीला नॅशनल काँग्रेस गोवा ची साथ होतीच. पीटर अल्वारीस यांच्या नेतृत्त्वाखाली २६ जानेवारी १९५५ ला कॅसलरॉक इथे सत्याग्रहीनी प्रवेशाचा प्रयत्न केला. पीटर अल्वारीस याना गोवा पोलीस पकडू शकले नाहीत पण त्याना न पकडताच १८ वर्षांच्या तुरुंगवासाची शिक्षा फर्मावण्यात आली. गोवा नॅशनल काँग्रेसने गोव्यातल्या नागरिकाना कोणताही कर न भरण्याचे आणि कायदेभंग करण्याचे आवाहन केले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९५५ मध्ये मोहन रानडे यांच्या नेतृत्त्वाखाली अनेक ठिकाणी कस्टम्स आउटपोस्ट आणि पोलीस ठाणी यांच्यावर सशस्त्र हल्ले झाले. गुळेली कस्टम्स आउटपोस्ट, कलंगुट पोलीस स्टेशन, अस्नोडा रावणफोंड आणि हळदोणे पोलीस आउटपोस्ट यांच्यावर हल्ले झाले. बेती पोलीस स्टेशनवरच्या हल्ल्यात मोहन रानडे गोळी लागून जबर जखमी झाले. त्यांची प्रकृती थोडी सुधारताच त्यांच्यावर खटला चालवून २६ वर्षांच्या सश्रम कारावासाठी त्याना पोर्तुगालला पाठवून देण्यात आले. गोवा मुक्तीनंतर लोकानी मोठ्या प्रमाणात निदर्शने केल्यावर त्याना सोडून देण्यात आले. १५ ऑगस्ट १९५५ ला तेरेखोल येथे नि:शस्त्र सत्याग्रहींवर पोर्तुगीजांनी केलेल्या गोळीबारात पनवेलचे हिरवे गुरुजी (तुळशीदास बाळकृष्ण हिरवे) आणि शेषनाथ वाडेकर शहीद झाले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९५० साली भारतातर्फे पोर्तुगालला बोलणी करण्याचा प्रस्ताव पाठवला पण गोवा हा पोर्तुगालचा भाग आहे असे म्हणत पोर्तुगालने तो उडवून लावला. त्यानंतर बोलणी सुरू होत नाहीत असे पाहून १९५३ साली भारताच्या पोर्तुगालमधील प्रतिनिधींना परत बोलावण्यात आले. १९५४ साली सत्याग्रह वगैरे सुरू झाले आणि पोर्तुगीजांनी गोव्याचे भारताशी सर्व संबंध तोडले. त्यानंतर सालाझारने गोव्यात सार्वमत घेण्याचा विचार केला होता पण इतर राजकारण्यांनी तो हाणून पाडला. भारताने बळाचा वापर करू अशा इशारेवजा धमक्या सुरू केल्या होत्या. त्यामुळे पोर्तुगालने इतर युरोपियन देशांतर्फे भारतावर दबाव आणला आणि शेवट युनोत हा प्रश्न नेला. मेक्सिकोने भारताला मदत करायची तयारी दर्शवली तर कृष्ण मेनन यांनी भारत बळाचा वापर करील असे स्पष्ट सांगितले. यावेळी अमेरिकेचे भारतातले राजदूत गालब्रेथ पोर्तुगालच्या बाजूने मध्यस्थी करत होते. युनोत अमेरिका भारताला मदत करणार नाही हे ही सांगून झाले होते. आंतर्राष्ट्रीय पटावर दोन्ही बाजूने डाव प्रतिडाव सुरू होते. अशातच नोव्हेंबर १९६१ मध्ये साबरमती या भारतीय बोटीवर अंजदीवजवळ पोर्तुगीजांनी हल्ला केला. त्यात एका प्रवाशाचा मृत्यू झाला. तेव्हा ती उंटाच्या पाठीवरची शेवटची काडी ठरली. आणि ऑपरेशन विजयची आ़हणी करून लगेच अंमलबजावणी झाली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">या स्वातंत्र्यसैनिकांच्या यादीत आणखी एक महत्त्वाचे नाव म्हणजे तेलो डी मस्कारेन्हस. मार्मुगोवा इथे १८९९ मध्ये जन्म झालेल्या तेलो डी मस्कारेन्हास यांनी १९५० ते १९५९ या काळात मुंबईहून Ressurge Goa हे वृत्तपत्र चालवले. गोवा मुक्ती संग्रामात भाग घेतल्यामुले पोर्तुगीज सरकारने त्यांना अटक करून त्यांच्यावर खटला भरून पोर्तुगालला पाठवून दिले. तिथे त्यांना १९७० पर्यंत तुरुंगात खितपत पडावे लागले. १९७० साली सुटका झाल्यानंतर ते गोव्यात परत आले आणि त्यांनी आपले वृत्तपत्र परत चालू केले. तुरुंगात असताना त्यांनी महात्मा गांधींच्या आत्मचरित्राचे आणि गुरुदेव टागोरांच्या अनेक रचनांचे पोर्तुगीजमधे भाषांतर केले. हा उत्तम लेखक आणि स्वातंत्र्यसैनिक १९७९ साली निधन पावला.</span><strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;"></strong><br />
<div style="border: 0px; font-weight: normal; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;"><img alt="telo" src="http://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/thumb/e/ed/Telo_de_Mascarenhas_in_1940s.jpg/220px-Telo_de_Mascarenhas_in_1940s.jpg" height="270" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="220" /></strong></div>
<br />
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">ऑपरेशन विजय</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;"></strong><br />
<div style="border: 0px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">१९५० साली भारतातर्फे पोर्तुगालला बोलणी करण्याचा प्रस्ताव पाठवला पण गोवा हा पोर्तुगालचा भाग आहे असे म्हणत पोर्तुगालने तो उडवून लावला. त्यानंतर बोलणी सुरू होत नाहीत असे पाहून १९५३ साली भारताच्या पोर्तुगालमधील प्रतिनिधींना परत बोलावण्यात आले. १९५४ साली सत्याग्रह वगैरे सुरू झाले आणि पोर्तुगीजांनी गोव्याचे भारताशी सर्व संबंध तोडले. त्यानंतर सालाझारने गोव्यात सार्वमत घेण्याचा विचार केला होता पण इतर राजकारण्यांनी तो हाणून पाडला. भारताने बळाचा वापर करू अशा इशारेवजा धमक्या सुरू केल्या होत्या. त्यामुळे पोर्तुगालने इतर युरोपियन देशांतर्फे भारतावर दबाव आणला आणि शेवट युनोत हा प्रश्न नेला. मेक्सिकोने भारताला मदत करायची तयारी दर्शवली तर कृष्ण मेनन यांनी भारत बळाचा वापर करील असे स्पष्ट सांगितले. यावेळी अमेरिकेचे भारतातले राजदूत गालब्रेथ पोर्तुगालच्या बाजूने मध्यस्थी करत होते. युनोत अमेरिका भारताला मदत करणार नाही हे ही सांगून झाले होते. आंतर्राष्ट्रीय पटावर दोन्ही बाजूने डाव प्रतिडाव सुरू होते. अशातच नोव्हेंबर १९६१ मध्ये साबरमती या भारतीय बोटीवर अंजदीवजवळ पोर्तुगीजांनी हल्ला केला. त्यात एका प्रवाशाचा मृत्यू झाला. तेव्हा ती उंटाच्या पाठीवरची शेवटची काडी ठरली. आणि ऑपरेशन विजयची आ़खणी करून लगेच अंमलबजावणी झाली.</span></div>
<div style="border: 0px; font-weight: normal; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;"><img alt="surrender" src="http://www.kamat.com/database/content/goa_freedom/16342.jpg" height="282" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" width="400" /></strong></div>
<br />
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;"><br /></strong>
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">गोवामुक्ति</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९५५ साली पं. नेहरूंच्या नेतृत्त्वाखालील भारत सरकारने पोर्तुगीजानी गोवा सोडून जावे या दृष्टीने गोव्याची आर्थिक नाकेबंदी करायचं ठरवलं. पण पाकिस्तानने समुद्रमार्गे मदत करून ही नाकेबंदी परिणामशून्य केली. भारत सरकारवर गोवामुक्तीसाठी सर्व भारतीय नागरिकांकडून दबाव येऊ लागला. शेवट बळाने गोवा स्वतंत्र करायची एक योजना आखण्यात आली. तिला नाव दिलं 'ऑपरेशन विजय'. या योजनेच्या यशस्वी कार्यवाहीची जबाबदारी जन. चौधरींकडे सोपवण्यात आली. ११ डिसेंबर १९६१ पर्यंत बेळगाव, वापी आणि उना इथे अनु. गोवा, दमण आणि दीव वर हल्ले करण्यासाठी भारतीय फौजा तैनात करण्यात आल्या.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोव्यावरच्या प्रत्यक्ष लष्करी कारवाईचं नेतृत्व मेजर जन. कॅन्डेथ यांच्यावर सोपवण्यात आलं. पोर्तुगीजांचं लक्ष वळवण्यासाठी दक्षिणेकडून हला करावा आणि मुख्य हल्ला उत्तर आणि पूर्वेकडून करावा असं ठरलं. १२ डिसेंबर १९६१ ला गोव्याला इतर भारताशी जोडणारे २ मुख्य रस्ते नागरिकांना बंद करण्यात आले. हे सैन्याच्या हालचालींसाठी केलं गेलं. १८ डिसेंबर १९६१ ला दिवस उजाडतानाच प्रत्यक्ष हल्ला करावा असं ठरलं. गोव्याच्या उत्तरेकडून २ आघाड्यांवरून हल्ला सुरू झाला. ५ वाजता भारतीय सैन्याने गोव्यात प्रवेश केला अणि पिळगाव, बाणास्तरी मार्गे पणजीच्या दिशेने कूच केलं. साधारण सकाळी ६ वाजता बाणास्तरीला येताच तिथला पूल पोर्तुगीजानी उडवून दिलेला भारतीय लष्कराला आढळला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://sim.in.com/1cc0a778176b037c20f3b4adb9dcca49_m.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />
<strong style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">मेजर जन. के. पी. कॅन्डेथ</strong></div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
दुसर्या पलटणीने सकाळी ६.३० वाजता दोडामार्ग इथून गोव्यात प्रवेश केला. आणि अस्नोडा, थिवी, म्हापसा, बेती अशी वाटचाल केली. पोर्तुगीजानी वाटेतले पूल आणि बांध उद्ध्वस्त करून टाकले होते. जागोजागी सुरुंग पेरले होते, पण स्थानिक लोकांनी सुरुंग पेरलेल्या जागा बरोबर दाखवून भारतीय लष्कराला बहुमोल मदत केली. संध्याकाळी ५ च्या दरम्यान भारतीय लष्कर बेती इथे पोचलं. आता फक्त मांडवी नदी ओलांडली की पणजी. किंचितसे गोळीबाराचे आवाज ऐकताच संध्याकाळी ६ वाजता पणजी सेक्रेटरियट (जुना आदिलशाही राजवाडा) समोरचा पोर्तुगीज ध्वज उतरवण्यात आला आणि तहाचं, शरणागतीचं पांढरं निशाण फडकवण्यात आलं. १९ डिसेंबर १९६१ ला सकाळी ७.३० वाजता भारतीय सैन्याने फेरीबोटीच्या धक्क्यावर पणजीत प्रवेश केला. बाणास्तरी इथला पूल उडवून दिलेला असल्याने भारतीय सैनिक नदीतून पोहून पल्याड आले आणि ८.३० च्या दरम्यान पणजी इथे पोचले. मे. जन. कॅन्डेथ यानी सकाळी १०.३० वाजता भारताचा तिरंगा सेक्रेटरियटसमोर फडकवला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पूर्वेकडून गोव्यात प्रवेश केलेल्या पलटणीने प्रथम फोंडा गाठलं. मग बोरी मार्गे मडगावकडे प्रस्थान ठेवलं. भारतीय सैन्याचं स्वागत करण्यासाठी मडगावचे रस्ते लोकांनी फुलून गेले होते. वातावरण आनंदाने भरून गेलं होतं आणि उत्साहाच्या आणि राष्ट्रीय घोषणांनी भारून गेलं होतं. तिथून भारतीय सैन्याने वास्को द गामा, आणि मार्मुगोवा बंदराकडे वेर्णा, दाबोळी मार्गाने प्रस्थान केलं. संध्याकाळी ४.३० वाजता मार्मुगोवा (मुरगाव) भारतीय सैन्याच्या ताब्यात आलं. आदल्या दिवशी काणकोण ताब्यात घेणारी सैन्याची तुकडी दुसर्या दिवशी सकाळी मडगावला पोचली. त्यानी शहरात शांतता आणि सुव्यवस्था प्रस्थापित केली. तसंच सगळ्या सरकारी इमारती, पोस्ट ऑफिस, बँका, पोलीस स्टेशन्स इ ताब्यात घेतले. याच दिवशी दमण आणि दीव इथल्या पोर्तुगीज तुकड्यानी कोणताच लढा न देता शरणागती पत्करली. तसंच भारताच्या नौसेनेने गोव्याजवळच्या अंजदीव बेटावर कब्जा केला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
शरणागतीचे अधिकृत पत्र पोर्तुगीज गव्हर्नर जन. वासालु इ सिल्व्हा यानी वास्को द गामा इथल्या एका रस्त्यावर गाडीचे हेडलाईट्स लावून त्या उजेडात सही करून ७.३० वाजता मेजर के. एस. धिल्लाँ यांच्याकडे सुपूर्त केले. आणि १५६० पासून ३ तालुक्यांमधे, तर १७८१ पासून उर्वरित गोव्यात अनिर्बंधपणे चालू असलेली पोर्तुगीजांची सत्ता संपुष्टात आली. आणि १९ डिसेंबर १९६१ ला संध्याकाळी ऑपरेशन विजयची यशस्वी सांगता झाली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
क्रमशः<br />
**</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-26407734186304857182013-01-14T06:34:00.003-08:002013-01-14T06:34:41.514-08:00आमचे गोंय - भाग ६ - स्वातंत्र्यलढा १<br />
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
मराठी सत्तेच्या लयानंतर पोर्तुगीज सत्तेला पहिला प्रथम गोव्यातून जबरदस्त विरोध जर कुणी केला असेल तर तो सत्तरीच्या राणेंनी. सत्तरी गोव्याच्या ईशान्येलाआहे. लहान मोठ्या पर्वतांचा हा प्रदेश. सह्याद्रीच्या हाताची बोटे जणू या प्रदेशात विसावली आहेत.या डोंगर दर्यांत राहणारे लोक वाघासारखे शूर व सशासारखे चपळ आहेत. इमान हा त्यांचा स्थायीभाव. इमानापुढे इनाम कस्पटासमान मानणे ही यांची वृत्ती. विश्वासाला पात्र असे हे लोक दिलेल्या वचनाला जागतात, पण कोणी विश्वासघात केला तर हे लोक प्रक्षुब्ध होतात आणि प्रतिकाराला हात उंचावतात. आणि तेव्हा प्रतिस्पर्ध्याच्या सामर्थ्याचा विचारही त्यांच्या मनात येत नाही. सडपातळ अंगलटीचे हे लोक दिसतात गरीब पण आहेत एखाद्या माडाप्रमाणे ताठ मानेने जगणारे. मोडेन पण वाकणार नाहीत वृत्तीचे. पोर्तुगीजांच्या अन्यायाविरुद्ध यांनी कितीतरी वेळा बंडाचे निशाण उभारले. पोर्तुगीज सरकारने त्यांना बलप्रयोगाने झोडपले, कापून काढले. पण अन्यायाचा प्रतिकार करण्याचे सतीचे वाण घेतलेल्या सत्तरकर गोमंतकीयांनी ते व्रत निष्ठेने प्रत्येक पिढीत पाळले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सत्तरी प्रदेशात राणे राजासरखे होते. सन १७४० मधे पोर्तुगीजांनी सत्तरी तालुका जिंकला. वाडीकर भोसल्यांनी राणेंना जे हक्क दिले होते ते चालू ठेवण्याचे त्यांनी आश्वासनही दिले होते. पण पुढे ते त्यांनी पाळले नाही.सन १७५५ मधे मोट्ठा उठाव झाला. राणेंनी व रयतेने आपण स्वतंत्र असल्याचे घोषित केले. १७५५ ते सन १८५५ ह्या कालखंडात एकुण २२ वेळा बंडे झाली. बडे नसुन खर तर ही युद्धेच होती. आणि ह्या एवढ्या कालावधीत राणे घराण्याच्या ४ पिढ्यांनी लढा निकराने चालु ठेवला. २२ वेळा युद्ध होउनही स्वातंत्र्य न मिळाल्याच कारण म्हणजे चांगल्या नेतृत्वाचा अभाव. यातल्या उल्लेखनीय युद्धांपैकी एक आहे दीपाजी राणेंचे लढलेले युद्ध.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सन १८५१ च्या जानेवारी मधे व्हिश्कोंदि द व्हील बॉव्ह द औरें हा विजरेई झाला. त्याने राणे सरदेसायंचे मोकाशे, इनामे खालसा करण्याचा प्रयत्न केला. काल्सोरियु नावाचा जाहिरनामा काढला गेला. त्या जाहिरनामे पुरुषांना विजार खालण्याची व स्त्रियांना चोळी घालण्याची सक्ती करण्यात आली. त्या काळात हिंदु पुरुष धोतर नेसत, सत्तरीतील गरीब लोक तर पंचा नेसत. आणि बायका लुगडी नेसत. ह्या जाहिरनाम्याने विजार न घालण्यार्या पुरुषांना व चोळी न घालणार्या स्त्रियांना कैद करण्याची मोकळीक दिली. हे कारण देउन पाखल्यांनी (युरोपियन लोक) स्त्रियांना पकडण्याचा व त्यांच्यावर बलात्कार करण्याचा सपाटा लावला. असल्या अत्त्याचारी, अन्यायी अमानुष राजवटीने रयत गांजली. व परिणामस्वरुप दीपाजी राणे सरदेसाई यांनी २६ जानेवारी १८५२ रोजी पोर्तुगीज सत्तेच्या प्रतिकाराला दंड थोपटले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
दीपाजीनी म्हादई नदीच्या किनार्यावरील नाणुसचा किल्ला प्रथम ताब्यात घेतला. त्या किल्ल्यात पोर्तुगीजांचा दारुगोळा व शस्त्रांचा मोठा साठा होता. तो दीपाजींना मिळाला. त्यानी नाणुसच्या किल्ल्याला आपले मुख्य ठाणे केले. तेथुन गनिमी काव्याने सरकारी कचेर्या, सैनिकांच्या चौक्या यांवर हल्ले करुन पोर्तुगीजांना सत्तरीतुन पळता भुई थोडी केली. सत्तरीवर राण्यांचे राज्य सुरु केले. दीपाजींचा हा पराक्रम पाहुन सत्तरीतील व आजुबाजुच्या प्रदेशातील देसाई, गावकर वगैरे वतनदार लोक आपापल्या रयतेसह त्यांना येउन मिळाले. सत्तरीतील ही उलथापालथ शांत करण्यासाठी विजेरईने लियांव नावाच्या युरोपियन कॅप्टनला ४० युरोपियन सैनिक देउन पाठवले. त्याला परिस्थितीची योग्य जाण नसावी. पहिल्याच झटपटीत त्याचे १ आल्फेरीश, ४ सैनिक जखमी झाले व एक काव ठार झाला. मग लियांव ने माघार घेतली. व उरलेल्या सैन्यासह साखळीच्या कोटाचा आश्रय घेतला. फोंड्याहुन ३० सैनिकांची अजुन १ तुकडी साखळीला कॅप्टन लियांवच्या मदतीला चालली होती. दीपाजीनी तिच्यावर गांजे येथे हल्ला केले व त्यांचा पराभव केला. तिथल्या आसपासच्या गावांतील चौक्याही लुटल्या.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
इतके झाल्यावर विरजेई चे डोळे उघडले फेब्रुवारीच्या सुरवातीला लेफ्ट. कर्नल ज्युअंव मेमंदेस्स याच्या नेतृत्वाखाली पायदल सैनिकांची एक बटालियन तसेच मेजर ज्युआंव द सिल्व्ह ह्याच्या अधिकाराखाली तिरंदाजांची १ बटालियन व ५५० शिपई सत्तरीवर पाठविले. या सैन्याचा दारुण पराभव झाला. सत्तरीच्या जंगलातुन अचुक गोळ्या येउन फिरंगी सैनिक पटापट जमिनीवर कोसळले. फिरंग्यांना दीपाजीचे सैनिक तर कोठेच दिसत नसत . नुसते हवेतुन बार मारल्यागत गोळ्या त्यांना लागत. त्या घनदाट अरण्यात फिरंग्यांचे हाल हाल झाले. मग विजेरेइ ने दीपाजींशी समेट करावयास त्याना निमंत्रण दिले. परंतु दीपाजींनी विजेरईवर विश्वास ठेवला नाही व युद्ध चालूच राहिले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
दीपाजींच्या लोकांनी सरकारी सैन्याला चांगल्याच हुलकावण्या दिल्या. ज्या प्रदेशात सरकारी सैन्य घुसत असे तिथे दीपाजींचा एकही माणूस दिसत नसे. पण त्या प्रदेशापासुन दूरच्या ठिकाणी सर्वत्र दीपाजींचे लोक दिसत असत . दीपाजींचे धारिष्ठ्य इतके की राजधानीवरुन अवघ्या ७ किमी वर असलेल्या कुंभारजुवे बेटावर त्यांनी धाडी घातल्या. इथे सुखवस्तु , श्रीमंत लोकांची वस्ती होती. केंकरे, धुमे,सरदेसाई, भांडारे, घोडेकर, खाजनिये यांचे मोठमोठे वाडे तिथे होते. कुंभारजुवे हे छोटे बेट राजधानीजवळ असल्याने बंडखोर इथे येणर नाहीत अशी त्यांची समजूत होती.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
२६ मे ला दीपाजींनी कुभारजुव्यावर धाड घालुन तिथल्या धनिकांकडुन खंडणी वसूल केली. नंतर त्यांच्या सैन्याने केपे, काणकोण, सांगे, हेमाडबार्से, भतग्राम (आताची डिचोली) या भागातुन पोर्तुगीजांस हाकलून लावले. पोर्तुगीज सरकार ने ७ जून ला डिचोली, फोंडें , सत्तरी व हेमाडबार्से इथे मार्शल लॉ पुकारला. जनतेची फूस व सहकार्य असल्याशिवाय दीपाजींना हे विजय मिळू शकत नव्हते. असे पोर्तुगीजांचे म्हणणे होते . व ते खरेही होते. दीपाजी पैशासाठी सरकारी तिजोर्या फोडीत व धनिकांकडून पैसे उकळीत, पण गरीबांना त्यांनी त्रास दिला नाही. त्यांच्या सैन्यात सामील झालेल्या लोकांच्या कुटुंबाचे पालन पोषण ते करीत. व त्यामुळे जनतेचे संपूर्ण सहकार्य त्यांना मिळत असे.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सरकारची तिजोरी या युद्धामुळे रिकामी झाली होती. दि. २ जुलै रोजी ३ टक्के व्याजदराने सहा लाख असुर्प्यांचे कर्जरोखे काढले पण कोणीही ते घेईना. दि १० सप्टें. ला सैन्याच्या धाकाने ते रोखे विकत घ्यायला लावले. ४ ऑक्टों. ला विजेरई स्वतः ३००० युरोपियन सैनिक व १००० शिपाई घेउन सत्तरीवर चालून गेला. त्याने नाणुसचा किल्ला ताब्यात घेतला. पण दीपाजीनी आधीच आपली माणसे, शस्त्रास्त्रे व दारुगोळा घेउन तिथून पोबारा केल्याने त्याला काहीच मिळाले नाही. त्यांनी करझोळ या दुर्गम ठिकाणी आपला मुक्काम हलविला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
अश्या प्रकारे दोन अडीच वर्षे (सन १८५२-सन १८५४ ) गेली. पोर्तुगीजांना विजय मिळण्याचे चिन्ह दिसेना. मग विजेरईने पुन्हा एकदा समेटाचा प्रस्ताव मांडला. पोर्तुगीज सैन्यातील एक माजी अधिकारी जुझे पावलु द ओलिव्हैर पेगादु दीपाजींचा मित्र होता. सन १८५४ च्या मार्च महिन्याच्या सुरवातीला त्याला विजेरईने दीपाजींकडे पाठविले. त्याने विजेरईचा निरोप दीपाजींना पेश केला. विजेरई ने त्यांना पणजीच्या भूशिरावरील काबो राजप्रासादात भेटायला येण्याचे आमंत्रण दिले होते. दीपाजींनी आमंत्रण स्वीकारले. पण ते चांगलेच मुत्सद्दी होते. काबो राजनिवासात काही दगाफटका होऊ नये म्हणुन त्यांनी पेगादाचे ३ मुलगे गांजे येथे ओलीस ठेउन घेतले. त्यापैकी एक सैन्यात होता. . ४ मार्चला ते राजनिवासात जाणार होते. ११ पर्यंत पोचले नाहेत तर त्या तिघांनाही प्राण गमवावे लागले असते.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
दीपाजी राणे सरदेसाई जेत्याच्या दिमाखाने पणजीत प्रवेश करते झाले. ते होडीतुन उतरताच त्यांच्या लोकांनी शिंग फुंकुन त्यांच्या आगमनाची वार्ता दिली .तेथुन ते काबो राजनिवासात गेले पण विजेरईने भेट घेतली नाही. दीपाजींनी आपल्या महत्वपूर्ण साथीदारांसकट यावे मगच मी भेट घेइन असा निरोप दिला. हा प्रसंग विजेरईचा हेतु निर्मळ नव्हता हेच सिद्ध करतो.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://www.goanewsonline.com/index.php?option=com_datsogallery&Itemid=69&func=wmark&mid=39" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />खाशे दीपाजी राणे</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पण शेवटी २८ मे १८५५ रोजी पोर्तुगीज सरकारने जाहीर केलेल्या वटहुकुमावर सही करुन दीपाजींनी व त्यांच्या साथीदारांनी सरकारशी तह केला. या वटहुकुमाची भाषा 'पराभूत झालो तरी तंगडी वर.' अश्या पद्धतीची आहे. वटहुकुम म्हणतो की दीपाजी राणे व सत्तरीतील इतर वतनदार पोर्तुगीज सरकारकडे आपला गुन्हा कबुल करुन दयेची भीक मागत आहेत आणि दारिद्र्यात मरु नये म्हणुन थोडे तरी द्रव्यसाहाय्य मागत आहेत. पोर्तुगीज भाषा अवगत नसल्याने दीपाजींनी या वटहुकुमावर अंगठा उठवला नाहीतर.....</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
दीपाजींचे बंड तलवारीच्या धारेवर व बंदुकीच्या गोळ्यांनी थंड करण्याचे प्रयत्न सरकारने सतत ३ वर्षे केले. पण त्यात अपयश आले. दीपाजींच्या सैन्यात फंदफितूरी झाली नाही. जनतेने त्याना योग्य साथ दिली.यातच त्यांचे श्रेष्ठत्व. त्यांचे बंड हे जनतेच्या कैवारातुन व त्यांच्या स्वतःच्या हंकावर केलेल्या आघातातुन स्फुरले होते. ते सर्वार्थाने जनतेचे बंड होते.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
आजही जनता राणे सरदेसाई व त्यांच्या वंशजांना मान देते. त्यांच्या घराण्याला खाशे ही मानाची पदवी देउन. सत्तरीतील क्षत्रीय देसाई, राणे यांना त्यांच्या नावाने कोणीच पुकारत नाही ते आमचे मानाचे खाशे आहेत !!!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
दीपाजींच्या बंडानंतर गोव्यात स्थानिक पातळीवर लहान लहान उठाव झाले. पण एखादा नाव घेण्यासारखा प्रयत्न झाला नाही. या वेळेला इतर भारतातही इंग्रजांविरुद्ध लोक हळूहळू उठाव करत होते, आणि गोव्यातील जनता या सगळ्या प्रयत्नांकडे पाहत होती.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१८९५ साली शिपायांचे बंड झाले. सन १८९४ मधे पूर्व आफ्रिकेतील मोझांबिक या पोर्तुगीज वसाहतीतील निग्रो लोकांनी बंड केले होते. हे बंड शमविण्यासाठी गोव्यातील शिपायांच्या तुकड्या ३० सप्टें. १८९५ ला आफिकेत पाठवायचा पोर्तुगाल सरकारचा हुकुम २६ ऑगस्ट्ला सुटला. त्यात भर म्हणून शिपायांना नविन पद्धतीची काडतुसे देन्यात येत होती. ती दातांनी उघडावी लागत. त्या काडतुसांना गाईची व डुकराची चरबी लावलेली असते अशी अफवा पसरली. आपणाला आफ्रिकेत पाठवुन बाटवणार असा शिपायांचा समज झाला. वळवईच्या बंडाचा (सन १८७०) समेट करताना सरकारने वचन दिले होते की, सैनिकांच्या इच्छेविरुद्ध त्यांना भारताबाहेर पाठविण्यात येणार नाही. पण ते वचन मोडल जात होत. यामुळे हिंदु-मुसलमान सैनिक बिथरले. १३ सप्टेंबरच्या रात्री २ वाजता शिपाई आपापली शस्त्रे व दारुगोळा घेउन बाहेर पडले आणि त्यांनी सत्तरीची वाट धरली.गव्हर्नरला हे बंड शमविण्यासाठी शिपायांच्या मागण्या मान्य कराव्याच लागल्या.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
लोकशाहीचा उदय</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
विसावे शतक उगवले. पोर्तुगीज सत्तेविरुद्ध ४ शतके गोमंतकीय जनता झुंजत होती.पण आक्रमणाशी मुकाबला करताना त्याच्या सामर्थ्याचा , आयुधांचा अभ्यास करावा लागतो. म्हणुन गोमंतकीय हिंदू पोर्तुगीज शिक्षणाकडे वळले. या शतकाच्या सुरवातीला गोमंतकातील उच्च शिक्षणाची शाळा 'लिसेव', यात शिक्षण घेणार्या हिंदुंची संख्या २०-२५ च्या आत होती व हा कोर्स पुरा केलेले विद्यार्थी तुरळकच. वकील, डॉक्टर ह्यांची संख्या १-२ पेक्षा जास्त नव्हती.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सन १९०७ मधे सरकारने प्राथमिक शिक्षणात "ख्रिश्चन डॉक्ट्रिन" हा विषय अंतर्भूत केला आणि हिंदूंना सरकारी शाळेत शिक्षक होण्यास बंदी घातली. तोपर्यंत गोव्यात सरकारी प्राथमिक शिक्षकांपैकी फार थोडे हिंदू होते. ही बंदी म्हणजे आपल्यावरील हक्कांवरचे आक्रमण याची जाणीव त्यांना झाली. त्यांनी एकजूटीने आवाज उठविला गोमंतकीय जागृत होत असल्याची ती निशाणी होती. ही बंदी १९१० मधे पोर्तुगालात प्रजासत्ताक राज्य स्थापन होईपर्यंत चालू राहिली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९०८ मधे उर्वरित भारतात व गोव्यातही अनेक वैशिष्ट्यपुर्ण घटना घडल्या.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
मुजफ्फराबाद येथे पहिला बाँब टाकण्यात आला, खुदीराम बोस व प्रफुल्लकुमार चाकी यांनी जस्टिस किंग्ज्फॉर्डची गाडी समजून तीवर बाँब फेकला. पण तो त्यात नसल्याने बचावला. त्यातल्या २ गोर्या स्त्रिया ठार झाल्या. या बाँबफेकीची तरफदारी करुन लेख लिहिले म्हणुन लो. टिळकांना पकडुन त्यांना ६ वर्षांच्या तुरुंगवासाची शिक्षा भोगायला मंडालेस पाठविण्यात आले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
याच वर्षी पोर्तुगालात फेब्रुवारी महिन्यात राजा दो कार्लुश, व युवराज दों फिलीप ह्यांना गोळ्या झाडुन ठार करण्यात आले. राजपुत्र दो मानुएल राजमातेमुळे थोडक्यात बचावला. व नंतर राजा बनला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
या घटनांचा परिणाम गोमंतकीय तरुणांवर झाला गोमंतकात शिवजयंतीसारखे उत्सव साजरे होऊ लागले. जिवबादादा केरकर यांची पुण्यतिथी मार्गशीर्ष वद्य १३ सुद्धा साजरी केली जाऊ लागली. भारतात क्रांतीकारी संघटना निर्माण झाल्या. त्यांना ब्रिटीश सरकार पकडण्याची शर्थ करु लागले. त्यातील काही क्रांतीकारक भूमिगत होउन गोव्यात आले.. केरीचे रामचंद्र पांडुरंग वैद्य उर्फ दादा वैद्य यांनी शाळा उघडून त्यांना शिक्षक म्हणून नेमले. ही शाळा म्हणजे फोंड्यातले आजचे ए जे डी आल्मेदा हायस्कूल. २०१० मधे ह्या शाळेने आपला शतकपूर्ती महोत्सव साजरा केला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://gvmponda.com/images/dada-vaidya_03.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />प्राणाचार्य दादा वैद्य.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
एवढे सगळे होत असताना पोर्तुगीज सरकार झोपले नव्हते. भारतातील चळवळीचे लोण गोव्यात शिरु नये म्हणुन गोव्यातील कार्यकर्त्यांवर त्यांनी कडक नजर ठेवली होती. अशा पार्श्वभूमीवर १९१० साल उजाडले. ४ ओक्टोबरच्या मध्यरात्री क्रांतीकारकांनी दों मानुएल च्या राजवाड्यावर सैनीकांच्या मदतीने हल्ला केला. राजा व त्याचे कुटुंब कसेबसे निसटुन पळुन गेले. दुसर्या दिवशी ५ ऑक्टोबर रोजी पोर्तुगाल प्रजासत्ताक राज्य झाल्याचे घोषित केले गेले. गोमंतकातील हिंदूंचे कैवारी म्हणुन ख्याती असलेले आंतानियु जुझे द आल्मैद मंत्रिमंडळात गेले. ते गृहमंत्री बनले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/9/9a/SMF_Manoel_II.jpg/220px-SMF_Manoel_II.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />दों मानुएल</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोमंतकात या घटनेचे उत्स्फुर्त स्वागत झाले. विशेषतः हिंदू समाजाच्या आनंदाला उधाण आले. ४०० वर्ष राजकिय व सांस्कृतिक आक्रमणाचा प्रतिकार करीत जो छळ सोसला होता,त्याचा अंत होईल म्हणुन जनता आनंदित होती. हिंदुंन केवळ आनंदच झाला नाही तर त्यांनी आपली प्रगती करण्यासाठी कंबर कसली. या प्रयत्नांचे दृश्य स्वरुप ४ क्षेत्रांत प्रकर्षाने दिसुन आले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१) नियतकालिके २) शैक्षणिक संस्था ३) सांस्कृतिक संस्था ४) राजकिय पक्ष</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
नियतकालिके</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोमंतकियांना जागृत करुन कार्यप्रवृत्त करण्यात नियतकालिकांचा सिंहाचा वाटा आहे. आत्माराम सुखटणकरांच्या देशसुधारणेच्छुने मराठी माध्यमातुन शिक्षणाच्या धोरणाचा पाठपुरावा व पोर्तुगीजांच्या राजकीय धोरणावर टीकासत्र आरंभ केले. गोवा-मित्र (संपादक- सुब्राय नायक-मडगांव), journal daa Novas Conquistaa (संपादक गोविंद भास्कर पार्सेकर- पेडणे) यासरखी मराठी-पोर्तुगीज नियतकालिके १८८० च्या सुमारास लोकजागृती करत असत. मराठीतुन हिंदुंना जागविणे व पोर्तुगीजमधुन हिंदुंच्या भावना स्थानिक ख्रिश्चन व युरोपियनांपर्यंत पोचविण्याचे काम ही नियतकालिके करत. गोवा-मित्र वर १८८३ मधे बंदी आणली. मग म्हापश्यातुन आर्यबंधु व गोवा पंच , मडगावातुन गोवात्माही नियतकालिके सुरु झाले ३-६ महिनेच टिकली. दरम्यान दादा वैद्य पथ्यबोध नावाचे आरोग्यविषयक नियतकालिक चालवत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१८८९ पासुन अजुन भर पडतच गेली न्यायचक्षु, गोमंतक सुविचार्, अशी मराठी तर A voz do Povo( जनतेचा आवाज),Mandovy (मांडवी) सारखी पोर्तुगीज नियतकालिके सुरु झाली.१८९४ मधे अतिशय जहाल असे साप्ताहिक पणजी शहरात प्रसिद्ध होऊ लागले. त्याचे नाव O Brado Indiano. म्हणजे भारतियांनी मारलेली दु:खाची आरोळी.हे साप्ताहिक पोर्तुगीजांवर जहाल टीका करत असे. या साप्ताहिकाचे संस्थापक व प्रेरणाशक्ती फादर आल्व्हरिश होते. पाद्री आल्वारिश यांच्या अंगी राष्ट्रीय वृत्ती पुरी भिनली होती. स्वदेशीचा पुरस्कार करण्याची संकल्पना लाल-बाल-पाल त्रिमुर्तींनी देण्याआधी दहा वर्षे त्यांनी सुरु केली होती. ह्या साप्ताहिकाला केवळ १० महिन्याचे आयुष्य लाभले परंतु तेवढ्यात परक्या फिरंग्यांबदल जनतेच्या मनात क्षोभ निर्माण करण्यात ब्रादु इन्दियानु यशस्वी ठरला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९०० मध O Heraldo नामक पोर्तुगिज दैनिक पणजीत निघु लागले. हे गोमंतकातील पहिले दैनिक त्याच्या संपादक मंडळात त्यावेळचे विचारवंत, तेजस्वी तरुण मंडळी होती. आपल्या देशाला अवनतीच्या गर्तेतुन वर काढण्यासाठी हे तरुण एकत्र आले होते. लोकजागृतीचे व समाजप्रभोधनाचे कार्य या दैनिकातुन मोठ्या तडफेने होऊ लागले. या तरुणांच्या धडपडीकडे सरकारचे लक्ष गेले नसते तरच नवल . येराल्डो हे संपादक डॉ. आंतानियु कुन्य(कुन्हा) यांना अटक झाली. व आग्वादच्या किल्ल्यावर पाठविण्यात आले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सांस्कृतिक पुनरज्जीवनाच्या काळात स्त्रियाही मागे राहिल्या नाहीत. हळदकुंकु व सौभाग्यसंभार नावाची मासिके बायका चालवत. याच्या संपादिका होत्या सौ. सरुबाई रामचंद्र वैद्य. (दादा वैद्यांच्या पत्नी)</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
शैक्षणिक संस्था</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोमंतकीयांमधे राष्ट्रप्रेम रुजविण्याच्या, जोपासण्याच्या व वृद्धिंगत करण्याच्या कामात मराठी शाळांचा व शाळामास्तरांचा सिंहाचा वाटा आहे. गोमंतकातील मराठी नष्ट करण्याचे प्रयत्न पोर्तुगीज सरकारने केले.पण हिंदुंनी जशी आपली दैवते जपुन ठेविली, तशी मराठी भाषा व संस्कृती जीवापाड जतन केली. देवळांच्या अग्रशाळांमधे व धनिकांच्या घरात पंतोजी मराठीचे वर्ग चालवित असत. शिक्षणाची संधी सार्वत्रिक नव्हती. औव्यवस्थित अभ्यासक्रम असलेली पहिली मराठी शाळा म्हापसा शहरात १८८५ साली रामचंद्र दत्ताजी आजरेकर यांनी स्थापन केली. आजुबाजुच्या गावांमधेही २०-२५ शाळा त्यांनी सुरु केल्या.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पणजीत त्याच सुमारास एक शाळा सुरु होती. तिला धेप्यांची शाळा म्हटले जाई कारण त्या शाळेचा खर्च श्रीमंत धेंपे करीत शाळेला संस्थेचे रुप देऊन तिचे नामकरण करण्याची प्रथा १९०५ नंतर सुरु झाली.५ ऑक्टोबर १९०८ रोजी पणजीत मुष्टीफंड संस्था स्थापन झाली. ह्या संस्थेचे उच्चविद्याविभूषित स्वयंसेवक खांकेला झोळी लावुन दारोदार फिरत. प्रत्येक घरातुन मूठ-दोन मूठी तांदुळ त्यांच्या झोळीत पडे . या तांदळांच्या विक्रीतुन येणार्या पैशाने श्री महालक्ष्मी विद्यालय व सरस्वती विद्यालय या दोन मराठी शाळा संस्थेने सुरु केल्या. २००८ साली ह्या शाळेचा शतकपूर्ती महोत्सव मोठ्या उत्साहात साजरा झाला. चर्चच्या आवारात पाद्रीही शाळा चालवत. को़कणी भाषेत, ज्या भाषेत गोव्याचे दैनंदिन व्यवहार चालत त्या भाषेत. फक्त त्यांनी कोकणीला रोमन भाषेचा साज चढविला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://www.mustifund.com/oldbulding.gif" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />मुष्टीफंड संस्थेची जुनी इमारत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://www.mustifund.com/building.gif" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />मुष्टीफंड संस्थेची आत्ताची इमारत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोमंतकात मराठी पुनर्जीवित करण्यात जनतेने केलेले प्रयत्न कौतुकास्पद व अभिमानास्पद आहेत. त्यांनी स्थापलेल्या विद्यालयांना अनुदान मिळत नसे.फीचे उत्पन्न तुटपुंजे असे. मासिक तीन आणे किंवा चार आणे. त्यातही गरिबांना सूट. केवळ देणग्यांवर त्या शाळा चालत. शिक्षकांच्या जेवणाखाण्याची जबाबदारी गावातील सुखवस्तु लोक पत्करीत.पण शाळेच्या इमारतीसाठी, शैक्षणिक उपकरणांसाठी पैसा लागेच. तो भिक्षां देहि करुन मिळवायचा.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
मुलींच्या शिक्षणासाठी मडगावला महिला व नुतन विद्यालय, आदर्श वनिता विद्यालय, कन्याशाळा पणजी इत्यादी शाळा स्थापल्या गेल्या.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सांस्कृतिक संस्थांचे कार्य</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पुनरुज्जीवनाच्या काळात शैक्षणिक संस्थांसोबतच चर्चामंदिरे व वाचनमंदिरेही उघडण्यात आली.१९०० च्या सुमारास गोवा हिंदु पुस्तकालय पणजी, रामनाथ दामोदर वाचन मंदिर मडगाव, सरस्वती वाचनमंदिर पणजी, शारदा वाचनमंदिर कुंभारजुवे. अशी पेडणेपासुन काणकोणपर्यंतच्या गावागावात वाचनमंदिरे सुरु केली गेली. अनेक राष्ट्रीय नियतकालिके तिथे वाचण्यास मिळत व राष्ट्रीय विचारांचा प्रसार तेथुन होत असे.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९१० मधे लोकशाही प्रस्थापित झाल्याने हिंदुंना धार्मिक स्वातंत्र्य मिळाले देवालयांत जाहिररीत्या भजने, कीर्तने होऊ लागली. महाराष्ट्रातील उत्तमोत्तम कीर्तनकारांना आग्रहाने आमंत्रण करुन काणण्यात येऊ लागले. ही कीर्तने धार्मिक स्वरुपासोबत राष्ट्रीय स्वरूपाचीदेखील होती. ज्यांना लिहितावाचता येत नव्हते अश्या लोकांना ही कीर्तने राष्ट्रीय धारेस जोडीत.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोमंतकीयांचे नाट्यप्रेमही हिंदुंची राष्ट्रभक्ती उद्दीपीत करण्यात उपयोगी पडले. ज्या गावात वर्षातुन किमान ३-४ नाटके होत नाही असे गाव गोव्यात विरळच. गोमंतकात दर वर्षी सुमारे दोन हजार मराठी नाटकांचे प्रयोग होतात. पुर्वीही होत असत. पुर्वी ती ऐतिहासिक व पौराणिक असत. त्या नाटकांनी तरुणांचे देशप्रेम बळकट केले.त्यांचे मानसिक दौर्बल्य नष्ट करुन त्यंना धीरोदात्त बनविले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
हुकुमशहाचा उदय</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पोर्तुगालातील पर्यायाने गोवा, दमण दीव मधली लोकशाही सन १९१० ते सन १९२६ अशी सोळा वर्षे टिकली. या १६ वर्षात स्थिर सरकार नव्हते. आर्थिक स्थिती खालावत होती. मंत्रीमंडळे गडगडत होती. दि. ९-६-१९२६ रोजी पार्लमेंट बरखास्त करण्यात आले. जनरल कार्मोना ह्यांनी राष्ट्राध्यक्षपदाची सूत्रे हाती घेतली. व ऑलीव्हैर सालाझार पोर्तुगालचे पंतप्रधान झाले. सैन्यावर हुकुमत गाजवण्यासाठी सेनाधिपती नेमला गेला पण खरे सर्वाधिकारी डॉ. सालाझार होते. कट्टर धर्मनिष्ठ, साधी राहणी,दुसर्यावर छाप पाडणारे व्यक्तीमत्व, उत्तम वक्तृत्व ,वाक्पटुता, कावेबाजपणा ही त्यांची वैशिष्ट्ये होती. युरोपातील इतर हुकुमशहाप्रमाणेच त्यांची एकपक्षीय हुकुमशाही होती. पण इतर हुकुमशहांप्रमाणे त्यांनी आपल्या विरोधकांचे शिरकाण केले नाही. पोर्तुगीज कायद्यात देहांताची शिक्षा नाही. देहांत शिक्षेचा कायदा करुन वा इतर मार्गाने विरोधकांस ठार केल्यास आपले राजकारण जागतिक चर्चेचा विषय बनेल ह्याची त्यांना जाणीव होती.विरोधकांना नेस्तनाबुत करण्याचे त्यांचे तंत्र वेगळॅ होते. विरोधकांना राष्ट्रविघातक ठरवुन न्यायालयातर्फे त्यांना जन्मठेपेची शिक्षा देण्याची व्यवस्था सरकारने केली होती. अश्या या विरोधकांना पश्चिम आफ्रिकेतील व आसोरीशमधील तुरुंगात जन्मभर खितपत टाकले होते.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/3/34/Antonio_Salazar-1.jpg/220px-Antonio_Salazar-1.jpg" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />सालाझार</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोवा कोंग्रेस कमीटी</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
सन १९२८ साली त्रिस्तांव ब्रागांझ कुन्य (कुन्हा) [टी. बी. कुन्हा] या गोमंतकाच्या सुपुत्राने 'गोवा कोंग्रेस कमिटी' स्थापन केली. व ती भारतीय काँग्रेसला जोडली. भारतातील पोर्तुगीज सत्तेचे उच्चाटन करुन गोचा, दमण ,दीव या प्रदेशांना स्वातंत्र्य मिळवून देणे हे या कमिटीचे उद्दिष्ट होते. म. गांधींच्या आदेशाप्रमाणे वागून राष्ट्रीय काँग्रेस मार्फतच स्वातंत्र्य मिळेल ही टी. बी. कुन्हांची धारणा होती. ही कमिटी गोव्यात गुप्तपणे काम करु लागली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<img src="http://t3.gstatic.com/images?q=tbn:ANd9GcTMe3y_VKvJC4ZZbKrhXBbMiXZ6fB974a_HnKTTEHqz1Tzx4a2ids69l4cF" style="background-color: transparent; border: 0px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;" /><br />डॉ. त्रिस्तांव ब्रागांझ कुन्हा</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१९३५ च्या अधिवेशनात काँग्रेसने ठरविले की आपले कार्यक्षेत्र ब्रिटीश हिंदुस्थानापुरतेच मर्यादित ठेवावे. म्हणुन गोवा काँग्रेस बंद करण्यात आली. याच सुमारास पोर्तुगीजांनाही या संघटनेची माहिती मिळाली. व त्यांनी कार्यकर्त्यांच्या धरपकडीचे सत्र आरंभले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
गोवा काँग्रेस बंद पडली म्हणुन कुन्हा डगमगले नाहीत. ते मुंबईला गेले व तिथुन आपले कार्य सुरुच ठेवले.<br /> </div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-1312780203674932362013-01-07T18:44:00.001-08:002013-01-09T09:44:02.263-08:00आमची पहिली गाडी <br />
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
आमची पहिली गाडी</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
झालं असं की घराचे सगळे पैसे देऊन झाले आणि हप्ते पण सुरू झाले. काही दिवसांनी हातात थोडे पैसे खुळखुळायला लागले. तोपर्यंत घरात दोनाचे चार मेंबर्स झाले होते आणि जबाबदार पालकांप्रमाणे स्कूटरवरून दोन मुलांना घेऊन जाणे किती धोक्याचे आहे वगैरे विचार आपोआप डोक्यात यायला लागले. मग मी आणि माझा नवरा याच्या तार्किक शेवटाकडे पोचलो, ते म्हणजे आपल्याला एक चारचाकी गाडी घ्यायला पाहिजे. संन्याशाच्या लग्नाला शेंडीपासून तयारी. नवरा लगेच ड्रायव्हिंग शिकायला ड्रायव्हिंग स्कूलमधे जायला लागला. ड्रायव्हिंगच्या बाबतीत माझा आधीपासूनच आनंद! एक बारीकशी सनी होती तीही तोपर्यंत गंजून जाऊन विकून झाली होती. आणि गाडीत बसून जायला मिळालं तरी मी तेवढ्यावर खूष होते. शिवाय ड्रायव्हिंग शिकून घेतलं तर नवरा तेही काम माझ्यावर सोपवून आरामात राहील अशी साधार भीती होती. त्यामुळे नवरा एकटाच ड्रायव्हिंग स्कूलला गेला. त्या शिकवणार्या गुरूने काय पाहून देव जाणे पण याला प्रोफेशनल लायसन्स काढायचा अर्ज भरायला लावला. साहजिकच आर टी ओ ने प्रथेनुसार एकदा नापास करून दुसर्या टेस्टमधे त्याला एकदाचे लायसन्स दिले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
लायसन्स काढून झाले. आता गाडी घेऊया म्हणून विचारविनिमय सुरू झाला. तेव्हा नवी मारूती ८०० तशी आमच्या आवाक्याबाहेर होती. माटिझ, इंडिका वगैरे नव्या नव्या दिसायला लागल्या होत्या. गाड्यांची कर्जे आतासारखी स्वस्त आणि सहज मिळत नव्हती. आणि आवाक्याबाहेर कर्ज काढायचं नाही हा आमचा कोकणातला बाणा. साहजिकच तेव्हा मुबलक प्रमाणात उपलब्ध असलेली एखादी सेकंड हॅण्ड प्रीमियर पद्मिनी ऊर्फ "फियाट" घेऊया असा विचार सुरू झाला. ती गाडी प्रीमियर पद्मिनी हे मला माहित आहे पण तिचं प्रचारातलं नाव फियाटच. तेव्हा मी तेच म्हणणार! ही १९९६-९७ ची गोष्ट आहे हे लक्षात घ्या. महाराष्ट्रात नंतरही बरीच वर्षे फियाट गाड्या चालत होत्या, पण गोव्यात फियाट तेव्हा खूप स्वस्त मिळायला लागल्या होत्या. तसेही तिथे सगळे वर्रात गोंयकार! आमच्या बँकेतला शिपाई म्हणे, "तू फियाट घ्यायच्यापेक्षा ट्रक का घेत नाहीस?" पण आपण नवीनच ड्रायव्हिंग शिकलोय, तेव्हा भलीभक्कम लोखंडी फियाटच बरी. कुठे आपटली तर काय घ्या! असा विचार करून माझ्या नवर्याने फियाटच घ्यायची ठरवली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
दर पावसाळ्याच्या आधी तो स्कूटर रंगवायला द्यायचा त्या गॅरेजवाल्याचा चारचाकी गाड्या रंगवणे आणि दुरुस्ती करणे हा खरा प्रमुख धंदा. त्याच्या कानावर आम्हाला फियाट घ्यायची आहे हे पडताच त्याने उत्साहाने जुन्या गाड्या शोधायला सुरुवात केली. एक दिवस त्याचा फोन आला. "पात्रांव, उसगावला एकाची जुनी फियाट विकायची आहे. बघून येऊया." माझा नवरा लगेच धावला. गाडी पाहताच कोणीही प्रेमात पडेल अशी देखणी. फिकट निळ्या रंगाची डौलदार गाडी पाहून माझा नवरा खूश झाला. शिवाय गाडीचा मालक आर टी ओ चा भाऊ. तेव्हा कागदपत्रांचाही काही प्रॉब्लेम नव्हता. गाडी फारशी चाललेली नाही हे ऐकल्यावर आम्हाला वाटलं की गाडी नव्यासारखी असेल, टायर बरे दिसत होते. शेवट २५००० ला गाडी घ्यायची ठरली. तिथून बाहेर पडताना गाडीच्या मालकाची मुलगी सहज म्हणाली, "तुम्ही आमची गाडी घेताय? आम्ही आता नवी गाडी घेणार आहोत. ही गाडी एकसारखी बंद पडते!" तेव्हा शंकेची पाल खरं म्हणजे चुकचुकायला हवी होती. पण आम्हाला वाटले की गाडी फार वापरात नाही, त्यामुळे असं होत असेल. बरं मेक्यानिक मोहंमद म्हणाला "पात्रांव तू भिऊ नको. मी गाडी नीट ठेवीन तुझ्यासाठी." झालं. गाडीची बारीक सारीक कामे करून गाडी एकदाची घरी आली आणि आम्ही गाडीचे मालक झालो!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
ही फियाटची कामे म्हणजे काय याचा कोणी अनुभव घेतला असेल त्याला कळेल. एक तर ती पत्र्याची गाडी, त्यामुळे गंज येणे, पत्र्याला भोके पडणे, काहीवेळा पत्रा कोणीतरी खाल्ल्यासारखा दिसणे इ नाना प्रकार असतात. उन्हापावसात फियाट ठेवली की तिची रया गेलीच! ही गाडी बराच काळ छप्पराखाली जागेवर उभी असायची त्यामुळे पत्र्याची कामे नसली तरी विजेची, ब्रेक वगैरेची दुरुस्ती, पॉलिश, सीट कव्हर्स इ इ करायला हवे होते. तर त्या कामांचे आणखी १० एक हजार झाले. पण गाडी दिसत होती फारच सुरेख. माझा नवरा गाडीला रोज इंजिन चालू करून सोसायटीत चक्कर मारून आणायचा. तेवढ्यात सासूसासरे आले होते. मग प्ल्यान केला की आपल्या गाडीने देवळात जाऊया. दिवसभर बाहेर रहायचे आणि नवर्याला तर गाडी चालवायची सवय नाही म्हणून एक धंदेवाईक ड्रायव्हर बरोबर घेतला आणि आमची गाडी निघाली.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
१०/१२ किमि जाईपर्यंत कसला तरी जळका वास यायला लागला. थोड्याच वेळात इंजिनाकडून धूर यायला लागला आणि गाडी बंद पडली. आम्ही पटापट गाडीतून बाहेर आलो. ड्रायव्हरने गाडीचा जबडा उघडला आणि थंड व्हायला दिली. तोपर्यंत त्या गावातले लोक जमा होऊन सल्ले द्यायला लागले होते. गाडी सुरू होत नाही हे लक्षात आल्यावर सगळे प्ल्यान गुंडाळून ठेवले आणि आमची वरात परत घरी गेली. नवरा स्कूटर घेऊन महंमदकडे धावला.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
महंमदने गाडी सोडून दिली होती तिथे जाऊन पाहणी केली आणि सुवार्ता दिली की इंजिनात पाणी गेलंय. गाडीचं इंजिन उतरवायला पाहिजे. झालं होतं असं की रेडिएटर गळका होता. फियाटच्या रेडिएटरमधे रोज पाणी भरून त्याची पातळी बघत बसावी लागते. आता या गाडीचा रेडिएटर गळका आहे हे त्या महंमदच्या आधीच लक्षात आलं का नाही देवजाणे. शंका घ्यायला वाव नक्कीच होता. पण हे आम्हाला तेव्हा माहित नव्हतं. गाडी टो करून तो घेऊन गेला. मग नवर्याचे त्याच्या गॅरेजकडे हेलपाटे सुरू झाले. दोन एक महिने काढून, कायबाय करून गाडी परत चालती झाली. दरम्यान महंमदचं "हे काम करूया ते काम करूया" वगैरे सुरूच होतं. शेवटी त्याच्याकडचा इलेक्ट्रिशियन सांतान हळूच म्हणाला, "महंमदचं सगळं ऐकू नको रे! गाडी चालू झाली की पुरे!" झाली एकदाची गाडी तयार.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
आता माझा नवरा अगदी लक्ष देऊन रेडिएटरमधे पाणी भरणे वगैरे कामे करायला लागला. जवळपासच्या फेर्या सुरू झाल्या. एकदा आम्ही त्या सांतानलाच बरोबर घेऊन रत्नागिरीला सुद्धा जाऊन आलो. आणि गाडी नीट चालते आहे म्हणून आम्ही सुटकेचा श्वास टाकला. पुढच्या वेळेला माझ्या नवर्याने एकट्याने गाडी चालवत सुखरूप रत्नागिरी गाठली. ४ दिवसांनी परत येताना निघायला जरा उशीरच झाला होता. कुडाळला पोचेपर्यंत ५ वाजून गेले. बाजारात चहा प्यायला थांबलो आणि परत निघताना गाडी सुरूच होईना! फियाट बंद पडली की बरेच लोक जमा होतात हा माझा अनुभव आहे. तसेच बरेच जण आले, आणि एकाने न सांगताच बाजूला असलेल्या गॅरेजवाल्याला बोलावले. तो दुरुस्ती करीपर्यंत आणखी उशीर झाला आणि मग काळोखातून ड्रायव्हिंग नको म्हणत आम्ही तिथेच मुक्काम ठोकला. दुसर्या दिवशी सकाळी उठून गोव्याला आलो. त्यामुळे आणखी एक रजा घ्यावी लागली. आणखी काही दिवसांनी रविवारी फिरायला म्हणून गेलो आणि तिथे गाडी बंद पडली. मजा अशी की गाडी जिथे बंद पडायची तिथून १००/१५० मीटर्सच्या अंतरात एखादे गॅरेज नक्की असायचेच! तशी मोठी गुणाची गाडी!</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
फियाट जास्त चाललेली नाही हा प्लस पॉइंट नव्हे हे आतापर्यंत आम्हाला कळले होते. दरम्यान माझ्या नवर्याने गाडीचा डॉक्टर बदलला. हा दत्ता मेक्यानिक कायम दारू प्यायलेला असायचा. दारू प्यायला नाही तर त्याचे हात थरथरायचे म्हणे! त्याच्या गॅरेजमधे एक झुरळांनी कुरतडल्यासारखा दिसणारा फियाटचा सांगाडा होता आणि त्यात एक नरकासूर कायमचा उभा करून ठेवलेला होता. मुलांना पण तिथे गेले की मज्जा वाटायची. फियाटचे स्पेअर पार्ट्स खूप स्वस्त मिळायचे आणि मेक्यानिकची फी पण अगदी थोडी. त्यामुळे गाडीची दुरुस्ती महाग वाटत नसे. काही दिवस बरे गेले. आम्ही एक दोन वेळा बेळगाव, एकदा मालवण, आणि एकदा रत्नागिरीला फार काही न होता जाऊन आलो.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
पण आतापर्यंत माझ्या नवर्याचा गाडीबद्दलचा उत्साह कमी झाला होता. रोज इंजिन सुरू करणे म्हणजे कंटाळवाणे काम. त्यामुळे हळूहळू २ दिवसांनी, मग ४ दिवसांनी, मग आठवड्याने अशी गाडीला सुरू करण्यातली गॅप वाढत चालली होती. साहजिकच गाडीची बॅटरी चार्ज न झाल्यामुळे इंजिन सुरू न होणे वगैरे प्रकार व्हायला लागले होते. बॅटरी काढून २/३ वेळा चार्ज करून आणावी लागली होती. फियाटचा एक दुर्गुण म्हणजे तिला जर रोज स्टार्ट मारला नाही तर इंजिन पटकन सुरू होत नाही. मग शेजारच्या पोरांना बोलावून ती ढकलायला लागते. तेही प्रकार सुरू झाले होते. मग गाडीचे टायर्स एकदा बदलून झाले. नंतर गाडी हळूहळू घरापेक्षा जास्त वेळ दत्ताच्या गॅरेजमधे पडून रहायला लागली होती.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
अशातच एकदा नवरा मुलीला आणायला तिच्या शाळेत गेला. घरी येताना बस स्टॆँडच्या बाजूच्या मुख्य चौकात गाडी बंद पडली. लगेच दोन पोरांनी मदत करून गाडी बाजूच्या पेट्रोलपंपावर ढकलून ठेवली आणि मग दत्ताला बोलावून आणून ती परत चालू करणे वगैरे सोपस्कार पार पडले. पण घरी येताच कन्यारत्नाने जाहीर केले की बाबाने मला घरी न्यायला यायचे असेल तर फियाट आणता कामा नये. स्कूटर चालेल. तोपर्यंत चिरंजीवसुद्धा फियाटमधून कुठेही जाऊया नको म्हणायला लागले होते. मग आम्हीच कधीतरी हायवेवर एक फेरी मारून यायचो. होता होता एक दिवस एक भंगारवाला विचारायला आला, "साहेब तुमची गाडी द्यायची आहे काय?" आम्हाला कसंतरीच वाटलं. कारण काही झालं तरी ती आमची पहिली गाडी. दिसायला फार सुंदर. आणि गुणीसुद्धा. हो. कधीही मेक्यानिकपासून लांब बंद पडली नाही! त्या भंगारवाल्याला पळवून लावला. पण मग आणखी भंगारवाले यायलाच लागले.</div>
<div style="background-color: white; border: 0px; color: #333333; font-family: Tahoma, Georgia, Arial, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 21px; margin-bottom: 0.8em; margin-top: 1em; outline: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
तोपर्यंत गाडीची १५ वर्षे पुरी झाली होती. एकदा ग्रीन टॅक्स भरून गाडी परत पास करून घ्यावी लागली. शेवटी नवराही कंटाळला. "गाडी दुरुस्तीला दिली आहे का?" याऐवजी, "गाडी दत्ताकडून परत आणली वाटतं!" असं शेजारी विचारायला लागले. तेव्हा अगदीच अति झालं असं म्हणून एका भंगारवाल्याला ती गाडी दहा हजाराला देऊन टाकली आणि माझ्या नवर्याने सुटकेचा श्वास टाकला. त्या गाडीची त्याला इतकी दहशत बसली होती की नंतर जेव्हा दुसरी गाडी घेणं सोपं झालं तेव्हाही तो गाडी घ्यायला कसाच तयार होईना. मग “आता तू जर दुसरी गाडी घेतली नाहीस तर मी ड्रायव्हिंग शिकून मीच गाडी घेईन” अशी धमकी द्यावी लागली, तेव्हा कुठे आमच्याकडे मारुती ८०० आली. पण तरी गाडी म्हटली की अजून ती फियाटच आठवते!</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com8tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-70865176027187387562012-09-30T07:52:00.000-07:002012-09-30T07:54:09.745-07:00गोव्याची चवथ <br />
<div class="content" style="background-color: white; font-family: sans-serif;">
<div class="content clearfix">
<div class="field field-name-body field-type-text-with-summary field-label-hidden">
<div class="field-items">
<div class="field-item even" property="content:encoded">
श्रावणातला पाऊस झिरमिर सुरू झाला की महाराष्ट्रातल्यासारखेच गोव्यातल्या लोकांना पण गणपतीचे वेध लागतात. इथल्या बोलीभाषेत चतुर्थी म्हणजे चवथ. गणपतीच्या सणालाच "चवथ" म्हणायची गोव्यात पद्धत आहे. गोव्यात दिवाळीचं प्रस्थ तसं कमी. म्हणजे फटाके फराळ वगैरे दिवाळीत नसतं, तर सगळं गणपतीत असतं. आम्ही गोव्यात नवीन आलो तेव्हा तर फटाके नसल्यामुळे दिवाळी सुरू आहे असं कळायचं पण नाही. दुकानात फटाके विचारले तर "फुगोटे आता खंय? चवथीकडेन मेळतले" असं ऐकायला मिळालं. तेव्हा कळलं की गोव्यात गणपती हा सगळ्यात मोठा सण. गणेश चतुर्थी आणि पंचमी दोन दिवस गोव्यात सगळ्यांना सुटी. एक दिवस गणरायाच्या आगमनाचा आणि दुसरा विसर्जनाचा. गणपतीत अगदी सगळी ऑफिसे पण दोन दिवस बंद असतात.<br />
गोव्यात शिगमो म्हणजे होळी आणि गणपती हे लोकांचे खास आवडीचे सण. पैकी शिगमो म्हणजे होळी हा सामाजिक तर गणपती वैयक्तिक म्हणावा असा. गोव्यात सार्वजनिक गणपती अजून तसे कमी आहेत. गेल्या २५/३० वर्षातच हे प्रस्थ सुरू झालंय. महाराष्ट्रातल्या सारखे गल्लोगल्लीचे राजे अजून इथे पहायला मिळत नाहीत. आणि एकूणच काहीसं धार्मिक वातावरण असतं. सार्वजनिक गणपतींच्या समोर अजून नाटके, शास्त्रीय संगीत, आरत्यांच्या स्पर्धा असे कार्यक्रम असतात. ऑर्केस्ट्रा वगैरे तुरळक प्रमाणात असतात. पण गोव्यातल्या लोकांना एकूणच संगीतकलेची आवड जात्याच असते, त्यामुळे गणपतीत ऑर्केस्ट्रा वगैरे बडवण्यापेक्षा घुमट आरती करण्यात गोंयकाराचा जीव रमतो.<br />
गोव्यात गणपतीपूजा फार प्राचीन काळापासून चालत आलेली आहे. कदंबांनी बांधलेलं गणपतीचं एक भव्य देऊळ दिवाडी बेटावर सप्तकोटेश्वराबरोबर होतं त्याचा नाश पोर्तुगीजांनी केल्यानंतर तिथली मूर्ती उचलून आधी खांडेपार मग साखळी आणि शेवट खांडोळा, माशेल इथे नेण्यात आली. माशेलातील महागणपती मंदिर खूप प्रसिद्ध आहे. तसंच फोंड्यातील गोपाळ गणपती मंदिर प्रसिद्ध आहे. या देवळातील मूळ दगडी मूर्ती गुराख्यांना रानात मिळाली आणि मग मुख्यमंत्री भाऊसाहेब बांदोडकरांनी देवळासाठी निधी उपलब्ध करून दिला. इतर गावांप्रमाणे फोंड्याला कोणत्याही देवाचं प्रमुख असं देऊळ नाही. कदाचित आदिलशाही आक्रमणाच्या काळात ही मूर्ती एखाद्या देवळातून उचलून रानात लपवली असावी. गोव्यात गणपतीची स्वतत्र अशी खूप देवळं नाहीत पण सांतेरी म्हणजे वारूळ ही स्थानिक लोकप्रिय देवता. कदाचित त्यामुळेच मातीपासून बनलेल्या गणपतीबाप्पाबद्दल लोकांना जरा जास्तच आपुलकी वाटत असावी.<br />
फोंडा येथील गोपाळ गणपती मंदिर<br />
<img alt="gopalganapati" height="400" src="http://www.goa-tourism.com/images/photogallery/1273052475_pid_shree%20gopal%20ganpati%20temple,%20farmagudib.jpg" style="border: 0px;" width="600" /><br />
श्रावणात गावातल्या कारागिराकडे पाट दिला की गणपती करून द्यायची जबाबदारी त्याची. प्रत्येक गोंयकार कुठेही रहात असला तरी गणपतीसाठी गावातल्या घरी जमा होतो. अशा वेळी घरात २५/३० पर्यंत माणसं सहजच असतात. गणपतीच्या आठ एक दिवस आधी कोणीतरी उत्साही पोरं गावच्या घरी जाऊन साफसफाई करून येतात. चतुर्थीच्या २/३ दिवस आधी फराळाचे पदार्थ करायची लगबग स्वयंपाकघरात सुरू होते. त्यात "नेवर्यो" म्हणजे सुक्या खोबर्याचे सारण घातलेल्या करंज्या महत्त्वाच्या. या नेवर्यांना इतकं महत्त्वाचं स्थान आहे की ख्रिसमसच्या सणाला ख्रिश्चन लोक पण त्या शुभ म्हणून करतात. चतुर्थीच्या आदल्या दिवशी गणपतीबाप्पा घरी येऊन विराजमान झाले की अर्धा जीव भांड्यात पडतो. मग माटोळीची तयारी सुरू होते. माटोळी म्हणजे गणपतीच्या समोर उंचावर बांबू किंवा सुपारीच्या खोडाची एक चौकट बांधलेली असते. तिला ताजी आणि उपलब्ध असतील ती फळे भाज्या बांधल्या जातात. त्यात भोपळे, शहाळी, सुपार्या, काकड्या, अंबाडे, कवंडळासारखी आकर्षक दिसणारी फळं असं सगळं स्थानिक शेतीत आणि रानात तयार झाललं असतं.<br />
माटोळीच्या सामानाचा बाजार<br />
<img alt="matoli" height="450" src="https://lh3.googleusercontent.com/-b8oa4SgpOJ4/UF7YEsV63UI/AAAAAAAABmo/T-sCKvTxB1M/w497-h373/2012-09-18%2B18.32.03.jpg" style="border: 0px;" width="600" /><br />
मातीच्या बनवलेल्या गणपतीला सजावट अशी अस्सल निसर्गातून वेचून आणलेली असते यात काय नवल! हल्ली माटोळी बांधण्याच्या स्पर्धा गोवा सरकारतर्फे भरवल्या जातात. नुकतेच एका बहाद्दराने रानावनात फिरून एकूण ३५० प्रकारच्या वनस्पती गोळा करून माटोळी बांधली आणि स्पर्धेत पहिले बक्षीस मिळवले! या माटोळीतल्या बहुतेक फळे, भाज्या, आणि वनस्पती औषधी गुणधर्माच्या असतात नाहीतर रोजच्या वापरात येणार्या. पण विषरी वनस्पती माटोळीमधे कटाक्षाने टाळल्या जातात आणि जाणकार लोक ४-५ तास पायी फिरूनसुद्धा रानातून जास्तीच्या वनस्पती माटोळीसाठी गोळा करतात. आंब्याचे टाळे किंवा इतर माटोळीच्या वस्तू जमिनीवर पडून खराब होणार नाहीत याची खास काळजी घेतली जाते.<br />
या माटोळीचं सुधारित रूप म्हणजे सावंतवाडीकडे मिळणारी लाकडी फळं. तीही कुणाकुणाच्या गणपतीसमोर मांडून ठेवलेली असतात. कोणाला मूलबाळ नसेल तर ती लोकं गणपतीला नवस बोलतात, बाप्पा मला पोर दे, पुढच्या चवथीला तुझ्या माटोळीत पोराला बांधीन. मग समजा त्याच्या घरात पाळणा हललाच तर पुढच्या वर्षी खरंच माटोळीला झोळी बांधून त्यात त्या बाळाला थोडा वेळ ठेवलं जातं.<br />
माटोळी<br />
<img alt="matoli" height="336" src="https://lh6.googleusercontent.com/-f-dnI6cr8_k/UF9VzXMtINI/AAAAAAAABnw/COTW5XGv1tQ/s482/matoli.jpg" style="border: 0px;" width="482" /><br />
आता ठिकठिकाणचे कलाकार थर्मोकोलची मखरं वगैरे तयार करतात पण काही जणांकडे पिढ्यान पिढ्यांची लाकडी आणि आरसे लावलेली मखरे वर्षभर माळ्यावर जपून ठेवलेली असतात. ती साफसूफ करून गणपतीची सजावट केली जाते. गोंयकार मनाने अतिशय भाविक आणि परंपरा जपणारा. त्यामुळे अशा पिढ्यान पिढ्याच्या वस्तू अनेक कुटुंबात जपून ठेवल्या जातात. परंपरा जपण्याचा सोस इतका की काही घरात कागदाच्या गणपतीची पूजा केली जाते. पोर्तुगीजांच्या जुलमी राजवटीत मातीच्या मूर्ती आणायला बंदी होती, गावातून तरी लोक लपून छपून आणतच असत पण पणजीसारख्या शहरातून त्यानी यावर उपाय काढला तो म्हणजे घरातल्या गणपतीच्या तसबिरीची साग्रसंगीत प्राणप्रतिष्ठा करून त्याची पूजा करायची, मग उत्तर पूजा झाली की विसर्जन पाण्यात न करता पाणी प्रोक्षण करून परत ती तसबीर नेहमीच्या जागी लावून टाकायची. पोर्तुगीजांची धाड आलीच तर अशी तसबीर उचलून परत जागेवर ठेवणं सोपं हे महत्त्वाचं कारण यामागे असावंच. पण आता पोर्तुगीज जाऊन ५० वर्षे उलटली तरी या काही घरांतून ही प्रथा अजूनही तशीच चालू आहे.<br />
गणपतीबरोबर गौरीही असतातच. तृतीयेला गौरी महादेवाची पूजा असते. गौरीचा मुखवटा म्हणजे कागदावरचं चित्रच असतं. तेरडा, चिडक्याची गौर असते आणि नारळाचा महादेव. गणपतीसमोर पुरुष मंडळी फुगडी घालतात तर गौरीसमोर बायका मुली. चतुर्थीला भटजी मंडळींना भयंकर मागणी. प्रत्येक थोडंफार संस्कृत येणारा भट, मग तो लहान मुलगा असला तरी चालेल, गावोगावच्या घरोघरच्या गणपतीची पूजा करतो आणि प्राणप्रतिष्ठा करतो. एरवी तो इन्कम टॅक्स ऑफिसर का असेना! गणपती बसवणे हे गावचं काम समजून केलं जातं. गणपतीला नेवर्यो, पातोळ्या, तांदुळाची खीर, मणगणे असे गोडाधोडाचे पदार्थ केले जातात. या दिवसात कांदा लसूण वर्ज्य. काही गोंयकार सोवळ्या ओवळ्याबदल इतके काटेकोर असतात की एरवी घरात मासे आणले जातात त्यावेळी वापरायची भांडीकुंडी वेगळी असतात. आणि गणपतीत वापरायची वेगळी. सगळ्या भांड्यांचा वेगळा एक संच अगदी विळी, कोयतीपर्यंत एखाद्या सुरक्षित ठिकाणी ठेवला जातो आणि गणपतीत शिवराक रांधप करण्यासाठी त्याचा वापर केला जातो. अगदी रवा, साखर, तांदूळ, तेल सगळं सामान वेगळंच काढून ठेवलं जातं!<br />
नैवेद्य झाला की मग आरती. गोव्यातली घुमट आरती फार प्रसिद्ध आहे. मातीच्या मडक्याला एका बाजूने चामडे लावून घुमट वाद्य तयार केलं जातं. घुमट, मृदुंग, पेटी टाळ सगळं साहित्य घेऊन सगळी मंडळी शेजार्यापाजार्यांकडे जाऊन आरत्या करतात. मग कितीही घरात जाऊन आरत्या त्याच त्याच म्हणाव्या लागल्या तरीही कोणीही कंटाळत नाही. संध्याकाळी परत वेगळ्या आरत्या. अशा घुमट आरत्यांच्या स्पर्धा भरवल्या जातात आणि त्या ऐकायला लाबलांबून लोक येतात.<br />
घुमट<br />
<img alt="ghumat" height="206" src="http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/c9/Ghumot1.jpg" style="border: 0px;" width="197" /><br />
<iframe alt="smiley" height="360" src="http://www.youtube.com/embed/gOFUhvKSf4o?feature%3Cimg%20src=" width="640"></iframe>layer_detailpage" frameborder="0" allowfullscreen><iframe alt="smiley" height="360" src="http://www.youtube.com/embed/8r3wI-2uR_0?feature%3Cimg%20src=" width="640"></iframe>layer_detailpage" frameborder="0" allowfullscreen>दुसर्या दिवशी लगेच विसर्जन. पोर्तुगीजांच्या काळातच बाटवाबाटवीच्या भीतीने गणपती दीड दिवस ठेवायची पद्धत सुरू झाली असावी. शिवाय गणपती घरात असताना मासे खायचे नाहीत हे एक मोठंच पथ्य पाळावं लागतं. दीड दिवसाचा गणपती म्हणजे काय! भटजीबुवा उत्तरपूजेच्या अक्षता देऊन गेले की मग लोक सवडीने रात्री उशीरा पर्यंत वाजत गाजत गणपतीबाप्पाला मिरवत विसर्जनासाठी नेतात. त्यावेळी फटाक्यांची आतषबाजी आवश्यकच! आमच्या घराच्या शेजारून एक रस्ता तळ्याकडे जातो. रात्री ३-४ वाजेपर्यंत विसर्जनाच्या मिरवणुका सुरू असतात. सगळे घरोघरचे गणपतीच! सार्वजनिक गणपती मात्र गौरीविसर्जनाच्या दिवशीच पोचवतात. आता बरेच लोक काही काही कारणाने गणपतीला बोलून घेतात की अमकं झालं की मी तुला ५ दिवस/७ दिवस/११ दिवस अगदी २१ दिवसांपर्यंत ठेवीन! मग पुढच्या वर्षी एकदा ५ दिवस ठेवलेला गणपती परत कमी दिवस ठेवता येत नाही म्हणे, मग त्या घरात ५ दिवसांचा गणपती सुरू होतो. माशेलला महागणपतीचं स्थान आहे तिथले कलाकार दर वर्षी नारळाचा, भाज्यांचा, फुलांचा असे वेगवेगळे गणेश तयार करतात. तिथला गणपती लोकांना पहायला मिळावा म्हणून २१ दिवसपर्यंत ठेवतात!<br />
"पुनरागमनाय च" म्हणून बाप्पाला निरोप दिला की पाटावर वाळूची मूठ ठेवून कोणाबरोबर तरी पाट घरी धाडून दिला जातो आणि खिशात ठेवलेली प्लॅस्टिकची पिशवी बाहेर काढत गोंयकार मासळीबाजाराची वाट धरतो!<br />
(काही प्रकाशचित्रे आंतरजालावरून साभार आणि व्हिडिओ युट्युब वरून साभार)</div>
</div>
</div>
</div>
<footer class="clearfix"><nav class="links node-links clearfix"></nav></footer></div>
<div class="bottom" style="background-color: white; font-family: sans-serif;">
</div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-11255086029553819652012-08-25T09:29:00.000-07:002012-08-26T05:02:41.836-07:00वासंती भाटकर आणि स्त्री-मुक्ती <br />
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">बर्याच वर्षांपूर्वीची हकीकत आहे. तेव्हा मी प्राथमिक शाळेत जात होते आणि रत्नागिरीजवळच्या बसणी नावाच्या एका खेड्यात रहात होते. हे इतकं लहान खेडेगाव होतं, की रत्नागिरी फक्त ५ मैलांवर असून तिथे जायला थेट रस्ता नव्हता. मधे साखरतरची खूप मोठी खाडी होती. रत्नागिरीला जायचं तर आधी बैलगाडीने तरीपर्यंत जायचं, मग तरीने खाडी ओलांडायची आणि मग बस मिळायची. गावात दुपारी १२ वाजता वगैरे पेपर यायचा. म्हणजे महाराष्ट्र टाईम्स. सगळ्यात मोठी करमणूक म्हणजे रेडिओवरची खरखरत्या आवाजातली सुशील दोशीची कॉमेंट्री नाहीतर सिलोन रेडिओवरची बिनाका. त्यासाठी आम्ही बुधवार रात्रीची वाट बघायचो.</span></div>
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">माझे आईवडील गावातल्या हायस्कूलवर नोकरी करायचे. एक नात्याने लांबचे पण मनाने जवळचे काका काकू पण त्याच शाळेत नोकरी करायचे. त्यांची मुलं मी आणि माझा धाकटा भाऊ, आमच्याच आगेमागेच्या वयाची. तेव्हा दर शनवार रविवार आम्ही तरी काकांकडे नाहीतर दोघं चुलत भावंडं आमच्याकडे मुक्काम टाकून उनाडत असायची. डोंगरावर जाऊन दिवस दिवस उन्हातान्हात फिरून कैर्या काजू खात बसा वगैरे सुटीचे उद्योग, तर एरवी आम्ही चौघंजणं शेजारच्या पोरांना गोळा करून क्रिकेट, लगोर्या वगैरे खेळायचो.</span></div>
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">गावात एकूण वातावरण बर्यापैकी जुन्या पद्धतीचं. गावातले अनेक पुरुष मुंबईत किंवा बोटीवर नोकर्या करायचे आणि त्यांच्या बायका हिंमतीने घरं चालवायच्या, शेती करायच्या आणि मुलांवर आणि गुराढोरांवर पण लक्ष ठेवायच्या. गावात एक पटवर्धन आजी होत्या. त्या कीर्तन करायच्या म्हणून त्यांना लोक "बुवा" म्हणायचे. त्या खर्या मुंबईतल्या पण पटवर्धन आजोबा रिटायर होऊन गावाला आले तशा आजी पण त्यांच्याबरोबर आल्या. आणखी एक गोरे बाई होत्या. त्या खूप श्रीमंत. पण सासरी त्यांचं पटलं नाही म्हणून घटस्फोट झाला होता. आणखी एक अलका म्हणून घटस्फोट झालेली बाई होती, ती तर वडाची पूजा वगैरे पण करायची. सगळे प्रकार होते, पण आम्हाला त्यात काही विशेष वाटायचं नाही. स्त्रीमुक्ती वगैरे शब्द तर कधी कानावर पण आले नव्हते.</span></div>
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">ही पार्श्वभूमी का सांगतेय तर वासंती भाटकरची चित्तरकथा सांगण्यासाठी. आम्ही नेहमी काकांकडे रहायला जायचो, तेव्हा एकदा एक साधारण आमच्याच वयाची मुलगी घासलेली भांडी काकूच्या स्वयंपाकघरात ठेवून पटकन आमच्याबरोबर खेळायला आली. बहिणीने सांगितलं ती "आशी" म्हणजे आशा. मग हळूहळू कळलं की आशाची आई वासंती भाटकर काकूकडे घरकाम करायला यायची. आशाला आणखी तीन भावंडं होती. मोठा पक्या, नंतर कुंदा, नंतर आशा आणि मग पिंट्या. या पोरांचा बाप वसंता भाटकर. तो एक स्पेशल नग होता. ही मंडळी रस्त्यापलीकडे काही अंतरावर रहायची. काकूकडे जाताना त्यांचं केंबळी घर दिसायचं.</span></div>
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">वसंता भाटकर नावापुरती एका गलबतावर खलाशाची नोकरी करायचा. ती नोकरी बहुधा ६-८ महिने असावी. मग उरलेल्या वेळात वसंता घरी असायचा. घरी म्हणजे काय गुत्त्यात. वसंता अट्टल दारुड्या होता. गावठी प्यायचा. शुद्धीवर आला की परत गुत्त्याची वाट धरायचा. वासंतीचं आयुष्य इतर गरीब बायकांसारखंचं कमी अधिक प्रमाणात चाललेलं. दोन तीन घरची धुणी भांडी करून किडूक्मिडूक जोडत होती. काकूचा तिला बराच आधार होता. वासंतीची मुलं पास-नापास होतं थोडंफार शिकत होती. जरा वेगळेपण म्हणजे वसंता पिऊन आला की वासंतीला भरपूर मारायचा. नाहीतर दारूला पैसे हवेत म्हणून मारायचा. शेजारचे लोक बघत असायचे. त्याना तरी दुसरी करमणूक काय? वासंतीला जास्तच मार पडला की कुंदा नाहीतर आशा काकूकडे कामाला यायच्या. बहुतेकवेळा संध्याकाळी कोणतरी पोरं सांगत यायची वसंता पिऊन कुठेतरी पडलाय म्हणून. मग वासंती आणि तिची पोरं शिव्याशाप देत त्याला कशीबशी घरी आणायची.</span></div>
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">हे नेहमीचं झाल्यानंतर हळूहळू कही बदल व्हायला लागले. म्हणजे वसंताची तब्ब्येत उतरत चालली. एकदा वसंता वासंतीला मारता मारता पक्याने कंटाळून त्याला ढकलून दिलं आणि तो पडला. मग यांच्या लक्षात आलं की आता वसंताला घाबरायचं कारण नाही. मग हळूहळू कधीतरी वसंताला ढकलून गप्प बसवणं नेहमीचं झालं. रस्त्यात पडला तर पोरं त्याला ढकलत घरी आणून टाकायला लागली. पोरं नाहीतर वासंती कधीतरी वसंतावर हात उचलायला लागली. शेजार्यांना तीही करमणूक झाली. पावसाळा संपला की वसंता गलबतावर कामाला जायचा. मग वासंतीला जरा शांतता मिळायची.</span></div>
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">अशीच वर्षं चालली होती. दरम्यान आणीबाणी येऊन गेली. जनता पार्टीचं सरकार येऊन गेलं. गावात बर्याच जणांकडे रेडिओ आले. साखरतरवर पूल झाला. रत्नागिरीला थेट बस सुरू झाल्या. मग काका काकू मुलांच्या शिक्षणासाठी रत्नागिरीला जाऊन राहिले. आमच्याही आयुष्यात बरेच बदल झाले. आणि आम्ही पण रत्नागिरीला रहायला गेलो. तरी आई आणि काका काकू बसणीला रोज नोकरीसाठी जायचे त्यामुळे गावात काय चालू आहे याच्या बातम्या मिळायच्या. अशीच आणखी काही वर्षं गेली. आमची कॉलेज शिक्षणं संपली. नोकर्या वगैरे सुरू झाल्या. बसणीतले पटवर्धन आजोबा गेले. आणखी काही लोक गेले. अशीच एकदा बातमी मिळाली की वसंता भाटकर पण दारू पिऊन मरून गेला. जरा हळहळ वाटली.</span></div>
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">आता वसंती काय करत असेल? काकू रत्नागिरीत रहायला आली आता तिला कोणाचा आधार असेल? मग हळूहळू वासंती भाटकर मनाच्या कोपर्यात कुठेतरी मागे राहून गेली. एकदा कुणाच्या तरी मंगळागौरीसाठी बसणीला जायचा योग आला. काका काकू पूर्वी रहायचे तिथेच शेजारी माझ्या वर्गातली सख्खी मैत्रीण रहायची. बसणीला गेलेच होते तर तिच्याकडे पण गेले. जाताना वाटेत वासंतीचं घर होतं तिथे एक चांगलं कौलारू रंगीत घर दिसलं. जरा चुटपुट लागली. नवरा मेल्यावर वासंती देशोधडीला लागली की काय? त्या घरात आता कोण रहात होतं? मैत्रिणीकडे चौकशी केली. तर ती हसायला लागली.</span></div>
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">"अग, ते वासंतीचं घर आहे."</span></div>
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">"म्हणजे? वसंता मेल्यावर त्यांची परिस्थिती एकदम सुधारली की काय?"</span></div>
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">"हो. तसं म्हणायला हरकत नाही. म्हणजे असं की वसंता मेला. वासंतीच्या दोन कामांवर त्यांचं काही भागेना. पक्याची शाळा दहावीत संपली. मग काय! वासंतीने हातभट्टीची गाळायचा धंदा सुरू केला! गावातले बाकी गुत्ते पार बसले."</span></div>
<div style="border: 0px; color: #222222; line-height: 22px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding: 0px; vertical-align: baseline;">
<span style="background-color: white; font-family: inherit;">मी थक्कच झाले. नवर्याच्या पाठीमागे हिंमतीने मुलांना शिकवल्याच्या वगैरे कहाण्या आपण खूप ऐकतो. पण ज्या दारूने नवर्याचा बळी घेतला, तिचाच धंदा करून पैसे कमवायचे आणि त्या धंद्यातल्या आधीच्या लोकांना घरी बसवायचं हे प्रकरण जबरदस्तच! अशा प्रकारे वसंती भाटकर यशस्वी उद्योजक झाली आणि तिच्यापुरती बसणीत झाली एकदाची स्त्रीमुक्ती!</span></div>
Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-32059373944619189722012-03-18T02:54:00.000-07:002012-03-18T03:32:58.947-07:00नर्मदे हर!!<span class="Apple-style-span" style="background-color: white; color: #333333; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px;"></span><br />
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
नर्मदे हर!</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
काही दिवसांपूर्वी एक "मिसळपावकर" आत्मशून्य नर्मदा परिक्रमेच्या उद्देशाने बाहेर पडला. पण काही कारणाने त्याची परिक्रमा पुरी नाही झाली. त्या निमित्ताने सध्या मध्य प्रदेशात रहाणार्या यशवंत कुलकर्णीने 'एका मिपाकराची नर्मदा परिक्रमा' ही सुंदर लेखमालिका 'मिसळपाव' संस्थळावर लिहिली होती. ती वाचताना या नर्मदा परिक्रमेबद्दल कुतुहल जागं झालं. की हे काय प्रकरण आहे? अशी कोणती प्रेरणा आहे, की जिच्यामुळे लोक हजारों मैलांचं अंतर पायी चालून जायला तयार होतात? तसं खूप वर्षांपूर्वी गोनीदांचं 'कुण्या एकाची भ्रमणगाथा' वाचलं होतं. पण मध्यंतरीच्या वर्षात ते कुठेतरी मागे राहून गेलं होतं. यशवंतच्या लेखावर प्रतिक्रिया लिहिणार्यांनी जगनाथ कुंटे यांच्या 'नर्मदे हर' पुस्तकाचा उल्लेख केला होता. आयुष्यात कधी नर्मदा परिक्रमेला जाऊ न जाऊ, निदान प्रत्यक्ष जाऊन आलेल्याचे अनुभव वाचावेत म्हणून पुस्तकाचा शोध सुरू झाला. रत्नागिरीला गेले होते तेव्हा एका दुकानात चौकशी करता पुस्तक सध्या नाही मागवून देऊ असं सांगितलं. आता पुस्तकांच्या दुकानात जाऊन रिकाम्या हाताने परत कसं येणार? बाकी पुस्तक चाळायला सुरुवात केली. सहजच एका पुस्तकाकडे लक्ष गेलं. "नर्मदेच्या तटाकी आणि दक्षिणवारा" लेखक गो. नी. दांडेकर.</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
-नर्मदेच्या तटाकी-</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
या पुस्तकाबद्दल ना कधी काही ऐकलं होतं ना वाचलं होतं. पहिली आवृत्ती जुलै १९४९ मग जुलै १९८७ आणि आता तिसरी आवृत्ती जुलै २००९. मध्यंतरी सुमारे २० वर्षे हे पुस्तक बाजारात उपलब्ध नव्हतं. या पुस्तकात गोनीदांनी सुरू केलेल्या आणि अपुर्या राहिलेल्या नर्मदा परिक्रमेबद्दल लिहिलं आहे सुरुवातीच्या उण्यापुर्या ६७ पानांत आणि पुढे दुसर्या भागात म्हणजे 'दक्षिणवारा' मधे त्यांनी १९८४ साली केलेल्या दक्षिण भारताच्या प्रवसाचं प्रवासवर्णन आहे. दक्षिणवारासुद्धा नेहमीच्या रसाळ आणि प्रसन्न गोनीदां शैलीत आहे. पण आता त्याबद्दल काही लिहीत नाही.'नर्मदातटाकी' मधे विद्यार्थी वृत्तीने श्रीधरशास्री पाठक यांच्या धुळे इथल्या आश्रमात गुरुगृही राहात असताना केलेल्या अधुर्या नर्मदा परिक्रमेचा वृत्तांत आहे.</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
गोनीदां हा माणूस जातिवंत भटक्या. आश्रमात राहिल्यापासून म्हणजे अगदी पहिल्या दिवसापासून या भटक्यासमोर कोणीतरी नर्मदा परिक्रमेविषयी रोज काहीतरी बोलावे. मग गुरुजींनी नर्मदा परिक्रमा कोण करील म्हणून विचारताच गोनीदांमधला हा भटक्या जागा झाला आणि गोपाल तसाच परिक्रमेला निघाला. बरोबर किती सामान ते! दोन लंगोट्या, एक धोतर, एक तांब्या, एक सतरंजी आणि गीताभाष्य! नर्मदेपर्यंत पोचायला रेल्वेच्या तिकिटाचे पैसे? नव्हतेच! मग गुरूजींनीच सोय केली धुळ्याहून हर्दा, तिथून बसने हांडिया गाठले, आणि गोपालाची परिक्रमा सुरू झाली. नर्मदेच्या पहिल्या दर्शनाने मनी उमटलेले भाव गोनीदांनी अतिशय सुंदर रीतीने वर्णन केले आहेत. ठिकठिकाणची नर्मदेची रूपं, ती पाहून गोनीदांच्या मनात आलेले विचारतरंग, आणि त्यांचं वर्णन करताना ठिकठिकाणी सहजच आलेल्या काव्यपंक्ती, अभंगांच्या ओळी, सूक्ते, श्लोक, अक्षरशः वाचकाला मेजवानी आहे.</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
पहिल्याच दिवशी पहाटे नर्मदामय्याच्या आरतीने जाग आली आणि मग "ते अद्भुत रूप माझ्या समोर एखादी पैठणीची घडी उपलपावी, तशागत दृश्य केले" अचानक आकाशातला आणि नर्मदामय्यातला चैतन्याचा खेळ पाहताना सगळे विश्व चैतन्यमय आहे असा स्पष्ट बोध एखादा साक्षात्कार व्हावा तसा झाला आणि "अतीव आनंदाने दोन्ही हात वर उभवून गोपाल ओरडू लागला, "हरिरेव जगत| जगदेव हरि:|" एवढ्यात एका पंडताने "कहां के हो महाराज?" म्हणत गोपालाला परत नेहमीच्या जगात आणून सोडले. गोनीदां मग नर्मदामय्याला विनवू लागले, "मय्या मला पुन्हा दे ना मघाचा आनंद!" पण नर्मदामय्याच्या लहरींनी जणू उत्तर दिले, "पोरा, अजून खूप पहायचे आहे तुला. खूप उशीर आहे तिथे पोचायला. तुझी खूपशी भावंडे आहेत. दु:खी, दीन, दुबळी. त्या सगळ्यांना बरोबर घेऊन मगच मगच तू तिथे पोहोचू शकशील!"</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
मय्याच्या तटाकी शेकडों हजारों वर्षांच्या परिक्रमींच्या वाटचालीने तयार झालेल्या पावटीवरून चालताना गोपालाचे मन भरून यावे. या वाटेवरून किती ऋषीमुनी चालून गेले असतील, कधीतरी माझी ज्ञानोबामाऊली नामदेवाबरोबर कदाचित या वाटेवर चालली असेल, अशा विचारानी अद्भुत आनंद मिळावा. आणि अशातच एक चटचटत्या दुपारी नर्मदेच्या वाळवंटात एक ७/८ वर्षाचे नागवे लेकरू मय्याचं पाणी आणायला मातीची फुटकी मडकी घेऊन निघालेलं गोपालाने पाहिलं. अशा पेटत्या दुपारी हे काय करते आहे पाहूया म्हणून गोपाल त्याच्या पाठीमागे त्याच्या मोडकळल्या झोपडीपर्यंत गेला, तर झोपडीत लाज राखण्यापुरते पटकूर नेसलेली त्या पोराची आई बसलेली. या दोघांच्या मधे एका खापरात अर्धी वाळकी भाकरी आणि त्या भाकरीच्या तुकड्यासाठी मग त्या मायलेकरात तुंबळ द्वंद्व सुरू झाले. त्या क्षणी गोपालाला साक्षात्कार झाला मोठे बंगले आणि ही मायलेकरे दोन्ही एका समाजपुरुषाची अंगे आहेत. जोपर्यंत तुझा समाजपुरुष आपल्या या जीर्णशीर्ण अंगाचे निरीक्षण करण्याएवढा सावध बनत नाही, तोपर्यंत तुला मोक्षाच्या मागे लागण्याचा अधिकार नाही!</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
एक विलक्षण अस्वस्थता आली आणि इथून पुढे परिक्रमेबरोबर गोपालाचा आंतरिक प्रवास सुरू झाला. या अस्वस्थतेचं उत्तरही मय्याच्या तटाकी मिळालं. एका ठिकाणी एक काळ्या दगडांचं सुरेख शिल्पांनी अलंकृत केलेलं भव्य मंदिर होतं. त्यावर ते बांधणार्या शिल्पकाराचं नाव नव्हतं काही नाही. बाजूला एक मोडकळीला आलेली धर्मशाळा होती आणि त्यावर पाटी, "कोण्या इनामदाराने ही धर्मशाळा बांधवून तिचा हक्क स्वतः आणि स्वतःच्या वंशजांसाठी राखून ठेवला आहे." आणि त्या क्षणी गोनीदांना अस्वस्थतेचं उत्तर सापडलं. ज्या क्षणी व्यक्ती ही केंद्रबिंदू झाली त्या क्षणी समाजपुरुषाची उपासना थांबली. आणि मोक्षासाठी देवाकडे वशिला लावायला सुरुवात झाली. सगळं मलाच, मला एकट्यालाच पाहिजे! पण हे आमचे तत्त्वज्ञान नव्हेच. आमचे तत्त्वज्ञान आहे त्या हजारों वर्षांच्या मंदिरासारखं. मंदिर उभं केलं आणि बांधणारा शिल्पकार समाजपुरुषात अनाम मिसळून गेला. समाजरूप होण्यातच संतोष आहे!</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
इथून गोनीदांची परिक्रमा शांत चित्ताने पुढे सुरू झाली. वाटेत महेश्वर पाहून अहल्याबाईंची आठवण जागी झाली. वाटेत नर्मदामय्याची असंख्य विलोभनीय रूपे पाहून गोनीदांना जे वाटलं त्याची वर्णनं मुळातूनच वाचण्यासारखी. नर्मदामय्याच्या कडेच्या पायवाटेवरून कोणकोण महानुभाव गेले असतील त्यांची गोनीदांनी कल्पना केली आहे आणि त्या अनुषंगाने आपले रसाळ अक्षरधन वाचकांवर उधळले आहे. प्रकृती अस्वास्थ्यामुळे ही परिक्रमा अर्धीच राहिली. पण शेवटी ते म्हणतात, ज्याला ज्याला शक्य आहे त्याने दर वर्षी काही काळ नर्मदामय्याच्या तटाकी घालवावा. ती आतुरतेने आपल्या लेकरांची वाट पहात आहे. ज्याला ऋजु अंतःकरण घेऊन तिजजवळ जाता येईल, अशा प्रत्येकाने तिच्या कुशीत काही काळ आसरा घ्यावा. आणि मग भारतीय संस्कृतीच्या पुनरुद्धाराचा मंत्र घेऊन समाजसन्मुख होऊन परत फिरावे. विचार करतेय, हे जमेल मला?</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
------------</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
नर्मदे हरः २</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
गोनीदांचं हे काहीसं अप्रसिद्ध पुस्तक वाचलं आणि तेवढ्यात आमच्या गावात मॅजेस्टिकचं पुस्तक प्रदर्शन आलं. तिथे जाऊन कुंटे यांचं पुस्तक शोधणं आलंच! एक पुस्तक दिसलं, नाव नर्मदे हर! उचललं तर लेखक श्री. रघुनाथ रामचंद्र गुण्ये. परत कुंटेंच्या पुस्तकाने हुलकावणी दिली. हातात आलेलं 'नर्मदे हर' थोडं चाळलं. विकत घ्यावं वाटलं आणि इतर पुस्तकांबरोबर तेही घरी आलं. घरी आल्याबरोबर गावाला गेलेल्या नवर्याला फोन केला, म्हटलं "गुण्ये नावाच्या माणसाचं पुस्तक विकत आणलंय." तो म्हणे, "त्या लेखकाचं पूर्ण नाव काय?" सांगितलं. अतर्क्य योगायोग असा, की नवरा म्हणाला, "अग ते आजच आपल्या घरी येऊन गेले." सासरे रहातात त्या रत्नागिरी जिल्ह्यातल्या देवधे गावाला लागूनच, मुंबई गोवा राष्ट्रीय महामार्गावर वेरळ गाव आहे. तिथे हे लेखक श्री गुण्ये रहातात. आमच्या गावी आलेल्या एका मित्राला भेटायला ते त्या दिवशी आमच्या घरी येऊन गेले.</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
अत्यंत साधा निगर्वी मनुष्य. आयुष्यात सुरुवातीला काही वर्षे सिव्हिल इंजिनिअर म्हणून सरकारी नोकरी केली. मग परमार्थात लक्ष गेलं. स्वामी स्वरूपानंदांचं शिष्यत्व लाभलं. प्रपंच केला नाही तरी रूढार्थाने संन्यासही घेतला नाही. त्यांनी अध्यात्मावर आणखीही पुस्तकं लिहिली आहेत. पण मी वाचलेलं हे एकच "नर्मदे हर". १९८२-८३ साली त्यांना नर्मदा परिक्रमेची ऊर्मी आली. त्यामागे कोणताही भाविक, धार्मिक उद्देश नव्हता. पण एक आंतरिक मस्ती होती, जी त्यांना नर्मदामय्याकडे ओढून घेऊन गेली. पुस्तक वाचायला सुरुवात केली आणि कळलं की कुंटे यांना जे पुस्तक वाचून नर्मदा परिक्रमा करायची प्रेरणा मिळाली तेच हे पुस्तक!</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
आताच्यासारखे परिक्रमा सुरू करताना गुण्ये यांनी धार्मिक विधी वगैरे केले नाहीत, तर नेमावर इथून सरळ चालायला सुरुवात केली! फक्त स्वतःपुरते काही नियम त्यांनी बांधून घेतले, ते म्हणजे, अंगावरचे २/३ काय ते तेवढेच कपडे, एक पंचा, एक पातळशी शाल, एक तांब्या, एक वही (दैनंदिनी लिहिण्यासाठी), आणि बॉलपेन इतकंच काय ते सामान! स्वतः स्वयंपाक करायचा नाही. त्यामुळे कोणी शिधा दिला तरी उपयोग नाही. शिजवलेलं शुद्ध, कांदालसूण नसलेलं अन्न मिळेल ते खायचं, चहा कॉफी प्यायची नाही. भिक्षा मागायची नाही. नर्मदामय्याचं स्नान करून रोज रुद्राची एकादष्णी करायची. पिण्यासाठी नर्मदेचं पाणी वापरायचं. रोख पैसे जवळ ठेवायचे नाहीत! नेमावरला पोचताना गुण्येंजवळ ४० रुपये राहिले होते, ते त्यांनी ब्रह्मचारी विश्वनाथजींच्या आश्रमाला दान केले आणि गुण्ये परिक्रमेला तयार झाले!</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
रोज साधारण १८/२० किमी अंतर चालून गुण्ये यांनी १६० दिवसांत सुमारे ३२०० कि.मी. अंतराची परिक्रमा पूर्ण केली. ९ जानेवारी १९८३ ला सुरू झालेली परिक्रमा १० जून १९८३ ला पूर्ण झाली. वाटेत अनेक अडचणी आल्याच. शक्यतः आश्रमातून रहायचं पण जिथे अशी सोय होणार नाही तिथे कुणा गृहस्थाने बोलावलं तर त्याच्या घरी रात्र काढायची. एकट्याने चालायला सुरुवात केली होती पण वाटेत कोणी ना कोणी साथीदार थोड्या थोड्या अंतरात मिळत राहिले. आजारपणातून शुश्रुषा करणारे कोणी कोणी भेटत राहिले, जेवायला वाढणारे हात भेटत राहिले. ज्या प्रदेशात वस्ती नही पण शिधा उपलब्ध होता तिथे अन्न शिजवून वाढणारे परिक्रमीही भेटत राहिले. अगदी भिल्लांच्या प्रदेशातही जेवणाची व्यवस्था झाली. एकही दिवस आपल्यावर उपाशी झोपायची वेळ आली नाही आणि नर्मदामय्यानेच हे घडवलं अशी त्यांची श्रद्धा. एका खेडेगावात उपाशी झोपायची वेळ आली होती, पण जिथे स्त्रियांनी परपुरुषासमोर यायचं नाही अशी पद्धत त्या जागीही कोणा स्त्रीने रात्रीच्या अंधारात पुढ्यात येऊन प्रसादाचा लाडू खाऊ घातला. असेही अनुभव आले.</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
परिक्रमेत आलेल अनेक अनुभव गुण्यांनी अतिशय सजगपणे घेतले आणि मग वाचकांसमोर ठेवले. संन्याशानी स्वतः भरपेट जेवावे पण अतिथीला काही देऊ नये, तर कोणा हरिजनाने शक्य तेवढे करून गुण्यांना काहीतरी खाऊ घालावे असे अनुभव. अन्न कोणत्या जातीच्या माणसाने दिले आहे याचा गुण्ये यांनी विचार केला नाही. अतिशय थंडी असेल त्यावेळी कोण्या आश्रमात साधूने दिलेले ब्लँकेट घेण्याचा विवेकीपणा दाखवला आणि जेव्हा कुडकुडणारा दुसरा माणूस पाहिला तेव्हा ते ब्लँकेट त्या माणसाला द्यायला एका मिनिटाचाही विचार केला नाही. ही निर्मळता आपल्याला संपूर्ण पुस्तकात ठिकठिकाणी भेटते. पावसच्या स्वामी स्वरूपानंदांच्या चेहर्यावर दिसणारी शांतता या त्यांच्या शिष्याच्या लिखाणात सगळीकडे दिसून येते.</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
शूलपाणीच्या जंगलात भिल्लांशी गाठ पडलीच. अगदी मातीचं मडकं आणि भोपळ्याचा तुंब्या काढून घेतलाच पण अंगावरची लंगोटीही काढून घ्यायचा प्रयत्न झाला. त्या भागात दारिद्र्य काय भयानक प्रमाणात असेल याची ही चुणूक. जंगलाच्या आधीच्या गावात डायरी ठेवल्यामुळे ती वाचली. आणि नंतर हे प्रवासवर्णन लिहायला ती उपयोगी पडली. पण आपलं सगळं सामान चोरीला गेलं म्हणून रडणारा "संन्याशी"ही त्यांना इथे भेटला! फक्त भगवे कपडे घालणार्या संन्याशांची गुण्यांनी माफक थट्टा केली आहे, त्याचवेळी मुलाला पाजणार्या एका भिल्ल स्त्रीला पाहून आपलं चित्त विचलित झालं होतं हा अनुभवही प्रांजळपणे सांगितला आहे.</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
परिक्रमा करणारे काय काय उद्देशाने परिक्रमा करतात याचं छान वर्णन या पुस्तकात आहे. तसंच वाटेत भेटणार्या अनेक साधू संन्याशांबरोबर झालेल्या चर्चा आपल्यापुढे ठेवल्या आहेत, पण हे कुठेही कंटाळवाणं होत नाही. तशीच अनेक व्यक्तींची लोभसवाणी चित्रं आपल्यापुढे उभी केली आहेत. गुण्ये यांनी अनेक आध्यात्मिक ग्रंथाचे वाचन केले आहे, मोठ्या प्रमाणात पाठांतर केले आहे. या सगळ्याची उदाहरणे पुस्तकात ठिकठिकाणी विखुरलेली आहेत. अनवाणी चालताना पायात घुसणारे काटे, आजारपण यांचं वर्णन करताना तीच निर्लेप वृत्ती जी त्यांना मोठेपणा देऊ पहाणार्या लोकांशी वागताना आहे. वाटेत लागलेल्या महेश्वर, मांडूगड यांचं सुरेख वर्णन आहे तसंच भकास आणि उपेक्षित अवस्थेत असलेल्या रावेरखेड इथल्या राऊंच्या समाधीचं वर्णन आहे. अमरकंटक, भेडाघाट यांचं वर्णन करताना गुण्ये यांची प्रासादिक शैली आणखीच सुंदर वाटू लागते.</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
"गृहस्वामिनी पंचविशीच्या आतली युवती. प्रसन्नवदना. परिक्रमावासी पाहून हरखलेली. चंद्रमौळी झोपडी. हातपाय पसरायला मिळेल एवढीच काय ती जागा.त्यात सगळा संसार." अशा प्रकारची छोटी छोटी चित्रदर्शी वाक्य सगळ्या पुस्तकभर विखुरलेली. वाटेत आलेल्या सगळ्या आश्रमांची आणि गावांची वर्णने या पुस्तकात आहेत. पुस्तक संपताना परिशिष्ट म्हणून या गावांची यादी आणि कोणत्या गावी किती चालून मुक्काम केला याचे तपशील आहेत. परिक्रमेच्या मार्गाचा उत्तम नकाशा आहे. परिक्रमेला जाऊ इच्छिणार्या लोकांना हे पुस्तक वाचून बरीच माहिती मिळेलच पण निव्वळ प्रवासवर्णन म्हणून वाचणार्यांची निराशा होणार नाही. मुळात व्यवसायाने सिव्हिल इंजिनिअर असल्यामुळे सरदार सरोवर प्रकल्पाकडे गुण्ये यांचं लक्ष गेलं नाही तर नवल! विस्थापितांच्या प्रश्नाबद्दल "एक मोठे शून्य नजरेसमोर उभे आहे." असं ते लिहितात. या योजनांचा लाभ काही लोकांना होईल पण जास्त लोकांना तोटाच आहे. लाभार्थींची काही जमीन विस्थापितांना द्यावी असा अभिनव उपाय ते सुचवतात, तेही इतक्या वर्षांपूर्वी! चालताना अनेक लोक धरणाची चौकशी करायचे आणि "नर्मदामैय्या प्रचंड पहाड फोडून येते, ती ही धरणे टिकू देणार नाही" असा विश्वास व्यक्त करायचे! ती सगळी मंडळी आज कुठे आहेत मय्याच जाणे!</div>
<div style="background-attachment: initial; background-clip: initial; background-color: transparent; background-image: initial; background-origin: initial; border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-size: 1em; line-height: 1.5em; margin-bottom: 1.5em; outline-color: initial; outline-style: initial; outline-width: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
या धरणांमुळे परिक्रमेचा मार्ग बदलला आहे, त्याचबरोबर या साध्यासुध्या लोकांच्या श्रद्धेलाही धक्का लागला असेलच. अनेक गावं, पेशवा सरकार राऊंची समाधी, जंगलं सारंकाही एक दिवस नर्मदार्पण होणार आहे, तेव्हा विस्थापितांबरोबरच त्या जंगलातले लहान ससे, भेकरं, या सार्यांचा आक्रोश कोणाच्या कानी पडणार आहे? तरीही नर्मदामैय्या वाहते आहे आणि आपल्या लेकरांना परिक्रमेला बोलावते आहे. या शेकडों हजारों वर्षांपूर्वीच्या रक्तातल्या हाकेला ओ देऊन कोणीतरी गुण्ये नाहीतर आत्मशून्य एक दिवस आपल्या अटींवर ती वाट चालू लागेल आणि परत आल्यावर आपले अनुभव आमच्याबरोबर वाटून घेईल. तोपर्यंत "नर्मदे हर!!"</div>Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com9tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-40083674498229941432012-03-10T20:41:00.000-08:002012-03-10T20:41:46.864-08:00रांगोळ्या<span class="Apple-style-span" style="background-color: #efefef; color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;"><br /><img alt="amit" height="640" src="https://lh4.googleusercontent.com/-UQvJ-fLo7sk/TrU1o7hLI0I/AAAAAAAABFo/_GcgQuMcnO8/s512/IMG_0336.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="360" /></span><span class="Apple-style-span" style="background-color: #efefef; color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;"></span><br />
<div class="clear-block" id="content-content" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: block; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<div class="node clear-block" id="node-20740" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: block; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; position: relative; vertical-align: baseline;">
<div class="terms terms-inline" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: inline; font-weight: bold; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<ul class="links inline" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: inline; font-weight: bold; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<li class="taxonomy_term_62 last" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: inline; list-style-type: none; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0.5em; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;"></li>
</ul>
</div>
<div class="content" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
हे काय असावं? पोर्ट्रेट? की फोटो?</div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
यातलं काही नाही. ही रांगोळी आहे. माझ्या ऑफिसातला एक कलाकार नरेश आणि त्याचा जुळा भाऊ गणेश माणगावकर यांनी काढलेली.</div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
नरेश आणि गणेश हे गोव्यातल्या एका लहानशा साखळी नावाच्या गावातले जुळे भाऊ. लहान असताना दोघांनाही चित्रकला आवडायची. मग दिवाळीतली रांगोळी प्रदर्शनं पाहून हे दोघेही रांगोळ्या काढायला लागले. ८वी/९वीत असताना त्यांनी स्वतंत्रपणे शाळेतल्या रांगोळी प्रदर्शनात रांगोळी काढली. ती लोकांना खूप आवडली. मग अशा मोठ्या रांगोळ्या काढणं हा दरवर्षीचा उद्योग झाला. म्हापसा, वास्को इथल्या प्रदर्शनात ते रांगोळ्या काढायला लागले.</div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="pic1" height="512" src="https://lh4.googleusercontent.com/-3CP5hRm58oI/TrU1qA-y1eI/AAAAAAAABFw/Qyu81UyXCd0/s512/IMG_0376.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="288" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="pic2" height="512" src="https://lh3.googleusercontent.com/-q-c5vW9_mFo/TrU1q2n-6TI/AAAAAAAABF0/jEHrdmX3lmQ/s512/IMG_0379.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="288" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="pic3" height="640" src="https://lh3.googleusercontent.com/-fbqYIXT9S24/TrU1rr1TxbI/AAAAAAAABF4/G0R6H4esjRQ/s512/IMG_0381.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="360" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="mandakini" height="360" src="https://lh6.googleusercontent.com/-GnW-l0HbL9g/TrU1s2FBQMI/AAAAAAAABF8/mzr9Zeu6LlY/s640/IMG_0382.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="640" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="shilp" height="360" src="https://lh4.googleusercontent.com/-IHjinr-cWBA/TrU1tTxdeXI/AAAAAAAABGA/JC7SuAfHKmU/s640/IMG_0383.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="640" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="sachin" height="360" src="https://lh4.googleusercontent.com/-tBVTFziwIBM/TrU1ubdZlVI/AAAAAAAABGE/MYdd5Gtvg1I/s640/IMG_0385.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="640" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="hakikat" height="360" src="https://lh5.googleusercontent.com/-8BQqYFsDCfQ/TrU1u2EkMtI/AAAAAAAABGI/d7L4HJfIcKk/s640/IMG_0388.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="640" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="amit1" height="640" src="https://lh4.googleusercontent.com/-els_BtKsGB0/TrU1v5NjF-I/AAAAAAAABI0/b-6-B9Nva0Y/s512/IMG_0398.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="360" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="gabbar" height="360" src="https://lh5.googleusercontent.com/-NgMLbTQ_3ME/TrU1xS8qgLI/AAAAAAAABGU/RCfVGHTiygY/s640/IMG_0403.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="640" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="kid" height="360" src="https://lh5.googleusercontent.com/-VDrAcL0PwUE/TrU1xzukPcI/AAAAAAAABGY/ANRS_Bs60Bw/s640/IMG_0406.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="640" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
काही प्रदर्शनातून बक्षीसे मिळत असत तर काहीत फक्त शाबासक्या. मग हळूहळू दोघेही माणगावकर बंधू नोकरीनिमित्त पणजी इथे राहू लागले. कला अकादमीचे सदस्य झाले. जेव्हा आंतर्राष्ट्रीय फिल्म फिस्टिव्हल्सची सुरुवात झाली तेव्हा याना उद्घाटनाच्या ठिकाणी कला अकादमीत रांगोळी काढायला बोलावलं गेलं. उद्घाटकाची छबी रांगोळीतून चितारायची पद्धत या दोघानी सुरू केली.</div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="yash" height="640" src="https://lh5.googleusercontent.com/--ZIYa1r4A5c/TrU1ygAt3xI/AAAAAAAABIs/Wf-gaXf6ozc/s512/IMG_1073.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="480" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="ben" height="360" src="https://lh5.googleusercontent.com/-Ezxh5DzKbI0/Tz_YIcpoITI/AAAAAAAABJc/o-hMYenpczM/s640/IMG_03861.jpg" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="640" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
अनेकदा अशा प्रमु़ख पाहुण्याकडून शाबासकी मिळते, पण नेहमीच सगळं सुरळीत होत नाही. ज्याना रांगोळी काढायची संधी मिळत नाही , त्यांनी प्रमुख पाहुण्याला रांगोळी न दाखवणे, कधी पाहुणे यायच्या आधीच गर्दी झाली, आणि पायानी रांगोळी पुसली गेली अशा सबबी सांगून रांगोळी पुसून टाकणे असेही प्रकार केले, पण नरेश आणि गणेश यानी नाउमेद न होता आपलं काम चालूच ठेवलं.</div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="fardeen" height="640" src="https://lh4.googleusercontent.com/-L7p3cUSHRtY/TrU1wpVk4ZI/AAAAAAAABIw/AAiBHGjoIZk/s512/IMG_0399.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="360" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="Vahida" height="640" src="https://lh3.googleusercontent.com/-P4RbrGO8SSI/TrU1pfVwQII/AAAAAAAABFs/9QCfMvjgnlM/s512/IMG_0375.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="360" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
या दोघांनी काढलेल्या सुरुवातीच्या रांगोळ्या सुंदर होत्याच, पण नंतर नंतर कमालीचं परफेक्शन येत गेलं. हल्लीच लता दीदी एका कार्यक्रमासाठी आल्या होत्या, तेव्हा या दोघांनी काढलेली ही रांगोळी.</div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="lata" height="337" src="https://lh3.googleusercontent.com/-oKoqttWmUpA/TrU1zfRQXQI/AAAAAAAABGg/CRmkb6EVwrs/s600/014.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="600" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
मा. दीनानाथांचं चित्र दीदींना इतकं आवडलं की त्यानी हातात असलेली गुलाबाची फुलं त्या चित्राच्या पायथ्याशी ठेवली. मग आपल्या चांदीच्या घंटेसारख्या मंजूळ स्वरात या दोघांना शाबासकी दिली.</div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="lata2" height="640" src="https://lh6.googleusercontent.com/-MvTjCbWlMsg/TrU12IQ84GI/AAAAAAAABGs/D0RySY-qFIQ/s512/0341.jpg" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="424" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
ती रांगोळी कशी आणि केवढी होती याची कल्पना यावी म्हणून हे.</div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="lata3" height="480" src="https://lh4.googleusercontent.com/-XASPZeCiEsY/TrU11FVqyTI/AAAAAAAABGo/GrnxIFQtiLM/s640/030.JPG" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="640" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
तरी यातले बरेचसे फोटो मोबाईलवर किंवा जुन्या कार्डावरच्या फोटोवरून डिजिटल कॅमेर्याने काढलेले आहेत, त्यामुळे या रांगोळ्यांची प्रत्यक्ष कल्पना येणं जरा कठीण आहे.</div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
आणखी एका कार्यक्रमाच्या निमित्ताने डॉ. अनिल काकोडकरांची ही रांगोळी.</div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<img alt="anil" height="360" src="https://lh4.googleusercontent.com/-3wpsRwAUjnI/Tz_YI5wl8UI/AAAAAAAABJY/VA8Ymxdxw-U/s640/IMG_22241.jpg" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="640" /></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
आपल्या हातात केवढी जादू आहे याचा अजिबात गर्व नसलेले हे दोघे भाऊ, त्यातला नरेश माझ्या ऑफिसात काम करतो. त्यांच्या या कलाकृती सर्वात आधी प्रत्यक्ष पहायला मिळतात हे मी माझं नशीबच समजते.</div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
अमिताभ बच्चन यांच्या एका वाढदिवसाला प्रतीक्षा बंगल्यात एका कॉमन मैत्रिणीने या दोघाना रांगोळी काढण्यासाठी नेलं. तिथे सगळ्यात पहिल्या फोटोतली रांगोळी या दोघांनी काढली. अमिताभ यानी रांगोळीच्या भोवती काही संरक्षण, काच यांची व्यवस्था करून ती रांगोळी जपून ठेवली, ती निदान काही दिवस तरी सुरक्षित राहिली असेल. पण एरवी अत्यंत क्षणभंगूर अशी ही रांगोळीची कला या दोघांना नक्की कोणती प्रेरणा देते देवजाणे!</div>
</div>
</div>
</div>Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-37269773790643133462011-10-30T08:08:00.000-07:002012-01-20T02:35:07.800-08:00कोंकणी: इतिहास आणि आज<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">गोव्यात
आल्यानंतर अगदी ठळकपणे लक्षात येणारी गोष्ट म्हणजे इथे बोलली जाणारी गोड काहीशी
सानुनासिक कोंकणी भाषा. १९९२ साली तिला राजभाषेचा दर्जा मिळाला. पण ती मराठीला
इतकी जवळची आहे की अजूनही कोंकणी ही स्वतंत्र भाषा आहे की नाही यावरून वाद होतात.
खरं पाहता</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मराठी ज्याला कळते त्याला जरा
सावकाश बोललेली कोंकणी कळते. आपण सर्वांनीच मुंबई आकाशवाणीवरील </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कोंकणीतल्यान खोबरों</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कधीतरी ऐकल्या असतीलच.
गोव्याच्या स्वातंत्र्यानंतर गोव्यात महाराष्ट्रात विलीनीकरण आणि त्याच्या
अनुषंगाने कोकणीचा स्वतंत्र चर्चा याबद्दल जोरात चर्चा सुरू झाल्या. यावरून हिंसक
आंदोलनं सुद्धा झाली पण शेवटी १९७५ साली साहित्य अकादमीने कोंकणीला स्वतंत्र
भाषेचा दर्जा दिला.</span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आणि नंतर १९८७ साली गोव्यात
कोंकणीला राजभाषा म्हणून दर्जा मिळाला.</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> <o:p></o:p></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"><br /></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कोकणी ही
इंडो युरोपियन समूहातली इंडो आर्यन भाषा आहे. मराठी आणि कादोडी या तिच्या अगदी
जवळच्या भाषा आहेत. मालवणी आणि कुडुंबी या भाषा सुद्धा कोंकणीच्याच गटात वर्गीकृत
केल्या जातात. </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कोंकण</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">हे नाव कोकणे या आदिवासींवरून या</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">प्रदेशाला मिळालं असावं असा अंदाज आहे. आता हे आदिवासी नासिक</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">डांग ठाणे या</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">प्रदेशात मुख्यत्वेकरून
आढळतात</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">पण प्राचीन काळात त्यांची
वस्ती रत्नागिरीच्या आसपास</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">होती असं म्हणतात. त्यांच्या
भाषेचं कोंकणीशी काही साधर्म्य दिसतं. संस्कृत आधी</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">वापरात आली की प्राकृत याबद्दल वाद आहेत</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">त्यात आपल्याला पडायचं नाही. पण प्राकृत</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ही मराठी आणि कोंकणी दोन्हीची जननी अहे अस एक समज आहे. परंतु</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कोंकणीत काही शब्द</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">संस्कृतमधून थेट आलेले आजही
वापरात आहेत</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ते मराठीत फार प्रचलित नाहीत</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">जसे की</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, '</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">उदक</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">म्हणजे पाणी </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">हांव</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">म्हणजे मी</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">हा तर सरळ अहम ला जवळचा आहे.</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आपय (आव्हय)</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">म्हणजे बोलाव</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">रांध म्हणजे शिजव वगैरे.</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"><o:p></o:p></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"><br /></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">वैदिक</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">संस्कृत आणि प्राकृत या दोन्ही भाषा इ.स. २०० ते 400 च्या आसपास कोकणात</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">रहात</span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">असलेल्या आर्यांच्या
वंशजांच्या भाषा होत्या. पैकी संस्कृत ही पूर्णपणे नियमानी बांधलेली</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">तर प्राकृत ही सगळ्या लोकांच्या बोलण्यात असलेली. प्राकृतच्या</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">अनेक उपशाखा होत्या. यातल्या
शौरसेनी प्राकृत आणि महाराष्ट्री प्राकृत या दोन्हींचा कोंकणीवर खूप प्रभाव दिसून
येतो. इ.स. ८७५ च्या आसपास महाराष्ट्रात महाराष्ट्री वापरात होती</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">या महाराष्ट्री प्राकृतमधून अपभ्रंश भाषा उदयाला आली. तिच्यात
कोंकणीची बीजं दडलेली आहेत. सातवाहनांचं</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">साम्राज्य गोव्यातही होतं हे
लक्षात घेतलं तर प्राकृतमधून कोंकणीचा विकास झाला असावा असं मानण्याला जागा आहे.
कारण सातवाहनांचा सर्व कारभार </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">महाराष्ट्री मधून चालत असे.
प्राकृत भाषेत लिहिलेल्या </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">गाथा सप्तशती</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मधे </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ण</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">चा वापर सढळ हस्ते होतो. गाथा सप्तशतीमधली णई म्हणजे नदी कोंकणीत
येते ती न्हई होऊन. कोंकणीत नऊ ला "णव" म्हणतात</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आणि </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ण</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">या अक्षरापासून सुरू होणारे
शब्द इतर कोणत्या भाषेत जवळ जवळ नाहीतच! शौरसेनीचा कोंकणीवरचा प्रभाव </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">दांडो</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' '</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">सुणो</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">अशा </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ओ</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कारान्त शब्दातून दिसून येतो</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">याच कारणाने म्हणजे
शौरसेनीच्या प्रभावामुळे गुजराती आणि बंगाली भाषांमधे असे </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ओ</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कारान्त शब्द सापडतात. </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"><o:p></o:p></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"><br /></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">महाराष्ट्री
मधून मराठी आणि कोंकणी भाषा वेगवेगळ्या विकसित झाल्या असाव्यात</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मराठी आणि कोंकणीमधे लक्षात येण्यासारखा ठळक फरक म्हणजे </span><span lang="MR" style="color: black; font-size: 10.5pt;">“</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मी येतो</span><span lang="MR" style="color: black; font-size: 10.5pt;">”</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"> आणि </span><span lang="MR" style="color: black; font-size: 10.5pt;">“</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मी येते</span><span lang="MR" style="color: black; font-size: 10.5pt;">”</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"> या दोन्हीसाठी कोँकणीत आहे </span><span lang="MR" style="color: black; font-size: 10.5pt;">“</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">हां</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">व येतां</span><span lang="MR" style="color: black; font-size: 10.5pt;">”</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">. भूतकाळ आणि भविष्यकाळाची रूपे करताना मात्र </span><span lang="MR" style="color: black; font-size: 10.5pt;">“</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आयलो/आयले</span><span lang="MR" style="color: black; font-size: 10.5pt;">”</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"> आणि </span><span lang="MR" style="color: black; font-size: 10.5pt;">“</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">येतलो/येतले</span><span lang="MR" style="color: black; font-size: 10.5pt;">” </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">हे दोन्ही भाषांत सारखंच आहे.</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"> पण या दोन्हीं भाषांच्या
मधला दुवा म्हणजे </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">पैशाचिक प्राकृत</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'.</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">गोव्यात कोंकणी भाषेत उपलब्ध असलेलं पहिलं लिखाण म्हणजे </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कृष्णदास शामा</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">याने १५ व्या शतकात लिहिलेले
गद्य महाभारत आणि रामायण. यांची भाषा खूपशी पैशाचिक प्राकृतला जवळची आहे असं वि.
का. राजवाडे यांनी म्हटलं आहे.</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आजच्या काळातली मालवणी बोली सुद्धा मराठी आणि कोंकणी
यांच्या अधेमधे कुठेतरी येते.</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> चक्रधरस्वामींनी आपल्या शिष्यांना उपदेश केला, "कर्नाटकदेशी न वचावे" हे 'वच' म्हणजे 'जाणे' कोकणीत जसेच्या तसे आहे.</span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"><br /></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ज्ञानेश्वरांनी
आपल्या रचना </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">अमृतानुभव</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आणि ज्ञानेश्वरी</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">प्राकृतात केल्या असं म्हटलं
जातं. अमृतानुभव आणि</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ज्ञानेश्वरी दोन्हीत कोकणीला जवळचे अनेक शब्द आहेत.
त्यांची उदाहरणं इथे देण्याचा मोह आवरत नाही. </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">नेणों</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">म्हणजे "माहिती नाही"</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">बाईल म्हणजे स्री</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">राति म्हणजे रात्र</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">,</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">दिवो म्हणजे दिवा</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">नीद म्हणजे झोप</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मसी म्हणजे शाई</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">सोयरिक म्हणजे नातं</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आणि असेच कितीतरी शब्द! </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">निदेचे जाउपे</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ही शब्दयोजना म्हणजे निद्रेचे
अपत्य</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">अर्थात अशा तर्ह</span><span lang="MR" style="color: black; font-size: 10.5pt;">”</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ची शब्दयोजना कोकणीत आजही आहे</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ती </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">करप म्हणजे करणे</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, '</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">खावप</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">म्हणजे खाणे इ.</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ज्ञानेश्वरीत शब्दांची </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ठावो</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' '</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">दिवो" अशी </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ओ</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">करान्त रूपे येतात ती तशीच्या तशी आजच्या कोंकणीतही वापरात आहेत.</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">किंबहुना कोंकणी नीट बोलता
यायला लागली त्यानंतरच ज्ञानेश्वरीचा अर्थ सोपेपणाने समजायला लागलाय.</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"><o:p></o:p></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"><br /></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">काळाबरोबर
गोव्यातले राज्यकर्ते बदलत गेले तसे</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">,</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"> कोंकणी भाषेत आणखी अनेक
शब्दांची भर पडत गेली. शेतीशी संबंधित शब्द गोव्यातल्या मूळ रहिवाशांच्या बोलीतून
कोंकणीत आले</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">जसे की</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कुमेरी</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मेर</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">खाजण. तसंच तांदूळ</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">नाल्ल (नारळ) ढोल इ. शब्दांचा
उगम द्रविड लोकांकडे आहे. इतिहासात कधीतरी सुमेरियन लोक कोंकणात आले असावेत असा एक
कयास आहे. कोंकणीतले काही शब्द सुमेरियन भाषेतून आलेले आहेत. श्री अनंत शेणवी धुमे
यानी अशी अनेक शब्दांची उदाहरणे दिली आहेत. मूळ कर्नाटकातल्या कदंबांचं गोव्यावर
राज्य होतं</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">तेव्हा काही कन्नड शब्द
कोंकणी भाषेत येणं अपरिहार्यच होतं! जसे भांगर म्हणजे सोनं</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">तांती म्हणजे अंडे</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मॉड म्हणजे ढग. तसेच अरब
व्यापार्यानी आपल्याबरोबर दुकान</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">जवाब. कबूल</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">चाबूक असे शब्द आणले</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ते मराठीतही त्याच अर्थाने
वापरले जातात. पोर्तुगीज भाषेतले अनेक शब्द कोंकणीत सामावून गेले</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">,</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"> जसे</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">जनेल म्हणजे खिडकी</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कदेल म्हणजे खुर्ची</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आलमारी म्हणजे कपाट</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कोपेल म्हणजे चॅपेल</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">पाव म्हणजे पाव वगैरे. </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"><o:p></o:p></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"><br /></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">पोर्तुगीजांच्या
स्थानिक भाषा नाहीशा करण्याच्या धोरणामुळे कोंकणीत असलेलं प्राचीन साहित्य नाहीसं
झालं. पोर्तुगीजांच्या अमदानीत संस्कृत</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मराठी किंवा कोंकणी पुस्तक
जवळ बाळगणं हा गुन्हा समजला जात असे</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आणि</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">जी पुस्तकं जप्त होत ती
पोर्तुगीजानी नष्ट करून टाकली. आजही गोव्यातले अनेक लोक पंढरीची वारी करतात</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">,</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"> पूर्वीही करत असत</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">त्यामुळे मराठी संतसाहित्य
मौखिक स्वरूपात गोव्यात</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">जिवंत राहिलं. कृष्णदास</span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">शामाची कोंकणी कृती </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">महाभारत</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">पोर्तुगालमधल्या एका संग्रहालयात राहिली त्यामुळे त्याचं नाव तरी
राहिलं. मराठी आरत्या ज्याच्या नावावर प्रसिद्ध आहेत तो </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">विष्णुदास नामा</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">याच्या नावावर काही कोंकणी
रचना आहेत. पोर्तुगीज काळात कोंकणी ही फक्त बोलीभाषा राहिल्यामुळे कोंकणीला
स्वतःची अशी लिपी विकसित करता आली नाही. कदंबांच्या काळात </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">'</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">गोंयकानडी</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">' </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">नावाची एक लिपी वापरात होती</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आता ती अस्तित्त्वात नाही.</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">साधारणपणे देवनागरी ही
नंतरच्या काळात कोंकणीची लिपी म्हणून प्रामुख्याने वापरली गेली. काही पोर्तुगीजानी
ख्रिस्ती धर्मप्रसार करण्यासाठी कोंकणी भाषा शिकून घेतली. मग फादर स्टीव्हन्स याने</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कोकणी व्याकरणाची आणि कोंकणी
भाषेवरच्या ग्रंथाची रचना रोमन लिपीत लिहिलेल्या कोंकणीत केली. १६२२ साली प्रकाशित
झलेलं हे पहिलं कोंकणी भाषेतील पुस्तक. सध्या कर्नाटकाच्या किनारी भागात कोंकणी
लिहायला कानडी लिपी वापरली जाते तर केरळच्या किनारी भागात मल्याळम लिपी. अगदी
थोड्या प्रमाणात अरेबिक लिपीही कोंकणीसाठी वापरली जाते.</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"><o:p></o:p></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"><br /></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">पोर्तुगीजांच्या
अत्याचारांनंतर २० शतकाच्या सुरुवातीला</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कोंकणीभाषिकांची अस्मिता
जागृत झाली. कोंकणी भाषेच्या संवर्धनासाठी मोठं कार्य केलं ते शणै गोंयबाब अर्थात
वामन रघुनाथ वर्दे वालावलीकर (१८७७-१९४६) यानी. त्यानी कोंकणीच्या संदर्भात मुंबईत
राहून फार मोठं कार्य केलं पण त्याचा पाया मराठीचा द्वेष हा होता. त्यांचं
प्राथमिक शिक्षण मराठीत झालं होतं आणि आयुष्य मुंबईत गेलं पण त्यानी आयुष्यात कधी
एकही मराठी शब्द उच्चारला नाही असं म्हणतात. त्यांच्या नावावर २९ कोंकणी पुस्तकं
जमा आहेत. कोंकणी भाषेच्या संदर्भात आणखी मोठं कार्य करणारे लेखक म्हणजे माधव
मंजुनाथ शानभाग यानी कारवारला राहून आपलं कार्य चालवलं. यानी १९३९ साली कारवार इथे
पहिली अखिल भारतीय कोंकणी परिषद भरवली. शब्दप्रभू बा.भ. बोरकर म्हणजे बाकीबाब यानी
आपल्या काही कविता कोंकणी भाषेत लिहिल्या आहेत. ‘सासय’ या कोंकणी कवितासंग्रहासाठी
त्यांना साहित्य अकादमीचा पुरस्कारही मिळाला आहे. हल्लीच्या काळात मनोहरराय सरदेसाय</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">शंकर रामाणी</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">नागेश करमली</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">जे बी मोराईस इत्यादीनी उत्तमोत्तम साहित्य निर्मिती कोंकणीत केली
आहे पण यावर कळस चढवला तो रवीन्द्र केळेकराना मिळालेल्या ज्ञानपीठ पुरस्काराने.</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"><o:p></o:p></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"><br /></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">१९६१ साली
पोर्तुगीजांच्या पराभवानंतर गोवा हे स्वतंत्र राज्य ठेवावं का या प्रश्नावरून आणि
भाषेच्या प्रश्नावरून खूप राळ उडाली. १९६६-६७ आणि १९८६ मधे भाषिक दंगलीही झाल्या.
पैकी १९८६ ची दंगल राजभाषेच्या प्रश्नावरून झाली होती. शेवटी राजभाषा म्हणून
कोंकणी आणि मराठीला समान दर्जा अशी तोड निघाली. राज्यव्यवहाराची भाषा म्हणून
कोंकणी कधीच फार वापरात आली नाही.</span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">या</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">पार्श्वभूमीवर अज कोंकणी कुठे उभी आहे</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">? </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">२००१ च्या</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">जनगणनेमधे गोव्याची लोकसंख्या सुमारे १३.४८ लाख होती. यापैकी गोव्यात
७.७० लाख</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">लोकांची मातृभाषा कोंकणी
म्हणून नोंदली गेली तर ३.०४ लाख लोकांची मातृभाषा मराठी</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">नोंदली गेली. कोंकणी भाषा बोलणारे ७.६८ लाख लोक कर्नाटकात होते तर
६.५८ लाख</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">महाराष्ट्रात. याचाच अर्थ हा
की कोंकणी मातृभाषा असणारे लोक गोव्यापेक्षा इतरत्रच</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">जास्त आहेत! कोंकणी भाषेची चळवळ खरं तर कर्नाटकातून जास्त प्रमाणात
चालवली</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">गेली.</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">केरळच्या किनारपट्टीवरही
सुमारे ६१००० लोकांची मातृभाषा कोंकणी आहे. गमतीची</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">गोष्ट ही की या जनगणनेमधे भारतातल्या एकूण लोकसंख्येपैकी फक्त ०.२४%
लोकांची</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मातृभाषा कोंकणी होती तर
सिंधी ०.२५% आणि नेपाळी ०.२८%</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"><o:p></o:p></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"><br /></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">पूर्वापार</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">म्हणजे पोर्तुगीज अमदानीतच गोव्यात मराठी भाषेतल्या शाळा सुरू झाल्या
होत्या. या</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">शाळानी गोव्यात भारतीय
संस्कृती टिकवायला मोठा हातभार लावला. स्वातंत्र्यानंतर या</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">शाळांना सरकारी अनुदाने सुरू झाली. काही शाळा अनुदान मिळवण्यासाठी
नावापुरत्या</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कोंकणी भाषेच्या माध्यमात
सुरू झाल्या. प्रत्यक्षात त्यांचं काम इंग्लिशमधूनच चालत</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">असे. हल्लीच गोव्यातल्या सध्याच्या सरकारमधल्या</span><span style="color: black; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मंत्र्यांच्या एका गटाने</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">इंग्लिश माध्यमाच्या शाळाना अनुदान देण्यासाठी सरकारवर दबाव आणला. पण</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">त्याबरोबर सरकारने असा निर्णय घेतला की नवीन शाळाना अनुदान देणार
नाही</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">तर आता आहेत</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">याच शाळातील मुलांच्या पालकांनी आपल्याला कोणतं माध्यम पाहिजे ते
लिहून द्यावं. जी</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">भाषा १० पेक्षा कमी पालक
एखाद्या वर्गासाठी</span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मागतील</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">ती भाषा बंद करण्यात येईल.</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"><br /></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">यानंतर भाषिक सार्वमताच्या
वेळी झाली तशी मोठी रणधुमाळी उडाली.</span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">सरकारचं म्हणणं असं</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">होतं की सर्व पालकांना फक्त इंग्रजीच माध्यम म्हणून हवं आहे. एका
धार्मिक</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">संस्थेच्या एकूण १७७
शाळांपैकी सर्व शाळांमधे इंग्रजी माध्यम म्हणून लिहून द्यावं</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">असं फर्मान काढण्यात आलं.</span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">प्रत्यक्ष आकडे जेव्हा आले</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">तेव्हा असं लक्षात आलं की</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">इंग्रजी माध्यम म्हणून एकूण
२९५५७ पालकांनी मागितलं</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मराठी ३१७५९</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">तर कोंकणी फक्त</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">२५०२!! कन्नड माध्यम मागणार्यांची
संख्या कोंकणी मागणार्यांपेक्षा जास्त म्हणजे</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">सुमारे ३००० होती. सरकारच्या या निर्णयाची अम्मलबजावणी झाली तर कोकणी
भाषेवर</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">दूरगामी परिणाम होतील हे
सांगायला कोणी तज्ञ नको. सुदैवाने शशिकला काकोडकर</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">मनोहर</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">पर्रीकर असे अनेकजण या निर्णयाला शक्य त्या सर्व प्रकारानी विरोध करत
आहेत.</span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"><o:p></o:p></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;"><br /></span><br />
<span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">गोव्यात रोजच्या
वापराची भाषा मुख्यतः कोंकणी आहे</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">पण मराठी भाषिकही पूर्वापार</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आहेत. आता त्यात कन्नड</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">आणि मल्याळम तसंच हिंदी
भाषिकांची मोठी भर पडत आहे. याला</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">कारण म्हणजे गोव्यात
रेल्वेबरोबर मोठ्या प्रमाणात येणारे कामगारांचे आणि बेकारांचे</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">लोंढे.</span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">त्यातून राजकारण्यानी आपल्या
स्वार्थासाठी या सर्व विस्थापिताना गोव्यात</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">रहाणारे म्हणून सामावून
घेतलंय. याबद्दल कोणाचा विरोध नाही पण या सगळ्या प्रकारात</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">गोव्यातल्या स्थानिक संस्कृतीचं रूप धूसर होत चाललंय.</span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">बरं कोंकणी माणूस कमालीचा</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">सहिष्णु. तो सगळ्यांनाच आपल्यासारखे समजतो. आताच बाजारात</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">बसमध्ये</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">, </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">सगळीकडे सर्रास</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">हिंदी वापरली जाते. २०२० साली गोव्यात भूमीपुत्र अल्पसंख्य असतील असा
अंदाज आहे.</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">त्यामुळेच कोंकणी भाषेचं
भविष्य खूपच खडतर दिसतंय. मराठी मातृभाषा म्हणणारे</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">सुमारे</span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">७ कोटी लोक असताना मराठीची
दुरवस्था झाली असं आपण म्हणत असतो. तिथे जेमेतेम</span><span lang="MR" style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"> </span><span lang="MR" style="color: black; font-family: Mangal; font-size: 10.5pt;">25 लाख लोक बोलतात त्या
लहानसा जीव असणार्या कोंकणीने कोणाच्या तोंडाकडे पहावं</span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;">? </span><span style="color: black; font-family: Verdana, sans-serif; font-size: 10.5pt;"> </span><span style="color: black; font-family: CDAC-GISTSurekh; font-size: 10.5pt;"><o:p></o:p></span><br />
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
</div>Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-2336599008259011156.post-54268834291469322332011-06-21T08:43:00.000-07:002011-12-29T09:41:00.758-08:00आमचे गोंय : शिवकाल आणि मराठेशाही .<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;"><img src="https://lh4.googleusercontent.com/_iSp_cukern4/TZrIG0Zmk-I/AAAAAAAAA0A/u0c1DAz7H5I/s288/MahadevTemple.jpg" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" /></span><span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;"></span><br />
<div class="clear-block" id="content-content" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: block; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<div class="node clear-block" id="node-18344" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: block; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; position: relative; vertical-align: baseline;">
<div class="terms terms-inline" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: inline; font-weight: bold; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<ul class="links inline" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: inline; font-weight: bold; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<li class="taxonomy_term_79 last" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: inline; list-style-type: none; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0.5em; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;"></li>
</ul>
</div>
<div class="content" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
***</div>
</div>
</div>
</div>
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">***</span><span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;"></span><br />
<div class="clear-block" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: block; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<div class="node clear-block" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; display: block; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; position: relative; vertical-align: baseline;">
<div class="content" style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;"><img alt="" src="https://lh4.googleusercontent.com/-OrdP88IrBkE/TZh7C9H872I/AAAAAAAAAyo/cawmGRXbBGA/Chhatrapati-Shivaji.jpg" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" /></span></div>
</div>
</div>
</div>
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;"></span><br />
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">छत्रपति शिवाजी महाराज</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">इ.स. १५७० च्या सुमाराला बहामनी सत्तेचे ५ तुकडे झाले. आणि तिसवाडी, बार्देश व साळशेत हे पोर्तुगीजांच्या ताब्यात असलेले ३ तालुके वगळून बाकीचे तालुके इस्माईल आदिलशहाच्या ताब्यात आले. इ.स. १५८० मध्ये पोर्तुगालवर स्पेनची सत्ता प्रस्थापित झाली. इथून पुढे इ.स. १६४० पर्यंत पोर्तुगालवर स्पेनची सत्ता सुरू राहिली. अर्थातच, या काळात गोव्यावर अप्रत्यक्षपणे स्पेनची सत्ता होती. या काळात पोर्तुगीज सत्ता काहीशी दुर्बल झाली होती. या काळात हॉलंड आणि स्पेन यांचं शत्रुत्व होतं. इ.स. १६०३ मध्ये वलंदेज म्हणजेच डच लोकानी मांडवीच्या मुखात ठाण मांडून गोव्याची नाकेबंदी सुरू केली. इ.स. १६०४ मध्ये पोर्तुगीजांविरुद्ध, डच आणि कालिकतचा झामोरिन यांच्यात तह झाला. डच आणि पोर्तुगीज यांच्यातल्या चकमकी सुरूच राहिल्या. इ.स. १६४० साली श्रीलंका तर इ.स. १६४१ साली मलाक्का हे दोन प्रांत डचानी पोर्तुगीजांकडून हिसकावून घेतले. समुद्रातून गोव्याची नाकेबंदी इ.स. १६४० च्या दरम्यान परत सुरू झाली. नंतर इ.स. १६६० पर्यंत हे असंच सुरू राहिलं. इ.स. १६६० मधली महत्त्वाची घटना म्हणजे कॅथरिन या राजकन्येच्या विवाहात मुंबई बेट पोर्तुगालकडून दुसर्या चार्ल्सला हुंडा म्हणून मिळालं आणि भारताच्या पश्चिम किनार्यावर इंग्रजांना एक महत्त्वाची जागा मिळाली. आता भारतात पोर्तुगीजांचं राज्य दीव-दमण, वसई, चौल आणि गोव्यातले ३ तालुके एवढ्यापुरतंच उरलं.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">या दरम्यान, शिवनेरीवर एक तेजस्वी, महापराक्रमी शक्ती १९ फेब्रुवारी १६३० ला उदयाला आली होती. राजे शिवाजी स्वराज्य आणि सुराज्याची स्थापना करून त्याच्या मजबुतीचं काम करत होते. या द्रष्ट्या महापुरुषाने तेव्हाच्या कोणत्याही भारतीय शासकाने फारशा न केलेल्या अनेक गोष्टी केल्या. त्यातली एक म्हणजे आरमाराची स्थापना. भूदुर्गांबरोबरच जलदुर्गांची स्थापना. इ.स. १६५९ मध्येच शिवाजी राजांनी २० लढाऊ नौका तयार करून युरोपियन आक्रमकांना जबरदस्त आव्हान उभे केले. या आरमाराची पोर्तुगीजांनाही एवढी दहशत होती की, त्यांनी राजांच्या नौकांना आपल्या बंदरात येऊ द्यायला नकार दिला होता! संपूर्ण कोकण किनार्या वर महाराजांनी अनेक जलदुर्ग उभारले. पोर्तुगीजांना धडकी भरवणारा सिंधुदुर्ग इ.स. १६६४ मध्ये अस्तित्त्वात आला. सुरुवातीच्या काळात आदिलशहाच्या विरोधात लढण्यासाठी शिवाजी राजांनी पोर्तुगीजांकडे मैत्रीचा हात पुढे केला होता, पण पोर्तुगीज घाबरले आणि त्यांनी या लढ्यात गप्प राहणे पसंत केले. या काळात सावंतवाडी संस्थानात लखम सावंतची सत्ता होती. त्याने शिवाजी राजांचे आधिपत्य मान्य केले. कोकणातून राजांचे सैन्य कुडाळ जिंकून पेडण्यात उतरले. इ.स. १६६४ मध्येच डिचोली तालुका आदिलशहाकडून राजांच्या ताब्यात आला. इथे राजांनी आपला तळ उभारला. इ.स. १६६५ मध्ये राजानी ८५ युद्धनौका बरोबर घेऊन मालवणहून प्रयाण केले आणि गोव्याचा किनारा ओलांडून थेट बसरूरपर्यंत धडक मारली. तिथे अगणित लूट करून, परतीच्या रस्त्यात गोकर्ण, अंकोला आणि कारवार आदिलशहाकडून जिंकून घेतले. पोर्तुगीजांच्या उत्तर सीमेजवळ असलेल्या सिंधुदुर्गाप्रमाणेच दक्षिण सीमेवर रामाचे भूशिर इथला मूळात रामदेवरायाचा जलदुर्ग मजबूत करून घेतला. त्यानी जणूकाही पोर्तुगीजाना त्यांची सीमा आखून दिली की याच्या पुढे तुम्ही यायचं नाही.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">इ.स. १६६५ मध्ये राजांना मिर्झाराजेंबरोबर तह करून आग्रा भेटीला जावं लागलं. इ.स. १६६६च्या अत्यंत थरारक अशा आग्र्याहून सुटकेनंतर राजांनी अजिबात उसंत न घेता कोकणातून गोव्यावर स्वारी केली. टाकोटाक आदिलशहाच्या ताब्यात असलेल्या फोंड्याच्या मर्दनगडाला वेढा घातला. लगेच पोर्तुगीजांनी आदिलशाही सैन्याला मदत सुरू केली. महाराजांनी तरीही हा किल्ला जिंकून घेतला. मध्यंतरीच्या काळात वाडीच्या लखम सावंत व तळकोकणातल्या इतर देसायांनी शिवाजी राजांच्या मुलखाला उपद्रव द्यायला सुरुवात केली होती. राजे कोकणात येताच हे देसाई घाबरून पोर्तुगीजांच्या ताब्यातल्या मुलखात पळून गेले. त्यांचं पारिपत्य करण्याच्या मिषाने आणि पोर्तुगीजाना जरब बसविण्यासाठी महाराजांचे सैन्य बारदेशात घुसले. आणि फिरून पोर्तुगिजाना दहशत बसली. इ.स. १६६७ साली पोर्तुगीज आणि महाराज यांच्यात तात्पुरता तह झाला. महाराजांनी पोर्तुगीजांना त्यांचे इन्क्विझिशन बंद करायला सांगितलं.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">गोव्यातल्या जनतेला अभय देण्याच्या दृष्टीने या शिवभक्त राजाने कदंबांचं कुलदैवत श्री सप्तकोटीश्वर याचं मंदिर नार्वे येथे परत उभारलं. मलिक काफूर, आदिलशहा आणि पोर्तुगीज यानी ३ वेळा उद्ध्वस्त करून विजनवासात पाठवलेल्या सप्तकोटेश्वराला महाराजानी छप्पर दिलं. गोव्यातला डिचोलीचा तळ मजबूत करून महाराज परत महाराष्ट्रात गेले. इ.स. १६७० पर्यंत सुमारे ६०,००० पायदळ आणि ४०,००० घोडदळाची उभारणी करून महाराजानी मिर्झाराजे जयसिंगांबरोबरच्या तहात गमावलेला बहुतेक सगळा मुलुख परत मिळवला.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">इ.स. १६७२ मध्ये महाराजांनी रामनगरच्या राजावर हल्ला चढवला, आणि तो पोर्तुगीजाना देत असलेली चौथाई आपल्याला द्यावी अशी त्यांनी मागणी केली. यावेळेला पोर्तुगीजांनी रामनगरच्या राजाला मदत केली. नंतर ६ जून १६७४ ला महाराजांचा राज्याभिषेक झाला आणि काही काळातच महाराजांनी रामनगरच्या राजाचा पराभव करून पोर्तुगीजांकडे असलेले चौलमधले चौथाईचे हक्क मिळवले. तर आदिलशहाच्या ताब्यात गेलेले कारवार, कोल्हापूर, फोंडा-मर्दनगडही इ.स. १६७५ मध्ये परत मिळवले. ५०,००० चे सैन्य जमा करून इ.स. १६७६ मधे महाराज दक्षिण दिग्विजयासाठी बाहेर पडले. यावेळेला महाराजानी दक्षिणेतील राजांची एकजूट घडवून औरंगजेबाला टक्कर द्यायचं स्वप्न पाहिलं होतं. कुतुबशहाने महाराजांचा मैत्रीचा हात स्वीकारला, पण आदिलशहाने मात्र एवढी समजूत दाखवली नाही. प्रथम महाराजानी तामिळनाडूतील जिंजी आणि वेल्लोर जिंकून घेतले, जे भविष्यकाळात मराठी साम्राज्याच्या सुरक्षिततेच्या दृष्टीने अतीव महत्त्वाचे ठरले.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">नंतरचा काळ स्वराज्याची घडी बसवण्यात आणि संभाजी राजांच्या काहीशा अपरिपक्व हालचालींच्या काळजीत व्यतीत होत असताना मराठी राज्याचा पाया घालणारा हा सूर्य ३ एप्रिल १६८० ला अस्तंगत झाला. पोर्तुगीजाना महाराजांची एवढी भीती होती की त्यानी महाराजांच्या ताब्यात असलेल्या मुलखावर कधीही सरळ हल्ला चढवला नाही. कोकण आणि गोव्यातल्या नद्या, जंगलं, दर्या, डोंगरांनी भरलेल्या दुर्गम प्रदेशात महाराजांचे गनिमी काव्याचे तंत्र अतिशय यशस्वी ठरले. त्याना थोडा अवधी मिळाला असता तर त्यांनी पोर्तुगीजांना गोव्यातून उखडून काढलं असतं हे निश्चित. पोर्तुगीज दप्तरात, महाराजांनी पोर्तुगीजांना जरब बसवण्यासाठी लिहिलेली तसेच पोर्तुगीज महाराजांना किती घाबरत असत हे दाखवणारी पत्रे उपलब्ध आहेत.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">महाराजांचा काळ झाल्यानंतर एक वर्ष काहीसं गोंधळाचं गेलं. संभाजी राजांवर विषप्रयोगाचा प्रयत्न झाला. त्यांच्या अटकेचा आदेश काढला गेला आणि रायगडावर घाईघाईने लहानग्या राजारामाचा राज्याभिषेक झाला. या घटनांचं कारण म्हणजे अष्टप्रधानांपैकी काहीजण सोयराबाईला पुढे करून आपल्या महत्त्वाकांक्षेला खतपाणी घालत असावेत असं वाटतं. तसंच नवीन राज्य स्थापन करण्याच्या हेतूने संभाजी राजांनी दिलेरखानाच्या छावणीत सामिल होणं आणि शिवाजी महाराजांनी प्रयत्नपूर्वक त्यांना परत आणणं, यात महाराजांना झालेला प्रचंड मनस्ताप, यातूनच प्रधानमंडळांपैकी काहींचा संभाजी राजांवरचा विश्वास उडाला, हेही एक कारण असावं. संभाजी राजे आणि सोयराबाई यांच्या वादात सरनौबत हंबीरराव मोहिते यानी संभाजी राजे हेच राज्य चालवायला योग्य आहेत आणि अभिषिक्त युवराज आहेत या भूमिकेतून संभाजी राजांची बाजू घेतली. सरनौबतांच्या मदतीमुळे इ.स. १६८१ मध्ये संभाजी राजे छत्रपती झाले. त्यानी प्रथम स्वतःच्या गुन्हेगाराना कठोर शिक्षा दिल्या. पंतप्रधान मोरोपंत पिंगळे याना मात्र माफी मिळाली आणि त्यानी नंतर राजांबरोबर मोहिमेत भाग घेतला.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;"><img alt="" src="http://3.bp.blogspot.com/-gDjjU1X8DV4/TaqTaRfYSMI/AAAAAAAAOXA/2Slhwhr92X4/s1600/sambhaji-maharaj.jpg" style="border-bottom-style: none; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-left-style: none; border-right-style: none; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" /></span><br />
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">छत्रपति संभाजी महाराज</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">राज्याभिषेक होताच अवघ्या १५ दिवसात हा २३ वर्षांचा राजा मोहिमेवर निघाला. बरोबर पेशवे मोरोपंत आणि सरनौबत होते. त्यानी बुर्हाणपूरवर हल्ला करून २ कोटी रुपयांची लूट मिळवली. यावेळेला एका अरबी व्यापार्याकडून राजांनी घोडे विकत घेतले असा उल्लेख आहे. हा व्यापारी एवढा घाबरला होता की तो ते घोडे फुकट द्यायला तयार झाला होता म्हणे! पण सामान्य जनतेला त्रास देऊ नये हे शिवाजी राजांचं तत्त्व संभाजी राजांनीही अंगिकारलं असावं. यापूर्वीच म्हणजे इ.स. १६८० मधे शिवाजी महाराजांचा मृत्यु होताच औरंगजेब ५ लाख सैन्य आणि ४ लाख जनावरे घेऊन स्वतः महाराष्ट्रात दाखल झाला होता, मराठी राज्य सहज चिरडून टाकू अशा हिशेबाने तो आला असेल पण आपली गाठ कोणाशी आहे याची त्याला जराही कल्पना नव्हती! नाशिकजवळच्या रामशेजच्या एका किल्ल्यासाठी मुघल सैन्याला ७ वर्षं लढावं लागलं! तसंच पुढच्या ९ वर्षात नाव घेण्यासारखा एकही विजय मुघल सैन्याला मराठ्यांसमोर मिळवता आला नाही. संभाजी राजांच्या काही सैन्याने औरंगजेबाच्या सैन्याला गनिमी काव्याने सळो की पळो करून सोडले तर स्वतः राजे कोकणात उतरले. त्यानी प्रथम पोर्तुगीजांकडे मैत्रीचा हात पुढे केला पण पोर्तुगीजांनी मुघलांना मदत करणे पसंत केलं. आता राजांनी पोर्तुगीजांना संपविण्याचा निर्धार केला. मर्दनगडाची डागडुजी करून तिथे आणि भतग्राम (डिचोली) इथे सैन्याचे भक्कम तळ उभारले.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">वयाच्या १६ व्या वर्षापासून संभाजी राजांनी थोरल्या महाराजांबरोबर गोव्याच्या आणि इतर मोहिमांमधे भाग घेतला होता, त्यावेळेला महाराजांचं युद्धतंत्र त्यांच्या पूर्ण अंगवळणी पडलं असावं. तसंच गोव्याच्या भूमीची संभाजी राजांना पूर्ण माहिती झाली होती. यामुळेच गोव्यात राजांचा सर्वत्र सहज संचार होत असे. इ.स. १६८३ मधे राजांनी चौल पोर्तुगीजांकडून घेतले तर ११ डिसेंबर १६८४ ला बार्देशवर हल्ला केला. बार्देशातील थिवी, चोपडे हे किल्ले जिंकले. साळशेत (मडगाव) घेतले. म्हैसूरच्या चिक्कदेवरायाचा पराभव केला आणि शिवाजी महाराजानी स्थापन केलेल्या राज्याचा आणखी विस्तार केला. राजे अवघ्या १ लाख सैन्यानिशी ५ लाखाचे मुघल सैन्य, जंजिर्या चा सिद्दी, गोव्यातले पोर्तुगीज आणि म्हैसूरचा चिक्कदेवराय एवढ्या आघाड्यांवर एकाच वेळी लढत होते. पैकी गोव्यात त्यानी बराच काळ वास्तव्य केलं. गोव्यातलं त्यांचं महत्त्वाचं कार्य म्हणजे त्यानी पोर्तुगीजांना पायबंद घातला आणि धर्मांतरित झालेल्याना परत शुद्धिकृत करून हिंदू करून घेण्याचं शिवाजी महाराजांचं कार्य त्यांच्या या पुत्रानेही पुढे चालू ठेवलं.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">शिवाजी महाराजांच्या गोवा मोहिमेत इथल्या स्थानिक राणे, देसाई वगैरे मंडळीनी त्याना विरोधच केला होता. पण त्यांची मदत मिळवण्यात संभाजी राजे मात्र यशस्वी ठरले. असोळणा, कुंकोळी इथल्या मराठ्यांनी आणि साखळीच्या राणे घराण्याने राजांना खुल्या दिलाने मदत केली आणि त्यांचं राज्य स्वीकारलं. समाजातून बहिष्कृत झालेल्या राण्यांना संभाजी राजानी पंक्तिपावन करून घेतले आणि राणे राजांचे ऋणी झाले. गोकुळाष्टमीच्या रात्री संभाजी राजांनी मांडवी नदी पार करून पोर्तुगीजांवर हला करण्यासाठी नदीच्या पात्रात घोडे घातले, पण पावसात उधाण आलेल्या प्रवाहात घोड्याचा पाय घसरला आणि राजे वाहून जाऊ लागले. या वेळेला खंडो बल्लाळाने राजांना वाचवले अशी कथा स्थानिक लोकांच्या सांगण्यात येते. काही मराठी सैन्य साळशेतमधे ठाण मांडून बसले तर स्वतः राजांनी वेळ न गमावता कुंभारजुवे बेट पोर्तुगीजांकडून घेतले आणि तीन बाजूंनी पोर्तुगीजांच्या ताब्यात असलेल्या प्रदेशावर हल्ला चढवला. आता फक्त तिसवाडीच पोर्तुगीजांच्या ताब्यात राहिली होती.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">दुसर्या दिवशी राजे स्वतः गोवा वेल्हावर हल्ला करणार हे पोर्तुगीजांनी जाणले. आताच्या ओल्ड गोवा येथून कुंभारजुवे बेट दिसते. तिथल्या सैन्याच्या हालचाली पाहून पोर्तुगीज घाबरले. त्यांनी चर्चमधलं सेंट फ्रान्सिस झेवियरचे शव बाहेर काढलं. व्हाईसरॉय काउंट डी अल्वारिसने आपला राजदंड त्याच्या शवपेटीवर ठेवला आणि "सायबा, तूच आमचं रक्षण कर" अशी करुणा भाकली. पोर्तुगीजाना हा सायब पावला की नाही माहित नाही, पण मुघल मात्र मात्र पावले! सुमारे १ लाखाचे मुघल सैन्य कोकणात उतरल्याची खबर आली आणि जिंकत आलेली गोव्याची मोहीम अर्धवट टाकून संभाजी राजाना परत जावं लागलं.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">इ.स. १६८४ मधे संभाजी राजांनी पोर्तुगीजांबरोबर तह केला. त्या अनुसार मराठ्यांनी पोर्तुगीजांच्या ताब्यात असलेले गोव्याचे ३ तालुके त्याना सोडून दिले. तर पोर्तुगीजानी चौल इथे कर देण्याचं मान्य केलं. पण या तहाची पूर्ण अमलबजावणी झाली नाहीच! बार्देशमधले किल्ले मराठ्यांनी परत केले नाहीत. आता औरंगजेबाची वक्रदृष्टी गोव्याकडे वळली. पण पोर्तुगीजांनी गोव्यातल्या मराठा देसायांबरोबर तह केला आणि मुघल सैन्याच्या हाती काही लागले नाही. मराठा सैन्य आणि पोर्तुगीज यांच्या चकमकी सुरूच राहिल्या. पण संभाजी राजे पोर्तुगीजांना हाकलून लावण्यासाठी परत गोव्यात येऊ शकले नाहीत. ते जर झालं असतं तर आज गोवा महाराष्ट्राचा एक जिल्हा राहिला असता!</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">आणखी सतत ४ वर्षे मुघलाना हुलकावण्या देत जेरीला आणणारा हा शूर छत्रपती १ फेब्रुवारी १६८९ ला कपटाने कैद झाला. त्यांच्या सख्या मेव्हण्याने, गणोजी शिर्क्याने विश्वासघात केला आणि नंतर तब्बल ४० दिवस हालहाल करून शेवट औरंगजेबाने ११ मार्च १६८९ ला राजांचा वध केला. पण एवढे हाल होत असतानाही या छाव्याने औरंगजेबाचा कोणताच प्रस्ताव मानला नाही आणि वीराचे मरण पत्करले. महाराष्ट्राच्याच नाही तर गोव्याच्या इतिहासात या राजाचं स्थान अद्वितीय आहे. त्याच्या मृत्यूनंतर मराठ्यांचा झुंजण्याचा निर्धार आणखीच पक्का झाला आणि नंतर एकजुटीने पण निर्नायकी अवस्थेत मराठ्यांनी मुघलांना जी झुंज दिली तिला इतिहासात तोड नाही. पराक्रमात बापसे बेटा सवाई असलेल्या या तरूण राजाने अवघ्या ३२ वर्षांच्या आयुष्यात विजेसारखं थोड्या काळासाठी लखलखून आत्मार्पण केलं आणि सामान्य शेतकर्यांना औरंगजेबाशी भांडण्याचं पहाडाचं बळ दिलं. गोव्यात पोर्तुगीजांना बसलेला दणका एवढा प्रचंड होता की त्या ३ तालुक्याच्या पलिकडे आणखी प्रदेश आपल्या ताब्यात आणण्याचा प्रयत्नसुद्धा त्यानी नंतर केला नाही. एवढ्या सततच्या धामधुमीतही 'बुधभूषण' आणि इतर काही संस्कृत रचना करणार्या या तेजस्वी राजाच्या नावावरून 'वास्को द गामा' शहराचं नाव 'संभाजीनगर' करावं असा प्रस्ताव काही काळापूर्वी आला होता, पण...</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">छत्रपती संभाजीच्या वधानंतर महाराणी येसूबाईने राजारामाला रामचंद्रपंत अमात्यांच्या हाती सोपवून प्रतापगडावर पाठवले. रायगडावर सूर्याजी पिसाळ फितूर झाला आणि येसूबाई आणि शाहू मुघलांच्या हाती लागले. खंडो बल्लाळ राजारामाला महाराष्ट्रातून सुखरूप जिंजीला घेऊन गेला. तिथे ९ वर्षं वेढ्यात काढून गणोजी शिर्केच्या मदतीने राजाराम जिंजीहून निसटून महाराष्ट्रात परत आला. इ.स. १७०० साली राजारामाच्या मृत्यूनंतर ताराबाईने राज्याची सूत्रे हातात घेतली. आता सावंतवाडी इथे लखम सावंताचा धाकटा भाऊ फोंड सावंत याची सत्ता होती. ताराबाईच्या प्रदेशाला लागून असल्याने त्याने ताराबाईचे वर्चस्व मान्य केले. तर ताराबाईने त्याला कुडाळ, बांदा, पेडणे, साखळी, डिचोली आणि मणेरी या ६ तालुक्यांचा मोकासा लिहून दिला.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">फोंड सावंताचा मुलगा खेम सावंत हे गोव्याच्या आणि सावंतवाडीच्या इतिहासातलं मोठं मजेशीर प्रकरण आहे. त्याची कारकीर्द बरीच मोठी म्हणजे इ.स. १६७५ ते इ.स. १७०९ पर्यंत. त्यानेच 'सुंदरवाडी' अर्थात 'सावंतवाडीचा' पाया घातला. त्यापूर्वी सावंतांचं प्रमुख ठाणं कुडाळ होतं. या काळात त्याने प्रथम ताराबाई नंतर शाहू महाराज, म्हणजे ज्या कोणाचं वर्चस्व दिसेल त्याची प्रभुसत्ता बिनतक्रार मान्य केली. शाहू राजानी त्याला या ६ तालुक्यांचं वतन दिलं. म्हणजेच, छत्रपती शिवाजी आणि संभाजी यांच्या काळात बंद झालेली वतनाची पद्धत शाहूच्या काळात परत सुरू झाली होती आणि हे छोटे वतनदार आपापल्या मुलुखात आपापल्या पद्धतीने सत्ता चालवीत होते. मूळ कर्नाटकातील शिरसीजवळचे, पण गोव्यात फोंडा इथे स्थायिक झालेल्या सोंदेकरांबरोबर खेम सावंताचा ३६ चा आकडा होता. जमेल तेव्हा सोंदेकरांच्या कुरापती काढण्याचे उद्योग त्याने आयुष्यभर चालू ठेवले. जिथे यश मिळणार नाही असं दिसलं तिथे सरळ माघार घेतली. मराठ्यांचं पारडं हलकं होतंय असं वाटलं की पोर्तुगीजांची मदत घेतली. हेतू साध्य होताच परत पोर्तुगीजांना अंगठा दाखवला. या सोंदेकरानीही वेगवेगळ्या वेळी मुघल, पोर्तुगीज, मराठे यांच्याबरोबर आपल्या रक्षणासाठी तह केलेले आढळून येतात. गोव्यातल्या सध्याच्या पक्षबदलांच्या राजकारणाची सुरुवात फार पूर्वी झालेली होती असं दिसतंय!</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">फोंड्याच्या मर्दनगडासाठी या काळात दरवर्षी एक लढाई लढली गेली. आणि किल्ल्याची मालकी आलटून पालटून कधी खेम सावंत, तर कधी सोंदेकर, कधी मराठे तर कधी मुघल अशी बदलत राहिली. पोर्तुगीजाना मराठे किंवा मुघलांसारखे प्रबळ शत्रू सीमेवर नको होते, त्यामुळे त्यानी खेम सावंत आणि सोंदेकर याना आपल्या सीमेवर राहू दिले. आणि शक्य तितके आपसात झुंजत ठेवले. अर्थातच फोंडा, डिचोली हे भाग अप्रत्यक्षपणे मराठ्यांच्याच ताब्यात राहिले.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">साधारण इ.स. १७०० ते इ.स. १७०९ या ९ वर्षात खेम सावंताने गोव्यात अक्षरशः धुमाकूळ घातला. त्याने पोर्तुगीज जहाजांवर हल्ले करून लूटमार सुरू ठेवली. त्याने संधी मिळतच बार्देश, फोंडा वळवई या भागात छापे मारून लुटालूट, जाळपोळ करणे, किल्ले ताब्यात घेणे यांचे सत्र सुरू ठेवले. किल्ल्यांच्या आश्रयाने शत्रूवर हल्ला करण्याचे शिवाजी महाराजांचे तंत्र खेम सावंताने वापरले. पोर्तुगीजानी या प्रकाराला वैतागून आमोणा, डिचोली, वळवई इथले किल्ले आपल्या ताब्यात येताच पाडून टाकले. डिचोलीचा किल्ला पाडल्यानंतर पोर्तुगीज व्हॉईसरॉयने असे उद्गार काढले की,"खेम सावंताला दुसरा शिवाजी होऊ देणार नाही!" तरी खेम सावंताचे उपद्व्याप सुरूच होते. शेवटी इ.स. १७०९ साली खेम सावंत मरण पावला. त्याला ३ मुलीच होत्या. त्यामुळे त्याच्या मागून त्याचा पुतण्या फोंड सावंत गादीवर आला. यानेही खेम सावंताप्रमाणेच पोर्तुगीजांबरोबर कधी मैत्री, कधी भांडण चालू ठेवले. कान्होजी आंग्रेंच्या आरमाराबरोबर त्याच्या चकमकी सतत चालू असत. इ.स. १७२९ मधे कान्होजींचा मृत्यू झाल्यानंतर त्यांचा मुलगा सेकोजी याने पोर्तुगीज आणि फोंड सावंताबरोबर लढाया चालू ठेवल्या.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">इ.स. १७२० नंतर बाजीराव पेशव्यांच्या सरदारानी उत्तर गोव्यात हल्ले चालू ठेवले. आता फोंड सावंत बाजीरावाच्या बाजूने पोर्तुगीजांवर हल्ले करू लागला. बाजीराव आणि चिमाजी, पोर्तुगीजांविरुद्ध वसई आणि गोव्याच्या दोन्ही आघाड्यांवर लढत होते. पोर्तुगीजांनी वसईला गोव्यातून मदत पाठवू नये म्हणून इ.स. १७३९ साली दादाजी भावे नरगुंदकर, वेंकटेशराव घोरपडे आणि जिवाजी शिंदे यांनी गोव्यावर पुर्या ताकदीने हल्ला चढवला. राशोल आणि मार्मुगोव्याचा किल्ला सोडून उरलेला साळशेत तालुका मराठ्यांच्या ताब्यात आला. तर फोंड सावंतानंतर गादीवर आलेला त्याचा नातू रामचंद्र याने बारदेश तालुका घेतला. मराठ्यांनी फोंडा, सुपे आणि सांगे तालुके ताब्यात घेतले. संभाजी राजांनंतर परत एकदा पोर्तुगीजांच्या ताब्यात फक्त तिसवाडी राहिली. आता पोर्तुगीजांनी बाजीरावाकडे तहाची याचना केली. बाजीरावाने इन्क्विझिशन बंद करा, हिंदूंचा छळ बंद करा या आणि आणखी मागण्या पोर्तुगीजांपुढे ठेवल्या. इ.स. १७४० मध्ये चौल आणि कोर्लाईचा किल्ला देऊन पोर्तुगीजानी गोव्यात आपलं अस्तित्त्व कसंबसं राखलं. मराठ्यांनी कुंकोळी आणि असोळणा परत केले, पण रामचंद्र सावंताने बार्देश मात्र परत केला नाही! रामचंद्र सावंत आणि मराठे विरुद्ध पोर्तुगीज अशा चकमकी सुरूच राहिल्या. सोंदेकर आणि राणे यानी या वेळेला पोर्तुगीजाना मदत करायचं मान्य केलं.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">इ.स. १७५६ साली पोर्तुगीज व्हॉईसरॉय कॉण्डे डी अल्वाने मराठ्यांच्या ताब्यातील मर्दनगडावर हल्ला केला. या लढाईत स्वतः व्हॉईसरॉय मरण पावला! गोंधळाचा फायदा घेत सावंतांनी पेडणे, सांगे आणि मणेरी तालुके घेतले. २४ डिसेंबर १७६१ ला तह झाला आणि पोर्तुगीजांनी सावंतांच्या ताब्यात असलेल्या सर्व प्रदेशावर सावंतांचा हक्क मान्य केला. याच सुमाराला पानिपतच्या लढाईत मराठ्यांचा पराभव झाला आणि पेशवाई दुबळी झाली. याचा फायदा घेत पोर्तुगीजांनी इ.स. १७६३ मध्ये मर्दनगड जिंकून सोंदेकरांच्या ताब्यात दिला. पण एवढ्यात म्हैसूरच्या हैदर अलीने सोंदेकरांवर हल्ला केला. सोंदेकर पळून गोव्यात पोर्तुगीजांच्या आश्रयाला आले. आता कसलीच जबाबदारी नको म्हणून सोंदेकरानी फोंडा, केंपे आणि काणकोण तालुके पोर्तुगीजांच्या हवाली केले. इ.स. १७७१ साली सोंदेकरानी गोव्यातल्या त्यांच्या ताब्यात असलेल्या प्रदेशावरचा हक्क सोडून दिला. इ.स. १७८५ साली कोल्हापूरच्या छत्रपतीनी सावंतांवर हल्ला केला. आता घाबरून सावंतानी पोर्तुगीजांकडे मदत मागितली आणि त्या मदतीची परतफेड म्हणून पेडणे तालुका पोर्तुगीजांच्या हवाली केला.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">अशा प्रकारे इ.स. १७८८ मध्ये पूर्ण गोवा पोर्तुगीजांच्या सत्तेखाली आला. पोर्तुगीजांनी इ.स. १५६० साली जिंकलेल्या तिसवाडी, बार्देश आणि साळशेत (साष्टी) तालुक्याना 'जुन्या काबिजादी' तर इ.स. १७७१ आणि इ.स. १७८८ मध्ये ताब्यात आलेल्या उरलेल्या प्रदेशाला 'नव्या काबिजादी' हे नाव मिळालं.</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;"><img alt="" height="400" src="http://www.goalive.org/wp-content/uploads/2010/06/GoaConquistas.png" style="border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-color: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-style: initial; border-top-style: none; border-width: initial; border-width: initial; border-width: initial; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; max-width: 674px; outline-color: initial; outline-style: none; outline-width: initial; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;" width="317" /></span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">क्रमशः</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">**</span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;"><em style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; font-style: italic; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;"><span style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; color: #cccccc; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">विशेष सूचना - या लेखमालेचे स्वरूप एकंदरीतच ललित लेखनाच्या अंगाने जाणारे पण गोव्याच्या समृद्ध इतिहासाचे, आणि वर्तमानाचेही, दर्शन वाचकांना करून देणे एवढेच आहे. वाचकांना विनंती की त्यांनीही ते तेवढ्याच बेताने घ्यावे. आम्ही कोणीही इतिहासकार / इतिहासतज्ञ वगैरे नाही आहोत. पण थोडे फार वाचन करून, माहिती जमा करून इथे मांडण्याचा हा एक छोटासा प्रयत्न आहे. तपशीलात अथवा आमच्या निष्कर्षात चूक / गल्लत असू शकते. पण काही चांगले लेखन यावे आणि गोव्याची रूढ कल्पना सोडून त्याहून वेगळा गोवा काय आहे हे लोकांना कळावे म्हणूनच हा सगळा लेखमालेचा उद्योग.</span></em></span></div>
<div style="border-bottom-width: 0px; border-color: initial; border-color: initial; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-style: initial; border-style: initial; border-top-width: 0px; margin-bottom: 15px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 15px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; vertical-align: baseline;">
<span class="Apple-style-span" style="color: #222222; font-family: CDAC-GISTYogesh, Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 13px; line-height: 22px;">- टीम गोवा (ज्योति कामत, प्रीत-मोहर, बिपिन कार्यकर्ते )</span></div>
</div>Jyoti Kamathttp://www.blogger.com/profile/09540672136728409654noreply@blogger.com1